Nevysporiadaná pamäť národa
V obci Furča v okrese Prešov stojí pamätník Východoslovenského roľníckeho povstania. Jubilárny výbor ho dal postaviť v roku 1938 pri príležitosti 20. výročia vzniku Československa ako „dôkaz, že oslobodenie z roku 1918 nebolo náhodou, ale v minulosti dlho pripravovanou udalosťou, vyvrcholením dlhoročných snáh Slovákov o slobodu.“ Ako však dnes nazerať na národnú kultúrnu pamiatku, ktorá stojí na majetkovoprávne nevysporiadanom pozemku, postupne chátra a navyše pripomína rozporuplnú kapitolu našich dejín, ktorá sa v priebehu takmer dvoch storočí stala predmetom viacerých (dez)interpretácií? Kto nesie zodpovednosť za tragédiu – ten, kto ju spôsobil, alebo ten, kto k nej podnietil? Sú konšpirácie naším „národným prekliatím“, alebo skôr historicky podmieneným dedičstvom, zakoreneným v kolektívnej skúsenosti? Tieto a mnohé ďalšie otázky otvára inscenácia Činohry SND Hlovík medzi vzbúreným ľudom, ktorá vznikla dramatizáciou rovnomennej reportážnej poviedky Jonáša Záborského z roku 1870.
Stačí pridať vodu
O vode v bežnom živote zrejme nezvykneme uvažovať často. To, že pokrýva približne sedemdesiat percent našej planéty a tvorí okolo šesťdesiat percent ľudského tela, že je zdrojom života alebo to, že sa na Zemi vyskytuje vo všetkých skupenstvách sú fakty, ktoré nás letmo zaujmú v základnej škole, no potom sa nimi už príliš nezaoberáme. Žijeme predsa v krajine, kde je úžitkovej i pitnej vody stále dostatok a považujeme ju za samozrejmosť. Ako by to však vyzeralo, keby bola jej prítomnosť malým zázrakom? Divadlo Pôtoň v inscenácii H2O hravo približuje možnosti a podoby tejto bežnej, no tak dôležitej látky najmenšiemu publiku.
Skutočné šťastie nerastie na streche
Šťastie rastie na streche je prvou inscenáciou sezóny Divadla Pavla Országha Hviezdoslava. Láskavý príbeh nielenže nadväzuje na dramaturgickú líniu bratislavských motívov, ktorú divadlo začalo rozvíjať v predošlých sezónach, zapadá zároveň do tematického konceptu aktuálnej sezóny – Domovy a útočiská. Zámerom dramaturgie je priniesť inscenácie, ktoré sa orientujú na medziľudské vzťahy a ich úprimné prežívanie. K trom už existujúcim inscenáciám pre detské publikum pribudla štvrtá, ktorá čiastočne podporuje ďalšiu ambíciu divadla rozvíjať aktivity v oblasti neformálneho vzdelávania.
Tušenie večnosti: Existuje nesmrteľnosť okamihu?
Človek úplne prirodzene túži po istote. Smrť je jediná skutočná istota v živote. Jednoduchý sylogizmus nás privádza k existenciálnemu paradoxu, že človek vo svojej podstate túži po smrti. Formálna logika tu zjavne naráža na objektívnu realitu. Ľudia predsa odnepamäti zomierajú túžiac po nesmrteľnosti. Starozákonný Kohelet (Kazateľ) to vysvetľuje tak, že Boh im „do srdca vložil tušenie večnosti“ (3, 11).
Bulgakov utopený v narodeninovej oslave
Spomienky sa len zriedka skladajú do uceleného obrazu. Tvoria ich fragmenty rozhovorov, náhodne zachytené situácie či tváre ľudí. Význam si uvedomíme až spätne. Na tomto princípe stavajú aj Utopenci režiséra Šimona Ferstla. Imerzívna inscenácia divadla DPM, situovaná do priestoru bývalého azylového domu pre rodiny v núdzi na Karpatskej ulici v Bratislave, pozýva divákov na narodeninovú oslavu istého mladého spisovateľa, obdivovateľa Michaila Bulgakova. Imerzívna forma od začiatku rezignuje na jednotnú perspektívu a ponúka sériu fragmentov, z ktorých si každý divák skladá vlastnú podobu predstavenia.
Keď sa z Hviezdoslavovho Kubína stane horor
Poetické balady dnes poznáme predovšetkým zo školských čítaniek, recitačných súťaží či Hviezdoslavovho Kubína. Ich verše sa učíme naspamäť, precvičujeme správnu artikuláciu a rytmus, no oveľa menej premýšľame nad tým, o čom vlastne sú. Ján Luterán a Daniel Majling v inscenácii Divadla Andreja Bagara v Nitre Rev, vresk a brud tento zaužívaný spôsob čítania cielene narúšajú. Balady nevracajú na javisko ako literárne pamiatky, ale ako živé príbehy, v ktorých sa smrť, vina, telesnosť či násilie neustále vracajú do prítomnosti - ako hororové príbehy, ktoré nás nútia zamýšľať sa, ako sa žilo v našej spoločnosti kedysi a ako sa v nej žije dnes.




