Shakespeare z maringotiek
Michal Vajdička po hrách Williama Shakespeara v kamenných divadlách nesiaha. Od jeho školskej inscenácie Othella uplynulo v marci presne dvadsať rokov. Medzitým sa naplno etabloval na Slovensku, ale najmä v Čechách, kde jeho režijná poetika, ktorú by sme mohli s určitým zjednodušením nazvať ozvláštneným realizmom, teda neanachronickým rozvíjaním metódy psychologického divadla, získava omnoho väčšie uznanie ako v jeho domovine. V Prahe v roku 2017 uviedol tragédiu tragédií Hamlet, a v Bratislave je vôbec najčastejšie pozývaným režisérom. Inscenácie Antonius a Kleopatra (2008), Oko za oko (2010) a Othello (2015) síce v pohľade na Vajdičkovu ostatnú kariéru patria k menej reprezentatívnym dielam, ale v rámci umeleckej úrovne slovenskej sekcie Letných shakespearovských slávností išlo o nadštandardné scénické produkty. K trojici inscenácií sa v aktuálnom ročníku pridala komédia Skrotenie zlej ženy. I keď taktiež so značne ambivalentným výsledkom.
Pokus o kolektívnu správu zo súčasného Slovenska
Aj v slovenských kamenných divadlách vznikajú z času na čas autorské inscenácie založené na metóde kolektívnej tvorby, ktorá je typická skôr pre nezávislé zoskupenia. Videli sme to napríklad v inscenácii 24 Slovenského národného divadla, ktorá reagovala na ruskú útočnú vojnu v Ukrajine. Táto tendencia súvisí s vnútornou potrebou tvorcov vyjadriť osobné, občianske a neraz i politické postoje na verejnej tribúne, akou divadlo nepochybne je. Deje sa tak v záujme scitlivovania spoločnosti, ale aj z túžby zakročiť (hoci len na symbolickej umeleckej úrovni) voči bezpráviu, či vyjadriť svoj vlastný názor.
Osviežiť sa Čechovom vo vírivke
Starnúci Váňa žije v každodennej rutine so svojou adoptívnou sestrou Soňou v dome po rodičoch, ktorých doopatrovali. S domácnosťou im pomáha Cassandra s jasnovideckými schopnosťami. Ich bežný každodenný stereotyp naruší návrat tretej sestry, filmovej hviezdy Máše. Tá neprichádza sama, ale s podstatne mladším milencom Spikeom. Máša neprišla pre obvyklú sviatočnú rodinnú návštevu, ale preto, aby rodičovský dom, ktorý dlhodobo financuje, predala. Samozrejme, dlhé roky nevyjasnených vzťahov v rodine, ako aj pozlátka sveta filmu i zhasínajúca sláva hereckej hviezdy predurčujú napätie, ale situácie v rodine sú stvárnené s humorom.
Nestarajte sa o naše tržby, smútky a osamelosť
Temnou históriou opradený rumunský hrad Bran sa stal inšpiráciou pre spisovateľa Brama Stokera, aby vytvoril legendárny príbeh o grófovi Draculovi. Osobný zážitok z nevľúdnej Prahy a bizarný morytát spätý s Českými Budějovicami sa podobným spôsobom stali inšpiračným zdrojom pre spisovateľa a dramatika Alberta Camusa, aby napísal Nedorozumenie, jednu zo svojich najznámejších divadelných hier. Práve Camusov tragický príbeh je predlohou pre Smutnú správu zo smutnej krajiny, ktorá bez akýchkoľvek nedorozumení spája existencializmus s absurdnou drámou a gotickým románom.
Mikrosvety sídliskových identít
Tvorcovia Divadla Andreja Bagara v Nitre sa v divadelnej sezóne 2023/2024 upriamili na divadelné kultúry z okolitých krajín v našom susedstve. Autori – Matúš Bachynec, bývalý umelecký šéf, spolu s Martinou Mašlárovou, bývalou dramaturgičkou DAB v Nitre – takto koncipovanú monotematickú sezónu nazvali Bližšie od nás. Po inscenovaní titulov z česko-slovenskej (Pomčka) a maďarskej proveniencie (Povala) nasledovala premiéra divadelnej inscenácie, vychádzajúca z dramatickej predlohy od nášho východného suseda. Originálne motivicky zostavený repertoár sezóny na jej konci uzatvorila adaptácia románu poľskej autorky Olgy Tokarczuk: Mordorys, pričom titul zastupujúci Rakúsko (Peter Schaffer: Amadeus) sa vôbec nezrealizoval. Dve kvalitne skoncipované divadelné sezóny po sebe (Krehká identita, Bližšie od nás) v ére pôsobenia umeleckého šéfa Matúša Bachynca a dramaturgičiek Martiny Mašlárovej a Slavky Civáňovej výrazne posunuli náročnosť kritérií umeleckých výpovedí a aktuálnej komunikatívnosti konkrétnych titulov, korešpondujúcich s leitmotívmi predchádzajúcich i súčasných sezón.
Divadelný ťahák k maturite
Autorská inscenácia Od Antigony po Lasicu a Satinského je divadelným projektom, ktorý koncentruje klasické diela svetovej a slovenskej drámy z osnov stredoškolskej literatúry do samostatnej divadelnej hry. Pavol Viecha, režisér predstavenia, spolu s dramaturgičkou Michaelou Hriňovou vytvorili dielo, ktoré využíva viacero žánrov a prináša na scénu pohľad na charakteristické texty dramatickej literatúry naprieč dejinami, v stopáži o málo dlhšej ako jedna epizóda netflixových seriálov.
