(function(i,s,o,g,r,a,m){i['GoogleAnalyticsObject']=r;i[r]=i[r]||function(){ (i[r].q=i[r].q||[]).push(arguments)},i[r].l=1*new Date();a=s.createElement(o), m=s.getElementsByTagName(o)[0];a.async=1;a.data-privacy-src=g;m.parentNode.insertBefore(a,m) })(window,document,'script','//www.google-analytics.com/analytics.js','ga'); ga('create', 'UA-58937473-2', 'auto'); ga('send', 'pageview');
Slovenské centrum AICT: Slovenské centrum AICT logo
Monitoring divadiel logo

Upírsky príbeh na pomedzí žánrov

Muzikál Dracula v réžii Jozefa Bednárika s hudbou Karla Svobodu sa s malými obmenami hrá v Prahe už vyše dvadsať rokov. Ťahavý výkrik Daniela Hůlku „Adriáno!“ alebo melódia piesne Si můj pán v sugestívnom podaní Lucie Bílej si žijú vlastným popkultúrnym životom. Z inscenácie sa stala legenda, ktorá aj na Slovensku naštartovala vášeň pre muzikál a niektoré divadlá z nej dodnes ťažia. No Divadlo Aréna sa podujalo siahnuť po predlohe Garretta Forta, ktorý vytvoril scenár k inej legende, k filmu Dracula z roku 1931 s Bélom Lugosim v úlohe grófa Draculu v réžii Toda Browninga.[1] Toto bratislavské divadlo dlhodobo ponúka tituly, ktoré primerane balansujú medzi popkultúrou a dramaturgickým objavom a ktoré režisérskym vedením a hereckým obsadením prinajmenšom prekvapia. Nie vždy je výsledok uspokojivý, ale v niektorých prípadoch to vedenie divadla azda aj očakáva a napriek tomu pristúpi na takýto experiment. Tak je to aj v prípade Draculu v réžii Gejzu Dezorza v hlavnej úlohe so Sávom Popovičom.

Smrť je len odlet ku hviezdam

Muzikál Lazarus je labuťou piesňou Davida Bowieho. Pôvodná verzia v réžii Iva van Hoveho mala premiéru na Broadwayi len pár týždňov pred spevákovou smrťou, na sklonku roka 2015. Za spoluautora si Bowie zvolil Endu Walsha, ktorý vybral a zoradil piesne a prepísal pár stranový nápad na libreto. Ide o pokračovanie filmu The Man Who Fell to Earth. Bowie si v ňom zahral mimozemšťana, ktorý pristane na Zemi, aby získal vodu pre svoju planétu, zamiluje sa, stane sa objektom experimentov a navždy tu uviazne. Divadelný muzikál je pokračovaním filmu po mnohých rokoch. Mimozemšťana Thomasa Jeroma Newtona nachádzame tam, kde skončil – v dome pred množstvom televíznych obrazoviek, kde leží na posteli a pije gin akoby to bola voda.

Divadelný Jánošík v prienikoch histórie, literatúry a fikcie

Jánošíkovská legenda sa stala námetom pre viaceré umelecké diela z oblasti literatúry, divadla, filmu i výtvarného umenia. Jej prítomnosť nachádzame v stredoeurópskom, najmä slovenskom a poľskom kontexte, čo je vzhľadom na vývin a transformáciu jánošíkovskej látky pochopiteľné tak z geografického, ako aj vývinového a umeleckého hľadiska (vrátane ešte staršej ľudovej tvorby a slovesnosti). V slovenskej inscenačnej tradícii zaujali z perspektívy diváckeho prijatia výrazné miesto predovšetkým dve inscenácie – kultové Na skle maľované režiséra Karola L. Zachara a Jááánošííík Stanislava Štepku v Radošinskom naivnom divadle.

Posledná Lekcia

Aj keď sa mi asi nepodarí vyvrátiť rozšírenú predstavu (živenú najmä divadelníkmi), podľa ktorej sa zlomyseľný kritik pred vstupom do hľadiska zaoberá hlavne brúsením sekery, prehlasujem, že existujú aj situácie, keď je to presne naopak. Keď kritik mieri do divadla a priori zaujatý – pozitívne. S radostne tlčúcim srdcom, natešený beží v ústrety zážitku, ktorý sľubuje kombinácia skvelého dramatického textu, zaujímavého režiséra a špičkových hercov.

