Tušenie večnosti: existuje nesmrteľnosť okamihu?
Človek úplne prirodzene túži po istote. Smrť je jediná skutočná istota v živote. Jednoduchý sylogizmus nás privádza k existenciálnemu paradoxu, že človek vo svojej podstate túži po smrti. Formálna logika tu zjavne naráža na objektívnu realitu. Ľudia predsa odnepamäti zomierajú túžiac po nesmrteľnosti. Starozákonný Kohelet (Kazateľ) to vysvetľuje tak, že Boh im „do srdca vložil tušenie večnosti“ (3, 11).
Bulgakov utopený v narodeninovej oslave
Spomienky sa len zriedka skladajú do uceleného obrazu. Tvoria ich fragmenty rozhovorov, náhodne zachytené situácie či tváre ľudí. Význam si uvedomíme až spätne. Na tomto princípe stavajú aj Utopenci režiséra Šimona Ferstla. Imerzívna inscenácia divadla DPM, situovaná do priestoru bývalého azylového domu pre rodiny v núdzi na Karpatskej ulici v Bratislave, pozýva divákov na narodeninovú oslavu istého mladého spisovateľa, obdivovateľa Michaila Bulgakova. Imerzívna forma od začiatku rezignuje na jednotnú perspektívu a ponúka sériu fragmentov, z ktorých si každý divák skladá vlastnú podobu predstavenia.
Keď sa z Hviezdoslavovho Kubína stane horor
Poetické balady dnes poznáme predovšetkým zo školských čítaniek, recitačných súťaží či Hviezdoslavovho Kubína. Ich verše sa učíme naspamäť, precvičujeme správnu artikuláciu a rytmus, no oveľa menej premýšľame nad tým, o čom vlastne sú. Ján Luterán a Daniel Majling v inscenácii Divadla Andreja Bagara v Nitre Rev, vresk a brud tento zaužívaný spôsob čítania cielene narúšajú. Balady nevracajú na javisko ako literárne pamiatky, ale ako živé príbehy, v ktorých sa smrť, vina, telesnosť či násilie neustále vracajú do prítomnosti - ako hororové príbehy, ktoré nás nútia zamýšľať sa, ako sa žilo v našej spoločnosti kedysi a ako sa v nej žije dnes.
Prípad Sigma ako varovanie pred ľahostajnosťou
Ján Mikuš: Sigma Werther Koncept a réžia: Odivo (Mária Danadová, Monika [...]
Kamene budú kričať
Nie sú sirôtky ako sirôtky. Hoci na prvé počutie môže názov zvádzať k sentimentálnym asociáciám, tvorcom sa v skutočnosti podaril husársky kúsok, keď stavili na výraz doslova nabitý významom a obraznosťou, čím predznamenali charakter celej divadelnej inscenácie.
Tiene svokriných jazykov
Dystópia je temný žáner so svetlou budúcnosťou, čo neveští nič dobré. Hoci patria do literatúry, Orwell, Huxley či Bradbury boli viac prorokmi ako spisovateľmi. Čas preveril ich romány, ktoré sú desivo aktuálne. Aj v našom národnom kontexte je namieste otázka, v čom sa odlišuje dystópia od obyčajného pesimizmu. Zdá sa, že to bude hĺbka uvažovania a dôsledné domýšľanie vecí. Tvorcovia inscenácie Mastný muž 2.0 skúsili obyčajný slovenský pesimizmus povýšiť na dystópiu.
