(function(i,s,o,g,r,a,m){i['GoogleAnalyticsObject']=r;i[r]=i[r]||function(){ (i[r].q=i[r].q||[]).push(arguments)},i[r].l=1*new Date();a=s.createElement(o), m=s.getElementsByTagName(o)[0];a.async=1;a.data-privacy-src=g;m.parentNode.insertBefore(a,m) })(window,document,'script','//www.google-analytics.com/analytics.js','ga'); ga('create', 'UA-58937473-2', 'auto'); ga('send', 'pageview');
Úvodná stránka2021-09-01T18:42:10+02:00
Slovenské centrum AICT: Slovenské centrum AICT logo
Monitoring divadiel logo

Alžbeta Gwerková-Göllnerová – Demokratka Erža

Demokratka Erža je ďalšou inscenáciou režisérky Anny Gruskovej, v ktorej sa tematicky vracia k osobnostiam slovenskej kultúry a spoločenského života v období vojnovej slovenskej republiky. Zdá sa, že životné osudy, ale aj tvorba emancipovaných a odvážnych žien a mužov, ktorí sa dokázali v neľahkých a neslobodných časoch postaviť proti režimu a hájiť hodnoty humanizmu, sa stali takpovediac jej umeleckým programom.

Kde je srdce zemegule?

Komédia s vážnym podtextom, aj taký by mohla mať podtitul najnovšia inscenácia hry Viliama Klimáčka s názvom Riaditeľky zemegule v jeho materskom bratislavskom divadle GUnaGU. Repertoároví dramatici to nikdy nemajú ľahké a tí, ktorí si ako V. Klimáček svoje hry aj inscenujú, to majú o to ťažšie, pretože sú až príliš vnorení do autorskej predstavy o budúcom diele. V. Klimáček však – našťastie – patrí medzi výnimky tohto nepísaného pravidla. Tak ako citlivo vníma a reaguje na horúce spoločensko-politické aj módne témy, ktoré následne karikuje či inak im nastavuje komediálne divadelné zrkadlo, citlivo počúva aj možnosti svojich hercov. V tomto duchu vznikli i Riaditeľky zemegule.

Hranice kruhu, hranice divadla

Divadlo NUDE pôsobí na našej nezávislej scéne už deväť rokov. Jedným z charakteristických znakov jeho tvorby je presah (primárne) súkromného života tvorkýň (ale aj niekoľkých) tvorcov do ich tvorby. V prípade Lýdie Ondrušovej a Veroniky Malgot (zakladajúce členky Divadla NUDE, ktoré ako jediné účinkovali vo všetkých inscenáciách divadla) to znamená, že tí, ktorí videli všetkých jedenásť doteraz premiérovaných inscenácií, zároveň sčasti nahliadli aj do deviatich rokov ich životov.

Expanzia energetických polí (eg)

Profesionálne divadelné zoskupenie GAFFA o. z. funguje od roku 2015, pričom ich tvorba je charakteristická interdisciplinaritou, v ktorej využívajú autorský a experimentálny prístup. Dominantným princípom ich tvorby je práca s telesnosťou, ktorá ich žánrovo posúva k fyzickému divadlu a performancii. Autorskú inscenáciu Martina Hodoňa Negatív egotrip tvorcovia sami charakterizujú ako performatívnu analýzu a súčasne divadelnú esej. V kolektívnom diele majú ambíciu problematizovať tému zla a násilia. Zameriavajú sa na oblasť medziľudských vzťahov, pričom artikulujú jej negatívne aspekty, akými sú napríklad absencia porozumenia, neschopnosť naplnenia očakávaní jednotlivcov či násilie, ku ktorému dochádza vo vzťahoch. Všímajú si egoistické tendencie, ktoré sa manifestujú v drobných rozhovoroch a situáciách.

Na posiedke s apokalypsou

Hoci Caryl Churchill má už dávno pevné miesto medzi najvýznamnejšími súčasnými dramatikmi (a ako žena v tejto branži stojí spolu s Elfriede Jelinek na absolútnom vrchole), slovenské publikum ju v podstate nepozná. Keď zoberieme do úvahy, že prvá národná scéna má okrem iných aj úlohu osvetovú, k dramaturgickej voľbe osemdesiattriročnej žijúcej legendy sa nedá dodať iné, ako: Už bolo načase.

