(function(i,s,o,g,r,a,m){i['GoogleAnalyticsObject']=r;i[r]=i[r]||function(){ (i[r].q=i[r].q||[]).push(arguments)},i[r].l=1*new Date();a=s.createElement(o), m=s.getElementsByTagName(o)[0];a.async=1;a.data-privacy-src=g;m.parentNode.insertBefore(a,m) })(window,document,'script','//www.google-analytics.com/analytics.js','ga'); ga('create', 'UA-58937473-2', 'auto'); ga('send', 'pageview');
Slovenské centrum AICT: Slovenské centrum AICT logo
Monitoring teatrologickej literatury logo

Reflexie divadla

Vydanie takého kvantitatívne rozsiahleho diela, akým sú Dejiny slovenského divadla II., s pozoruhodnou teatrologickou erudíciou takmer dvadsiatky generačne rozdielnych autorov, nie je v slovenskej kultúre každodennou udalosťou. Pravdu má autor a editor projektu v jednej osobe, Vladimír Štefko, že takéto kompendium sa zvykne vydávať raz za sto rokov. Navyše si v súvislosti s touto publikáciou treba uvedomiť, že tu recenzovaný druhý diel dejín nadväzuje na diel prvý (Dejiny slovenského divadla I., Bratislava, Divadelný ústav, 2018, 739 s.).

Ochotníci v edičnom titule Divadelného ústavu. A čo!?

Hoci spolupráca divadla DISK s Blahom Uhlárom spadá do segmentu neprofesionálnej tvorby, teda oblasti, ktorá je v pôsobnosti Národného osvetového centra, publikáciu s názvom Blaho Uhlár a DISK: Hry vydal v roku 2019 Divadelný ústav. Teda inštitúcia zameraná výhradne na profesionálnu tvorbu. Dôvodov je viacero. Jeden z nich je, bohužiaľ, aj ten, že je minimálne otázne, či má aktuálne (resp. v roku 2019, no situácia sa v tomto ohľade prakticky nezmenila) NOC k dispozícii finančné, ale aj personálne kapacity na systematickú edičnú činnosť.

Krutosť fyzického divadla s ľahkosťou tanečného pohybu. Obraz Debris company od Dáše Čiripovej

V slovenskom divadelnom prostredí aktuálne pôsobí viacero tvorcov a zoskupení, ktorých tvorba sa „prelieva“ cez rôzne druhy a žánre (nielen) scénického umenia. Väčšina z nich realizuje svoje projekty v prostredí, ktoré vytvára alternatívu k mainstreamovému prúdu kultúry. Jednou z najvýraznejších postáv tzv. nezávislej slovenskej divadelnej scény je „režisér, hudobník, performer, spiritus agens“ Jozef Vlk. Spolu s tanečnicou a choreografkou Stanislavou Vlčekovou tvorí základný pilier súboru Debris company.

Osobné a odosobnené denníkové zápisky

„Keď sa blíži čas smrti, čas odchodu, človek si želá len jedno, aby to nebolelo.“ Podarilo sa. Milan Lasica zomrel náhle na javisku svojho divadla po dospievaní piesne Ja som optimista. Necelých šesť mesiacov po odchode na druhý breh rieky Acherón vyšla jeho (zatiaľ) posledná kniha V krátkosti. Názov denníkových zápiskov z rokov 2009 – 2015 neodzrkadľuje bohatosť tém, ku ktorým sa slovenský humorista, herec, režisér, dramatik, textár, moderátor a spevák vyjadruje. Spočiatku zapisoval pravidelne, neskôr menej a napokon sporadicky bez udania dátumu. Ako píše, bol to jeho tretí pokus o denník (prvý raz v osemnástich rokoch, druhý v osemdesiatom šiestom). V texte sa prelína súčasnosť osobného a spoločenského života so spomienkami na mladosť a na ďalšie roky, neraz len s krátkymi komentármi. Odtiaľ pramení asi tá „krátkosť“.

