(function(i,s,o,g,r,a,m){i['GoogleAnalyticsObject']=r;i[r]=i[r]||function(){ (i[r].q=i[r].q||[]).push(arguments)},i[r].l=1*new Date();a=s.createElement(o), m=s.getElementsByTagName(o)[0];a.async=1;a.data-privacy-src=g;m.parentNode.insertBefore(a,m) })(window,document,'script','//www.google-analytics.com/analytics.js','ga'); ga('create', 'UA-58937473-2', 'auto'); ga('send', 'pageview');
Avatar photo

Miroslav Zwiefelhofer

Miro Zwiefelhofer absolvoval divadelnú vedu na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Bol členom rady pre zahraničné divadlo festivalu Divadelná Nitra, členom dramaturgickej rady festivalu Nová dráma a ako porotca sa zúčastňuje prehliadok ochotníckeho divadla, ktoré sú súčasťou festivalu Scénická žatva. Venuje sa recenzistike, kritiky uverejňuje v napríklad v časopise Kód – konkrétne o divadle a v Rádiu_FM.

Výpoveď a dokumentácia

Francúzsky prozaik Édouard Louis (1992) je – minimálne v rámci svojej generácie – jedným z najvýraznejších autorov európskej umeleckej literatúry posledného desaťročia. V mnohých ohľadoch pritom tak trochu napĺňa klišéovitú predstavu o francúzskej literatúre. Jazyk preňho nie je len médiom, ale aj témou, sociálna vrstva predstavuje kľúčový determinant literárnej postavy, v jeho prípade ide o vidiecku oblasť s etnicky homogénnym zložením, vzdialenú od kultúrnych a kozmopolitných centier. Prostredie, v ktorom vyrastal, ako aj bod zásadného životného zlomu popisuje vo svojom mimoriadne úspešnom prozaickom debute En finir avec Eddy Bellegueule (2014). Originálny názov pritom odkazuje na autorovo pôvodné občianske meno a je trochu škoda, že slovenský preklad Andrey Černákovej, Koniec Eddyho, tento rozmer nezachytáva.

Ochotníci v edičnom titule Divadelného ústavu. A čo!?

Hoci spolupráca divadla DISK s Blahom Uhlárom spadá do segmentu neprofesionálnej tvorby, teda oblasti, ktorá je v pôsobnosti Národného osvetového centra, publikáciu s názvom Blaho Uhlár a DISK: Hry vydal v roku 2019 Divadelný ústav. Teda inštitúcia zameraná výhradne na profesionálnu tvorbu. Dôvodov je viacero. Jeden z nich je, bohužiaľ, aj ten, že je minimálne otázne, či má aktuálne (resp. v roku 2019, no situácia sa v tomto ohľade prakticky nezmenila) NOC k dispozícii finančné, ale aj personálne kapacity na systematickú edičnú činnosť.

Hranice kruhu, hranice divadla

Divadlo NUDE pôsobí na našej nezávislej scéne už deväť rokov. Jedným z charakteristických znakov jeho tvorby je presah (primárne) súkromného života tvorkýň (ale aj niekoľkých) tvorcov do ich tvorby. V prípade Lýdie Ondrušovej a Veroniky Malgot (zakladajúce členky Divadla NUDE, ktoré ako jediné účinkovali vo všetkých inscenáciách divadla) to znamená, že tí, ktorí videli všetkých jedenásť doteraz premiérovaných inscenácií, zároveň sčasti nahliadli aj do deviatich rokov ich životov.

Veršovaná dráma a súčasné slovenské divadlo

Inscenovanie veršovanej drámy je dnes v našich divadlách pomerne vzácnou udalosťou. Pre ilustráciu stačí uviesť, že recenzia naštudovania tohto typu textu bola na Monitoringu divadiel uverejnená naposledy 25. 5. 2019 (Euripidés: Bakchantky). Dôvodov je viacero, ale v tomto kontexte nie sú až tak podstatné. Premiérové uvedenie Molièrovej komédie Mizantrop v adaptácii súčasného britského dramatika Martina Crimpa trnavským Divadlom Jána Palárika so sebou prináša ešte jedno špecifikum súvisiace s prenosom tohto textu do iného kultúrneho aj jazykového prostredia.

