(function(i,s,o,g,r,a,m){i['GoogleAnalyticsObject']=r;i[r]=i[r]||function(){ (i[r].q=i[r].q||[]).push(arguments)},i[r].l=1*new Date();a=s.createElement(o), m=s.getElementsByTagName(o)[0];a.async=1;a.data-privacy-src=g;m.parentNode.insertBefore(a,m) })(window,document,'script','//www.google-analytics.com/analytics.js','ga'); ga('create', 'UA-58937473-2', 'auto'); ga('send', 'pageview');
Slovenské centrum AICT: Slovenské centrum AICT logo
Monitoring teatrologickej literatury logo
Názov knihyBlaho Uhlár a DISK: Hry
Vydavateľstvo
Rok vydania

Blaho Uhlár a DISK

Autori štúdií: Vladimír Štefko, Martina Ulmanová

Grafický dizajn a zalomenie: Nora Nosterská

Odborná redaktorka: Martina Ulmanová

Jazyková redaktorka: Jana Juráňová

Vedúca redaktorka: Andrea Dömeová

528 s.

ISBN 978-80-8190-033-4

Edícia: Slovenská dráma

Hoci spolupráca divadla DISK s Blahom Uhlárom spadá do segmentu neprofesionálnej tvorby, teda oblasti, ktorá je v pôsobnosti Národného osvetového centra, publikáciu s názvom Blaho Uhlár a DISK: Hry vydal v roku 2019 Divadelný ústav. Teda inštitúcia zameraná výhradne na profesionálnu tvorbu. Dôvodov je viacero. Jeden z nich je, bohužiaľ, aj ten, že je minimálne otázne, či má aktuálne (resp. v roku 2019, no situácia sa v tomto ohľade prakticky nezmenila) NOC k dispozícii finančné, ale aj personálne kapacity na systematickú edičnú činnosť. Odhliadnuc od tohto faktu je však nespochybniteľné jedno. Je to práve spolupráca Uhlára s DISK-om, ktorá dokonale ilustruje nielen zmenu vzťahu našej neprofesionálnej a profesionálnej divadelnej scény po roku 1989, ale zároveň zapadá do konceptu dejín slovenského divadla ako permanentného dialógu spomínaných dvoch línií. Význam pomyselného trojuholníka divadlo DISK – Blaho Uhlár – Divadlo Stoka (aj s následným rozvetvením k divadlu SkRAT či k Dušanovi Vicenovi) totiž nespočíva len v estetickom rozmere ich tvorby, ale aj v spoločenských a kultúrnych posunoch, ktoré sa na našom území za posledných 34 rokov udiali. Príkladom môže byť re-definícia kedysi jasne určenej hranice medzi profesionálnou a ochotníckou scénou. Vplyvom viacerých faktorov, ale najmä vznikom nezávislej scény sa totiž príslušnosť k spomínaným vetvám stala skôr otázkou vlastnej identifikácie. Hranica medzi nimi sa totiž v duchu tekutej modernity prelomu tisícročí dostala do úplne inej polohy ako v jasnom bipolárnom svete druhej polovice minulého storočia.

Dovolil som si tento rozsiahlejší úvod z jedného dôvodu. Publikácia Blaho Uhlár a DISK: Hry je totiž primárne súborom trinástich inscenačných textov, ktoré vznikli spoluprácou režiséra a súboru v rokoch 1987 – 2014. Zámerne sa vyhýbam ich označeniu za dramatické, ktoré v popise uvádza na svojej stránke aj vydavateľ.[1] Viaceré sa totiž pohybujú úplne mimo rámca tradičného delenia literárnych druhov a definície drámy. Ich vydanie evidentne nie je primárne motivované snahou o ich popularizáciu, ktorá následne podnieti ďalšie uvádzanie. Ich špecifický charakter je totiž silno spätý práve s DISK-om. Naštudovanie ktoréhokoľvek z nich by tak muselo byť jednak veľmi špecifické, hlavne by však stále zostalo ojedinelé. Význam publikácie spočíva hlavne v uchovávaní kultúrnej pamäti a následnom budúcom využití pre ďalšie akademické skúmanie, ktoré takéto súborné vydanie, prirodzene, uľahčuje.