  • V krátkosti. Denníkové zápisky Milana Lasicu z rokov 2009 – 2015 a denníkové kresby Mareka Ormandíka z roku 2020
  • Rok vydania:
  • Recenzentka:

Zborník, ktorý nepatrí na okraj záujmu

V marci roku 2021 sa v online priestore uskutočnila konferencia Ústavu divadelných a filmových vied Slovenskej akadémie vied. Predmetom konferenčných príspevkov a následne publikovaného zborníka boli „témy na okraji záujmu“ (tak znel aj názov konferencie), ktoré sa špecifikovali v rámci výskumného projektu s názvom Cesta slovenského divadla od uzavretej k otvorenej spoločnosti (udalosti, osobnosti, inscenácie). Výsledný zborník má 136 strán a obsahuje osem štúdií. Slovo na úvod patrí zostavovateľovi publikácie Karolovi Mišovicovi. Jeho obsiahle sumarizovanie osvetľuje logiku radenia príspevkov podľa tematických okruhov aj prínos jednotlivých štúdií v kontexte súčasných teatrologických výskumov. Mišovic konštatuje, že zostalo ešte mnoho marginalizovaných tém, ktoré je potrebné preskúmať, ale niektoré z nich – napríklad divadlo a ekológia – sú také živé, že potrebujú ešte nejaký čas, aby pohyb v tomto segmente mohol byť systematicky zaznamenaný.

Aké je divadlo, ktoré prekračuje hranice?

Koncepcia monografie prof. Sone Šimkovej je na prvý pohľad veľmi jednoduchá. Ako predovšetkým frankofónna teatrologička, kritička a prekladateľka sa zaoberá tromi svetovo uznávanými divadelnými režisérskymi osobnosťami, ktorých tvorba reprezentuje to najlepšie z francúzskeho divadelného umenia. Ide o Patricea Chéreaua, Ariane Mnouchkine a Roberta Wilsona. Názvy častí knihy bližšie špecifikujú základný problém, ktorý autorku v ich tvorbe zaujíma: Patrice Chéreau na tému tela, Ariane Mnouchkine – divadlo ako spôsob života a Robert Wilson prekračuje hranice. Každej zo zvolených osobností sa venuje vo svojej vyše 370 stranovej publikácii rovnakým dielom. Všetky tri časti majú taktiež rovnakú štruktúru – obsahujú základné, často i známe poznatky a informácie, pomocou ktorých sa môžeme oboznámiť so začiatkami ich umelecko-divadelnej tvorby, vrátane motivácií k nej a základných životopisných údajov.

O geniálnom eklektikovi a divadelnom čarodejovi Maxovi Reinhardtovi

Herec a režisér Max Reinhardt (vlastným menom Maximilian Goldman) patrí k popredným divadelným tvorcom 20. storočia. Narodil sa v Badene, okresnom meste ležiacom v Dolnom Rakúsku, avšak jeho predkovia pochádzali zo Stupavy a patrili k miestnej židovskej komunite. V roku 1869 sa odtiaľto presťahovali do Viedne. Reinhardt sa neskôr do Bratislavy vrátil, aby v priebehu leta 1893 herecky pôsobil v divadle Aréna. O jeho stupavských koreňoch, detstve, hosťovaní v divadle Aréna či pôsobení na rakúskych a nemeckých divadelných scénach sa percipient môže viac dočítať v dvojjazyčnej monografii Max Reinhardt a Bratislava/Max Reinhardt und Pressburg (2019).

Publikácia podnetná aj mimo vied o umení

Slovo inklúzia počujeme na Slovensku čoraz častejšie, no jej realizácia v praxi nie je vždy jednoduchá. Asi najčastejšie sa nám spája s prostredím škôl, mala by však byť celoplošným javom. S rozvíjaním sa občianskej spoločnosti pribúdajú napríklad aj pacientske organizácie, ktoré robia osvetu o ochoreniach – duševných aj telesných, o špecifikách života s nimi. Spoločnosť stále viac považuje za samozrejmé a nevyhnutné (a niečo z toho je ukotvené aj legislatívne), že prístup na verejné miesta bude bezbariérový, že webové stránky budú prispôsobené pre slabozrakých a že ľudia s hendikepom nebudú izolovaní a vyčlenení v ústavoch na okraji mesta.

Nielen o divadle

Rok slovenského divadla aj napriek tomu, že bol poznamenaný pandemickou situáciou, priniesol dve veľmi významné – i keď, vzhľadom na koncepciu – menej tradičné publikácie. Tou prvou je publikácia Ľubice Krénovej o jednom z našich hereckých bardov – Martinovi Hubovi s rovnomenným názvom, ktorá vyšla v spolupráci dvoch bratislavských vydavateľstiev – Divadelného ústavu a SLOVART-u. Druhou je kniha rozhovorov s názvom Horák – Polák. Hovory o divadle v autorstve dvoch bardov slovenského divadelného umenia. A to dramatika, dramaturga, režiséra a predovšetkým vysokoškolského pedagóga Karola Horáka, ktorý kládol otázky Romanovi Polákovi – režisérovi, dramatikovi, hercovi a taktiež vysokoškolskému pedagógovi.

Go to Top