„Človeka napokon všetko znudí. Nemôžem si pomôcť.“

Keď v roku 1782 vyšiel vo Francúzsku román v listoch o francúzskej aristokratickej smotánke od vojenského kapitána Choderlosa De Laclosa (1741 – 1803) Les Liaisons dangereuses (Nebezpečné známosti), dočkal sa síce nevídanej popularity a bol krátko po svojom vydaní preložený do viacerých jazykov, avšak samotnému autorovi prischla nálepka amorálnosti. Nič to však nemení na fakte, že román, pod skvelým vydavateľským trikom tzv. skutočného príbehu, inšpiroval mnohých tvorcov k úpravám a novým interpretáciám. Obzvlášť v minulom storočí sa tohto príbehu o amorálnosti vyšších spoločenských kruhov zhostilo mnoho divadelných, filmových a televíznych tvorcov.

Monitoring teatrologickej literatury logo

Publikácia podnetná aj mimo vied o umení

Slovo inklúzia počujeme na Slovensku čoraz častejšie, no jej realizácia v praxi nie je vždy jednoduchá. Asi najčastejšie sa nám spája s prostredím škôl, mala by však byť celoplošným javom. S rozvíjaním sa občianskej spoločnosti pribúdajú napríklad aj pacientske organizácie, ktoré robia osvetu o ochoreniach – duševných aj telesných, o špecifikách života s nimi. Spoločnosť stále viac považuje za samozrejmé a nevyhnutné (a niečo z toho je ukotvené aj legislatívne), že prístup na verejné miesta bude bezbariérový, že webové stránky budú prispôsobené pre slabozrakých a že ľudia s hendikepom nebudú izolovaní a vyčlenení v ústavoch na okraji mesta.

Nielen o divadle

Rok slovenského divadla aj napriek tomu, že bol poznamenaný pandemickou situáciou, priniesol dve veľmi významné – i keď, vzhľadom na koncepciu – menej tradičné publikácie. Tou prvou je publikácia Ľubice Krénovej o jednom z našich hereckých bardov – Martinovi Hubovi s rovnomenným názvom, ktorá vyšla v spolupráci dvoch bratislavských vydavateľstiev – Divadelného ústavu a SLOVART-u. Druhou je kniha rozhovorov s názvom Horák – Polák. Hovory o divadle v autorstve dvoch bardov slovenského divadelného umenia. A to dramatika, dramaturga, režiséra a predovšetkým vysokoškolského pedagóga Karola Horáka, ktorý kládol otázky Romanovi Polákovi – režisérovi, dramatikovi, hercovi a taktiež vysokoškolskému pedagógovi.

Ako oživiť bábky a loutky

Bábkové divadlo sa dlho pokladalo za ľudovú zábavu, potom zabávalo iba deti, pred rokom 1989 tvorilo obyčajne len „prílohu“ kamenných divadiel a často sa muselo uspokojiť s nedivadelnými priestormi. Preraziť tento obraz bábkového divadla vo vedomí divákov, a niekedy aj profesionálov, sa pokúšajú samotné bábkové súbory, odborníci, festivaly, ale hlavne bojovníci či bojovníčky, za aké treba pokladať editorky publikácie Bábky na česko-slovenskej medzi /1918 – 2018/ (Banská Bystrica, 2018) Dagmar Inštitorisovú, Ivetu Škripkovú a Dominiku Zaťkovú.

Po/doby Petra Karvaša

Pamäť dejín je – doslovne – závislá na tom, ako sa píšu... A píšu sa vždy veľmi ťažko. Či už je človek priamym svedkom udalostí, ktoré opisuje, alebo nie... Byť priamym svedkom totiž – okrem iného – znamená, že vystavujeme svoju individuálnu pamäť ostrej kritike ďalších priamych svedkov opisovanej udalosti. Peter Karvaš bol často priamym svedkom udalostí (i v mikrosvete obyčajných ľudí), ktoré opisoval či už v prozaickej, alebo dramatickej tvorbe, ale bol hlavne svedkom doby, ktorú sa snažil zachytiť svojou umeleckou tvorbou.

Go to Top