Texty sú rozdelené do dvoch častí kopírujúcich dve oddelené obdobia spolupráce trnavského súboru s Uhlárom. Prvé je ohraničené rokmi 1987 – 1992 a zahŕňa texty Ochotníci (1987), A čo!? (1988), TANAP (1989), PAT (1990), AD LIBITUM (1991) a Bieda (1992). Druhé reflektuje obdobie 2007 – 2014 s titulmi Výhľad (2007), Plazenie (2007), Nádych (2008), POLYLÓG (2010), SOLITUDO (2012), Opulentná sviňa (2013) a Stabilizácia (2014). Kontext týchto dvoch skupín je pritom mierne odlišný. Novšia nepredstavuje uzatvorený cyklus. Súbor s Uhlárom ďalej spolupracuje, vznikajú nové texty aj inscenácie. Zároveň absentuje časový odstup, ktorý by ich umožňoval interpretovať v širšom kulturologickom i spoločenskom kontexte. Do hry navyše vstupuje aj generačná príslušnosť čitateľa a v súvislosti s tým aj jeho osobná skúsenosť so živým zážitkom naviazaným na inscenácie jednotlivých textov. Slovensko, a teda aj slovenské (nielen) neprofesionálne divadlo na prelome osemdesiatych a deväťdesiatych rokov minulého storočia má totiž zásadne odlišný príbeh, než Slovensko a slovenské (nielen) neprofesionálne divadlo v rokoch 2007 – 2014. To, v akej pozícii sa čitateľ v danom období (vo vzťahu k spoločnosti i divadelnému dianiu) nachádza/nachádzal, logicky ovplyvňuje jeho vnímanie. Celý tento aspekt je navyše zvýraznený tým, že jednou z najvýraznejších vlastností Uhlárovej spolupráce (nielen) s DISK-om je schopnosť abstrahovať esenciu doby.

Prínos v súbornom publikovaní predmetných scenárov vidím primárne v možnosti priamej komparácie jednotlivých textov, resp. „zlomových bodov” medzi vybranými skupinami diel. Príkladom môže byť zachytenie momentu, ktorý možno identifikovať porovnaním textov Ochotníci a A čo!?. V období medzi nimi totiž evidentne došlo k zásadnému zlomu. Nemyslím pritom zlom v Uhlárovom vnímaní divadla. V tomto ohľade by išlo o širšiu tému, ktorá je viac rozložená v čase, dotýka sa aj jeho práce v profesionálnych divadlách a širšieho zachytenia prvej fázy umeleckého vzťahu Blaha Uhlára a Miloša Karáska, ktorý nebol obmedzený len na ich spoločnú prácu v DISK-u. Predmetným bodom mám v tomto kontexte na mysli vzťah Blaha Uhlára a neprofesionálneho divadla, resp. konkrétneho súboru. Ochotníci sa totiž svojím primárnym formálnym charakterom zásadne odlišujú od zvyšných textov. Možno v nich identifikovať prácu s výrazným a zámerným zjednodušením a skratkou (či už vo vzťahu k deju alebo charakterom), jednotlivé výstupy majú viac charakter vedľa seba radených „výstrižkov” z reality než kompaktného celku. Všetko však stále v kontexte štandardizovanej predstavy o dráme ako literárnom druhu so svojou vnútornou stavbou, vzťahmi medzi postavami aj výstupmi, pomerne jasne identifikovateľnou interpretačnou rovinou. Ide teda o text vytvorený metódou kolektívnej tvorby s evidovanými presahmi civilnej reality v procese tvorby do samotného textu. To sú prvky, ktoré v dobovom (ani súčasnom) kontexte síce neboli úplnou samozrejmosťou, ale ani žiadnym zjavením.

A čo!? však už má iné východiskové postavenie. Štruktúrou aj formálnou koncepciou sa text radí do línie divadla vychádzajúceho z nedramatickej predlohy. Rozbíja všetky predmodernistické princípy drámy. Väčšiu časť tvorí popis netextových výstupov. Repliky postáv plnia primárne funkciu kultúrneho znaku, ktorý s čitateľom/divákom komunikuje ako odkaz na pôvodný zdroj, z ktorého je replika citovaná. Reprezentuje skôr fenomény a kontexty, neprináša informáciu o postavách a vzťahoch medzi nimi, nesnaží sa vytvoriť ucelenú štruktúru. Jedným z charakteristických znakov A čo!? je napríklad dialóg medzi vizuálnou a verbálnou rovinou. Ide, samozrejme, o rovinu, ktorá sa naplno prejavila v javiskovom prevedení, no je jasne identifikovateľná už v textovej predlohe. Opäť pritom treba dodať, že ide o prvok, ktorý sa dodnes cyklicky objavuje nielen v tvorbe Uhlára a DISK-u, ale v celej vetve slovenského divadla po roku 1989, ktorú primárne reprezentujú Stoka a SkRAT.

