(function(i,s,o,g,r,a,m){i['GoogleAnalyticsObject']=r;i[r]=i[r]||function(){ (i[r].q=i[r].q||[]).push(arguments)},i[r].l=1*new Date();a=s.createElement(o), m=s.getElementsByTagName(o)[0];a.async=1;a.data-privacy-src=g;m.parentNode.insertBefore(a,m) })(window,document,'script','//www.google-analytics.com/analytics.js','ga'); ga('create', 'UA-58937473-2', 'auto'); ga('send', 'pageview');
Slovenské centrum AICT: Slovenské centrum AICT logo
Monitoring divadiel logo

Žiť hravo je tá najkrajšia robota

Má to špecifickú atmosféru, keď sa 650-miestne hľadisko Činohry Slovenského národného divadla zapĺňa deťmi v slávnostných odevoch. Prichádzajú do budovy, kam nemajú dôvod chodiť často. Učitelia a učiteľky neraz uprednostnia divadlá, ktoré prídu do škôl a škôlok. O ich kvalite vieme len málo, vládne tam sloboda podnikania, nie vysoké estetické nároky. Slovenské národné divadlo môže na veľkej scéne s početným ansámblom a technickým vybavením ponúknuť detskému publiku vizuálny zážitok, aký mu iné divadlo z objektívnych technických dôvodov pripraviť nemôže.

Hravá príťažlivosť divadelnej mágie (aj vážneho)

Množstvo mužských postáv s dobovými bradami, niektoré v štýle cisára Františka Jozefa I., veľa preobliekania, zdvojenie hlavnej postavy barónky Margity Czóbelovej na jej mladučké a zostarnuté ja, tance hrôzostrašne pôsobiacich masiek na fašiangovom bále, rýchle až magicky pôsobiace scénické a herecké akcie, hladké prechody z minulosti do prítomnosti a budúcnosti, náladotvorné filmové dokrútky s jasnou prírodnou symbolikou, mizanscénické oscilovanie medzi významami smrti, skazy a večnej nádeje v ľudské dobro, scénická hudba rýchlo pretekajúca z durových do molových tónov, od čistých klasických klavírnych štruktúr evokujúcich dobro a nádheru tatranských hôr až po frivolne swingové, valčíkové, dobové, tanečné (citát z piesne Františka Krištofa Veselého) či búrlivo disharmonické, ktoré sú predzvesťou vojnových udalostí alebo ich sprevádzajú. To všetko sa dá „jedným dychom“ cítiť a zaregistrovať ako niečo veľmi uspokojivo príťažlivé v réžii Ondreja Spišáka v Divadle ASTORKA Korzo ´90. Ide o inscenáciu Posledná barónka, voľnejšiu dramatizáciu rovnomenného dokurománu Silvestra Lavríka.

Vidieť škvrny

Jeden zimný deň v predvečer norimberských procesov. Bývalý minister letectva a zakladateľ gestapa Hermann Göring obracia v rukách tabuľky s tmavými aj pestrými škvrnami. Je rok 1945 a z poverenia tribunálu práve prechádza sériou psychologických testov, ktoré majú potvrdiť jeho schopnosť podstúpiť súd. Americký armádny psychiater Douglas Kelley a psychológ Gustave Gilbert vedia, že známy Rorschachov test im cez desať rôzne zložitých atramentových odtlačkov dovolí nazrieť do toho, čo nacistický funkcionár cíti a prežíva na samotke v prízemí väznice. No očakávajú ešte viac. Pred očami sa im obnaží Göringov charakter.

Tlačia košického Oidipa nohy?

V mýtických dobách v meste Théby sa pred kráľovským palácom odohráva spoločenská i ľudská tragédia. Počas morovej epidémie i neustálych vojen sa ľud búri voči dlhotrvajúcim opatreniam, a tak kráľ Oidipus posiela svojho švagra Kreóna do delfskej veštiarne požiadať o radu bohov. Podľa nich mor prestane, ak bude vyhnaný vrah kráľa Laia, Oidipovho predchodcu. Pátraniu po vrahovi sa ujíma sám kráľ Oidipus, lebo chce čím prv zbaviť mesto morovej pohromy. Postupne však vychádza najavo skutočnosť, že on sám je vrahom, a teda i synom kráľa Laia (ten ho dal ešte ako dieťa zavraždiť), manželom svojej matky Jokasty (za odmenu, že uhádol hádanku Sfingy) a otcom svojich „súrodencov“. Odhalenie vedie k samovražde Jokasty, oslepeniu Oidipa a jeho vyhnaniu z Théb.

