Surovosť skrytá za dverami
Prečo sa v Divadle Jána Palárika v Trnave uvádza hra bratov Mrštíkovcov Maryša pod českým názvom? Zmysluplnú odpoveď nenájdeme v predstavení, v programovom bulletine s inscenačným textom v slovenskom jazyku a ani pri viacnásobnom sledovaní záznamu inscenácie. Pred premiérou Maryše v DJP odznela v médiách nesprávna informácia o tom, že tento titul otváral v marci 1920 činohru Slovenského národného divadla v Bratislave. Je pravda, že 2. marca pred stoštyrmi rokmi odohrali na javisku dnešnej historickej budovy SND inscenáciu Maryše pod hlavičkou Slovenského národného divadla. Lenže toto jediné predstavenie sa uskutočnilo v rámci pohostinských hier „Východočeského divadla za řiditelství Bedřicha Jeřábka“. Na plagátoch v českom jazyku ešte bolo napísané: „Prvá československá sezona“.
Nestratiť odvahu ešte raz to skúsiť
V roku 1990 Ondrej Šoth inscenoval v Balete Slovenského národného divadla scénické dielo Zvláštna radosť žiť, hudbu napísal člen skupiny Pražský výběr Michal Pavlíček. So spoluautorkou libreta a dramaturgičkou Zuzanou Mistríkovou sa snažili pomenovať to, čím žila spoločnosť na prelome totality a začiatku demokracie v deväťdesiatych rokoch 20. storočia. Rok po Nežnej revolúcii prvé uvedenie diela Zvláštna radosť žiť bilancovalo javy a procesy, ktorých sme boli ako spoločnosť dovtedy súčasťou, a diváci mali v čerstvej pamäti dobu totality. Bola to unikátna reflexia režimu, na ktorého troskách sa tvorcovia, účinkujúci a diváci v tom čase ocitli.
Shakespeare z maringotiek
Michal Vajdička po hrách Williama Shakespeara v kamenných divadlách nesiaha. Od jeho školskej inscenácie Othella uplynulo v marci presne dvadsať rokov. Medzitým sa naplno etabloval na Slovensku, ale najmä v Čechách, kde jeho režijná poetika, ktorú by sme mohli s určitým zjednodušením nazvať ozvláštneným realizmom, teda neanachronickým rozvíjaním metódy psychologického divadla, získava omnoho väčšie uznanie ako v jeho domovine. V Prahe v roku 2017 uviedol tragédiu tragédií Hamlet, a v Bratislave je vôbec najčastejšie pozývaným režisérom. Inscenácie Antonius a Kleopatra (2008), Oko za oko (2010) a Othello (2015) síce v pohľade na Vajdičkovu ostatnú kariéru patria k menej reprezentatívnym dielam, ale v rámci umeleckej úrovne slovenskej sekcie Letných shakespearovských slávností išlo o nadštandardné scénické produkty. K trojici inscenácií sa v aktuálnom ročníku pridala komédia Skrotenie zlej ženy. I keď taktiež so značne ambivalentným výsledkom.
Pokus o kolektívnu správu zo súčasného Slovenska
Aj v slovenských kamenných divadlách vznikajú z času na čas autorské inscenácie založené na metóde kolektívnej tvorby, ktorá je typická skôr pre nezávislé zoskupenia. Videli sme to napríklad v inscenácii 24 Slovenského národného divadla, ktorá reagovala na ruskú útočnú vojnu v Ukrajine. Táto tendencia súvisí s vnútornou potrebou tvorcov vyjadriť osobné, občianske a neraz i politické postoje na verejnej tribúne, akou divadlo nepochybne je. Deje sa tak v záujme scitlivovania spoločnosti, ale aj z túžby zakročiť (hoci len na symbolickej umeleckej úrovni) voči bezpráviu, či vyjadriť svoj vlastný názor.
Osviežiť sa Čechovom vo vírivke
Starnúci Váňa žije v každodennej rutine so svojou adoptívnou sestrou Soňou v dome po rodičoch, ktorých doopatrovali. S domácnosťou im pomáha Cassandra s jasnovideckými schopnosťami. Ich bežný každodenný stereotyp naruší návrat tretej sestry, filmovej hviezdy Máše. Tá neprichádza sama, ale s podstatne mladším milencom Spikeom. Máša neprišla pre obvyklú sviatočnú rodinnú návštevu, ale preto, aby rodičovský dom, ktorý dlhodobo financuje, predala. Samozrejme, dlhé roky nevyjasnených vzťahov v rodine, ako aj pozlátka sveta filmu i zhasínajúca sláva hereckej hviezdy predurčujú napätie, ale situácie v rodine sú stvárnené s humorom.
Nestarajte sa o naše tržby, smútky a osamelosť
Temnou históriou opradený rumunský hrad Bran sa stal inšpiráciou pre spisovateľa Brama Stokera, aby vytvoril legendárny príbeh o grófovi Draculovi. Osobný zážitok z nevľúdnej Prahy a bizarný morytát spätý s Českými Budějovicami sa podobným spôsobom stali inšpiračným zdrojom pre spisovateľa a dramatika Alberta Camusa, aby napísal Nedorozumenie, jednu zo svojich najznámejších divadelných hier. Práve Camusov tragický príbeh je predlohou pre Smutnú správu zo smutnej krajiny, ktorá bez akýchkoľvek nedorozumení spája existencializmus s absurdnou drámou a gotickým románom.