Dôležitosť pomyselného kroku od Ochotníkov k A čo!? dokumentuje aj úvodný text celej publikácie s názvom Trochu o DISKu. Jeho autorom je Blaho Uhlár a mieša v sebe prvky autorského úvodu, fragmentarizovaných spomienok a filozofického zamyslenia, pričom podstatne väčší priestor v ňom autor venuje obdobiu rokov 1987 – 1992. V súvislosti s A čo!? pritom konštatuje: „… v tomto prípade som rezignoval na takmer všetko, čo som dovtedy vyznával: jednotu deja, kompaktnosť témy, štýlovú čistotu. A celkom v duchu (asi) postmoderny som otvoril hrádzu bezbrehej a neviazanej tvorivosti. Určite mi v tom pomohlo aj stretnutie s výtvarníkom Milošom Karáskom, s ktorým sme si priam zázračne porozumeli.”[2]Uhlárov pocit nedocenenia významu A čo!? (s ktorým si zo svojej pozície dovolím súhlasiť) vtedajšou odbornou verejnosťou pritom následne rozvíja aj v pasáži venovanej TANAP-u. V tomto kontexte si len dovolím krátko podotknúť, že význam TANAP-u možno identifikovať najmä v tom, že v štruktúre odskúšanej na predchádzajúcom tvorivom procese dokázali tvorcovia výraznejšie podporiť funkciu textových pasáží. Spomínaný dialóg medzi verbálnym a výtvarným symbolom sa tak posunul viac do polohy dvoch rovnocenných elementov.

Súčasťou publikácie sú aj štúdie Vladimíra Štefka – Uhlár ante portas a Martiny Ulmanovej – DISK: Tok času. Samotné názvy čiastočne naznačujú okruhy, ktorým sa texty venujú. Štefko sa primárne zameriava na zasadenie spolupráce Uhlára s DISK-om do širšieho kontextu. Venuje sa jej východiskám, stručnej histórii oboch predmetných strán, kontextu situácie v neprofesionálnom divadle na území Slovenska. Ulmanová je výrazne menej historická. Vo svojej štúdii sa primárne venuje analýze najvýraznejších formálnych i ideových línií. Osobne práve jej text považujem za jeden z najsilnejších bodov celej publikácie. V prvom rade preto, že hneď v úvode (aj citátom z textu Martina Porubjaka pre časopis Javisko) upriamuje pozornosť na podstatný fakt. V súvislosti s Uhlárovou tvorbou (nielen v DISK-u) sa pozornosť širšej aj odbornej verejnosti väčšinou orientuje najskôr na formu a proces tvorby. Sú to však práve obsahy a zachytené témy, ktoré danú formu robia živou. A bola to práve skúsenosť s neprofesionálmi, ktorá Uhlárovi ukázala možnosti nového vnímania vzťahu medzi režisérom a hercami. On je bytostne závislý od hercov, ktorí musia jednak chcieť niečo vypovedať, zároveň dostatočne empaticky vnímať realitu sveta okolo seba. Oni zas potrebujú režiséra, ktorý dokáže tento potenciál využiť, spracovať a transformovať do divácky atraktívnej podoby. Ako píše Ulmanová: „Podstatné tu je, že v diskusiách s hercami začína vždy od hľadania toho, čo chcú spoločne povedať, teda nestanoví a priori napríklad žáner kusa alebo iný parameter zohľadňujúci prevádzku, k cieľu sa približuje fixovaním improvizácií, ktoré napokon vždy vytvoria mozaikovitý sled tu voľne, tu tesnejšie pospájaných scén (…) ochotnícki herci (…) sa s pomocou Uhlára otvorili celkom novým cestám, ako dosiahnuť pravdivosť, autentickosť bytia na javisku. Blaho Uhlár zas napojil svoju metódu na taký bezprostredný zdroj inšpirácie, ktorý pri práci s profesionálmi dosiaľ nepoznal.”[3] Analyticky presne a čitateľsky atraktívne autorka štúdie následne približuje jednotlivé výrazné motívy publikovaných textov ako princíp čakania, stret moci s jednotlivcom, narušenia rodinných vzťahov či umenia a divadla ako objektu reflexie. Považujem za veľmi dôležitý fakt, že táto publikácia obsahuje práve štúdiu, ktorá upriamuje pozornosť na obsahovú rovinu spolupráce Uhlára s DISK-om. Je to totiž práve (už spomínaná) schopnosť abstrahovať esenciu doby, ktorá spôsobila, že aj obnovenie spolupráce prinieslo pozoruhodné výsledky. Napriek tomu, že sa odohrala v diametrálne odlišnej situácii z pohľadu stavu spoločnosti, divadla, životných etáp jednotlivých aktérov. Nehovoriac o tom, že aj personálne zloženie trnavského súboru sa v čase menilo.