O dvesto, tristo rokov bude život na Zemi taký krásny…

Zámer Činohry Štátneho divadla Košice uviesť inscenáciu Borodáč alebo Tri sestry bol udalosťou, ktorú (minimálne časť odbornej verejnosti) vnímala so zvýšeným záujmom. Osobnosť Jána Borodáča, jeho prepojenie na ŠD Košice, či meno režisérky Júlie Rázusovej, ktorá patrí medzi najvýraznejšie osobnosti našej súčasnej réžie, totiž predstavovali celkom slušný základ pre inscenáciu, o ktorej sa bude dať minimálne diskutovať. Všetko však zmenila pandémia COVID-19. Borodáč alebo Tri sestry sa tak nakoniec dočkali premiéry až 25. 1. 2021 a v online verzii (dátum „offline“ premiéry zatiaľ divadlo na svojej internetovej stránke uvádza 4. apríla).

Vzory, ktoré napodobňujeme, úlohy, ktoré hráme

Premiérové uvedenie inscenácie Kramerová verzus Kramer bolo pomerne exkluzívnou záležitosťou. Uskutočnilo sa 30. 11. 2020, v čase „pandemického divadla“, ktoré síce ešte umožňovalo tvorcom hrať, avšak za bezpečnostných opatrení, kvôli ktorým sa v sálach prepočítaval každý meter štvorcový. V podmienkach Malej scény Divadla Alexandra Duchnoviča to znamenalo naozaj úzky okruh osôb. Premiéra bola navyše jediným predstavením, počas ktorého bola inscenácia Prešovského národného divadla uvedená pod svojím pôvodným názvom Amor fati. Dediči autorských práv Avery Cormana totiž následne vzniesli požiadavku, že inscenácia vychádzajúca z textu amerického spisovateľa sa má uvádzať pod názvom Kramerová verzus Kramer.

Cítite sa viac sklamaný alebo podvedený?

Otázku uvedenú v nadpise tohto textu položil športový redaktor vtedajšej Slovenskej televízie Miroslav Michalek futbalovému trénerovi klubu FC Spartak Trnava Karolovi Peczemu. Bolo 11. 6. 1997 a práve sa skončil jeden z najznámejších zápasov, aké sa po osamostatnení Slovenskej republiky odohrali v našej najvyššej futbalovej súťaži. Pochybné postavy slovenského turbokapitalizmu deväťdesiatych rokov ako Július Rezeš, absurdné rozhodnutie hlavného rozhodcu Antona Stredáka, ale hlavne šokujúca prehra hosťujúceho mužstva, kvôli ktorej majstrovský titul v roku 1997 neputoval do Trnavy, ale do Košíc.

Identity Slávy Daubnerovej

Slovenská divadelná scéna po roku 2000 ponúka len veľmi málo príbehov, ktoré by svojou nezameniteľnosťou dokázali konkurovať profesijnému životopisu Slávy Daubnerovej. Uvedením diela Masterpiece končí performerka tú kapitolu svojej umeleckej dráhy, v ktorej nebola „len“ režisérkou, ale aj spoluautorkou a účinkujúcou. Otvára tým priestor nielen na analýzu konkrétneho diela, ale aj jeho širších súvislostí.

Nie každý zámer sa musí vydariť

Je istým spôsobom symbolické, že režisérom historicky prvého naštudovania veselohry Jozefa Hollého Kubo v Činohre SND je práve umelecký vedúci Slovenského komorného divadla Martin – Lukáš Brutovský. Práve s martinským divadlom je totiž primárne spojená inscenačná tradícia tohto textu na našich profesionálnych javiskách. Inscenácie z rokov 1949 (réžia Ivan Geguš) a 1981 (réžia Ľubomír Vajdička), ale aj uvedenie autorského textu Doda Gombára Kubo (remake) z roku 2011 môžu ilustrovať vývin a vývoj vzťahu našich profesionálnych divadiel k dedinským veselohrám domácich klasikov.

Go to Top