Štefánik a Masaryk ako ikony našich dejín

Po Nežnej revolúcii v roku 1989, keď sa osobnosť Milana Rastislava Štefánika prestala tabuizovať, vzniklo v slovenskej divadelnej kultúre viacero inscenácií s témou Štefánikovho života. Takmer všetky tieto inscenácie boli autorskými projektmi a sú životopisnými dielami. Dramatický text Petra Pavlaca Masaryk/Štefánik vznikol pre spoločný český a slovenský projekt dvoch divadiel – Městského divadla Zlín a bratislavského Divadla Aréna pri príležitosti 100. výročia vzniku Československa. Rukopisná verzia textu má podtitul Hra v deviatich obrazoch o zakladateľoch Česko-slovenskej republiky a pozostáva z prológu nazvanom Ne-vyrovnávanie a z obrazov s názvami: 1. Sediaci a kráčajúci, 2. Otec a syn, 3. Majster a učeň, 4. Filozof a astronóm, 5. ČECHO(Slovák) a (Čecho)SLOVÁK, 6. Spisovateľ a vojak, 7. Prezident a minister vojny, 8. Živý a mŕtvy a 9. Minulosť a prítomnosť.

Tosca ako divadlo podľa Illicu a so štipkou Pucciniho

V divadelnom umení málokedy prichádza k prienikom medzi jednotlivými divadelnými druhmi, pokiaľ takýto prienik netvorí podstatu daného druhu (opereta, muzikál). Jedným z takýchto prienikov bola monodráma Dušana Rapoša Mária (1990), v ktorej autor viedol paralely medzi hlavnou hrdinkou (stvárnenou Evou Vejmělkovou) a Pucciniho Madame Butterfly. Iným prípadom je činoherné Divadlo Aréna, ktoré už dlhší čas uvádza popri vlastných divadelných predstaveniach aj prenosy predstavení z newyorskej Metropolitnej Opery. V aktuálnej sezóne ich má byť až desať. Možno s úmyslom dospieť k doteraz neexistujúcemu splynutiu činoherného a operného publika sa divadlo rozhodlo uviesť (údajne na podnet svojho riaditeľa Juraja Kukuru) činoherné predstavenie opierajúce sa o známu operu Giacoma Pucciniho Tosca.

Ako všetky ostatné kone

Sklenený zverinec známeho amerického dramatika Tennesseeho Williamsa je hra, ktorá patrí k tzv. veľkej tradícii americkej drámy 20. storočia. Do veľkej miery autobiografická hra, prvýkrát inscenovaná v roku 1944 v Chicagu, vystrelila Williamsa na hviezdne nebo dramatického umenia, na ktorom sa neskôr etabloval takými klasikami, ako je Električka zvaná túžba či Mačka na rozpálenej plechovej streche.

Kľúčové slovo(á) o človeku a dobe alebo Patrí Alexander Dubček do našich dejín?

Hru o Alexandrovi Dubčekovi napísal divadelník, dramatik a prozaik Viliam Klimáček. Doteraz už viackrát spolupracoval s Divadlom Aréna na podobných divadelných inscenáciách. Inscenácia #dubček má od začiatku formu hravého kabaretu, stretnutia mladých hercov, ktorí pred divákmi rekonštruujú to, čo sa podľa dochovaných historických faktov i prchavých spomienok naozaj stalo.

Tiene ženskej psyché

Priestor Loftu je komorný, výborne sa hodí na predstavenia, ktoré majú na diváka zapôsobiť aj bezprostrednou blízkosťou hercov, v tomto prípade jedinej herečky. Preto dôležitým momentom je, že sa Petre Vajdovej výnimočne darí sebavedomo ovládnuť priestor a ostať v spojení s divákmi, na čo často využíva aj priamy očný kontakt.

Go to Top