Je nespochybniteľné, že súborná publikácia Blaho Uhlár a DISK: Hry je z pohľadu uchovávania aj budúcej reflexie dejín slovenského divadla doslova nevyhnutnosťou. Okrem iného aj preto, že scenáre A čo!? a POLYLÓG nie sú zachované a verzie uverejnené v publikácii sú rekonštrukciou, ktorú s Uhlárom realizoval dnes už zosnulý herec Milan Brežák. Nie celkom však chápem, prečo nie sú súčasťou publikácie aj Prvý divadelný manifest a Druhý divadelný manifest, ktoré koncipovali Uhlár s Karáskom, pričom boli spoločne publikované práve v bulletine k inscenácii TANAP.[4]

Publikácia nemôže byť uceleným zachytením spolupráce jedného súboru s jedným režisérom, keďže tá stále trvá. Pokiaľ by malo ísť viac o dielo reflektujúce práve onen zlom, ktorý sa udial nadviazaním spolupráce, väčší priestor by museli dostať odborné štúdie primárne zamerané na kontexty a vývinové tendencie v našom divadle v období sedemdesiatych a osemdesiatych rokov minulého storočia. Logicky aj následné dôsledky späté so Stokou, Uhlárove stretnutie s Karáskom, ale aj Ľubom Burgrom, ktoré prebehli mimo priestor neprofesionálneho divadla a pod. Ambíciou bolo tiež vydať výročnú publikáciu DISK-u k šesťdesiatemu výročiu jeho založenia. V tomto kontexte majú opodstatnenie spomienky vybraných členov súboru, ktoré sú priraďované k textom, ako aj súpis všetkých premiér súboru z obdobia 1955 – 2017. Tu sa však núka otázka: Prečo publikované texty končia rokom 2014 a súpis rokom 2017? Rovnako výber spomienok by asi mal byť v tomto prípade rozšírený aj o členov, ktorí v ňom v roku 2015 už nepôsobili. Podarilo by sa tým vyhnúť trochu zvláštnej situácii, keď k posledným dvom textom nie je priradená výpoveď žiadneho herca ani žiadnej herečky. Miesto by navyše musela dostať aj spolupráca súboru s inými režisérmi. Napríklad Dušanom Vicenom či Mikulášom Fehérom. Samostatnou kapitolou na diskusiu sú myšlienky obsiahnuté v Uhlárovom texte Trochu o DISKu. Viaceré z nich by si totiž zaslúžili hlbšie rozvinutie. Či už v rovine rozhovoru alebo autonómneho textu. Príkladom môže byť napríklad téma vzťahu slovenského a českého divadla v období spoločného štátu či zmienka o Václavovi Havlovi, ktoré Uhlár vo svojom texte načrtol. Rozsahom ide síce o zanedbateľné pasáže, no rozhodne zaujmú tým, že sa vymykajú väčšinovému, čiernobielemu a plytkému vnímaniu prvého a aj posledného postkomunistického prezidenta Československa.

Publikácia plní primárny cieľ, no zároveň vyvoláva otázku, či budú nasledovať ďalšie edičné tituly, ktoré dotvoria komplexný obraz, alebo pôjde o výborný primárny zdroj pre ďalšie akademické skúmanie, no bez rozmeru koncepčného vydavateľského zámeru. Pomerne široký rozptyl edície Slovenská dráma,[5] ktorého je kniha súčasťou, na túto otázku totiž neodpovedá, naopak ju umocňuje.