Besy, z ktorých nejde strach

Dostojevskij je zvuk, ktorý znie mnohoznačne. Je to hlas, ktorý znie mnohohlasne. V jeho vedomí znejú hlasy – idey, ktoré sú si rovnocenné, navzájom sa konfrontujú a dokazujú svoje právo na výnimočnosť, svoje právo materializovať sa, vteliť sa do svojho nositeľa, do svojej postavy a robiť si s ňou to, čo konkrétnej idei diktuje jej podstata. Táto vlastnosť Dostojevského myslenia do istej miery (a možno aj celkovo) určuje hlavné špecifikum jeho prózy, ktorú Michail Bachtin nazval polyfonickosťou, akýmsi zborom osobitých hlasov ideí, ktorých výsledkom súperenia je nepríjemný, znepokojujúci obraz.

Kým prídu Stouni, nudiť sa určite nebudete

Bodový reflektor ožiari Roberta Rotha pred zavretou oponou. V čiernych rifliach, čiernom tričku a koženej bunde, trochu prehnutý v páse, hovorí do mikrofónu na stojane. Rozpráva uvoľnene, zo začiatku trocha váhavo a lenivo, s odbočkami, postupne však jeho reč dostáva spád a rytmus. Keď sa blíži k pointe, vkladá sa už do toho celým telom – ruky s trepotajúcimi sa prstami lietajú hore a do strán, občas si trocha poskočí, prehrabne vlasy, hlas sa chveje radostným napätím. Má celú našu pozornosť, visíme mu na perách, a pritom... Čo také vzrušujúce nám vlastne opisuje?

Strach treba spoznať

Človek je tvor nevšedný a výnimočný. Je vhodný na pozorovanie, rovnako ako na kreovanie. To vytvára základný predpoklad na to, aby sa na rozbitej štruktúre jeho vnútorného sveta dokázali vystavať základy toho nového. A, samozrejme, také, ktoré by vyhovovali jeho zadávateľom. Nehovoriac o tom, že zistiť, kto poťahuje nitky ľudského osudu, kto určuje vnímanie sveta, vecí medzi nebom a zemou, ale tiež to, ako vnímame seba samého alebo rovno mágiu sveta fantázie, nie je vôbec jednoduché.

Salemský či bratislavský proces?

Premiéry Mariána Amslera v Sále Činohry SND zakaždým vyvolajú veľký záujem v kruhoch divadelnej obce i v radoch laického publika. Režisér vo svojich výpravných inscenáciách totiž dokáže prirodzene skombinovať vysoké estetické kvality so zrozumiteľným pretlmočením aktuálnej geopolitickej či privátnej problematiky. Nie že by vždy jednoznačne išlo o udalosti sezóny, inscenácie so sebou prinášajú aj mnohé kvalitatívne polemiky.

(Televízne) mánie nového milénia – umrieť či ostať žiť?

Vytváranie samostatných programových línií určených primárne mladšiemu divákovi predstavuje jednu z dramaturgických tendencií slovenských divadiel. Organizátori a tvorcovia zaraďujú do repertoárov také inscenačné tituly, ktorých témy majú potenciál mladých (prevažne žiakov základných a stredných škôl) zaujať alebo plniť minimálne vzdelávaciu funkciu. Divadlo Nová scéna tieto snahy demonštruje projektom Mladá Nová scéna. Elektrický anjel je v poradí už treťou inscenáciou tohto projektu, pričom všetky tri uvádza divadlo v réžii a dramaturgii Svetozára Sprušanského.

Nevzdať sa cieľa a objaveného literárneho zdroja (aj keď je stále nepreložený)

V sezóne 2019/2020 uviedli v banskobystrickom Bábkovom divadle na Rázcestí (BDnR) inscenáciu O malej sove, ktorá sa bála tmy.[1] Autorka so pseudonymom Cecília Hoffmanová vtedy pripravila dramatizáciu knihy britskej autorky Jill Tomlinson. Jej séria kníh so zvieracími hrdinami je v Spojenom kráľovstve Veľkej Británie a Severného Írska veľmi obľúbená. Do slovenčiny stále preložená nie je, no umelecké vedenie BDnR čerpá z objaveného zdroja ďalej. Tentokrát si vybrali rozprávku o sliepke Hilde, ktorá sa nevzdala(Hilda The Hen Who Wouldnʹt Give Up). Pracovný preklad a dramatizáciu s názvom O sliepke, ktorá sa nevzdala pripravila rovnaká autorka, tentokrát pod umeleckým menom Iveta Horváthová.

Go to Top