[1] Dostupné na: https://www.theatre.sk/knihy/publikacie/blaho-uhlar-a-disk-hry.

[2] UHLÁR, B. Trochu o DISKu. In UHLÁR, Blaho a DISK. Hry. Bratislava : Divadelný ústav, 2019. s. 14,  ISBN 978-80-8190-033-4.

[3] ULMANOVÁ, M: DISK: Tok času. In UHLÁR, Blaho a DISK. Hry. : Divadelný ústav, 2019. s. 31-32,  ISBN 978-80-8190-033-4.

[4] Samostatne bol Prvý divadelný manifest uvedený v bulletine k inscenácii A čo!?, pričom časť z neho sa v podobe repliky objavuje aj priamo v texte, Druhý divadelný manifest zase v bulletine k inscenácii Ocot Ukrajinského národného divadla v Prešove.

[5] Zahŕňa súborné diela klasikov domácej drámy 20. storočia, ako napr. Juraj Váh, výbery z tvorby súčasných tvorcov – napr. Peter Pavlac či Dodo Gombár, výstupy jednorazových projektov, ako napr. GREEN DRÁMA, či každoročné vydanie textov zo súťaže DRÁMA.

Miro Zwiefelhofer absolvoval divadelnú vedu na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Bol členom rady pre zahraničné divadlo festivalu Divadelná Nitra, členom dramaturgickej rady festivalu Nová dráma a ako porotca sa zúčastňuje prehliadok ochotníckeho divadla, ktoré sú súčasťou festivalu Scénická žatva. Venuje sa recenzistike, kritiky uverejňuje v napríklad v časopise Kód – konkrétne o divadle a v Rádiu_FM.

Uverejnené: 11. marca 2022Kategórie: Recenzie / Monitoring teatrologickej literatúry

Recenzent: Miroslav Zwiefelhofer

Miro Zwiefelhofer absolvoval divadelnú vedu na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Bol členom rady pre zahraničné divadlo festivalu Divadelná Nitra, členom dramaturgickej rady festivalu Nová dráma a ako porotca sa zúčastňuje prehliadok ochotníckeho divadla, ktoré sú súčasťou festivalu Scénická žatva. Venuje sa recenzistike, kritiky uverejňuje v napríklad v časopise Kód – konkrétne o divadle a v Rádiu_FM.

Posledné rezencie

Jeden komentár

  1. Martina Ulmanová 3. júna 2022 at 11:23 - Reply

    Zdravim Mira a ozývam sa ako redaktorka recenzovanej publikácie. Je pravdou, že som notoricky pomalá, a tak najväčšia časť viny za to, že kniha sa vyrábala dva roky (preto sa končí súpis rokom 2017), padá na moju hlavu. Byľka však aj na hlavu Blaha – pokiaľ sa pamätám, práve jeho text sme z neho mámili nekonečne dlho. Prečo nie sú pri posledných textov výpovede hercov DISKu, si už presne nepamätám, rozhodne si ale pamätám, že výber pamätníkov redakcia nijako neovplyvňovala – a tak predpokladám, že ich proste Blaho viac nezohnal. Zmienke o spolupráci s Mikulášom Fehérom či Dušanom Vicenom, priznám sa, nerozumiem. Prečo by sa im mala venovať publikácia nazvaná Blaho Uhlár a DISK? A na záver ešte čo-to o Blahových slovách o Václavovi Havlovi: Už pri redigovaní knihy som pokladala jeho slová o tom, že Václav Havel ocenenia hltal ako sladké cukríky, za nespravodlivé až hrubé, no napokon som ich s premáhaním ponechala ako súčasť osobnosti autora textu. Dúfala som, že si ich nik nevšimne… no, ako vidieť, márne. Myslím, že tu som ako redaktorka zlyhala.
    M. Ulmanová

Zanechajte komentár

Miro Zwiefelhofer absolvoval divadelnú vedu na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Bol členom rady pre zahraničné divadlo festivalu Divadelná Nitra, členom dramaturgickej rady festivalu Nová dráma a ako porotca sa zúčastňuje prehliadok ochotníckeho divadla, ktoré sú súčasťou festivalu Scénická žatva. Venuje sa recenzistike, kritiky uverejňuje v napríklad v časopise Kód – konkrétne o divadle a v Rádiu_FM.

Go to Top