Divadlo Jozefa Gregora Tajovského vo Zvolene

Po typicky rozprávkových tituloch – Smelý zajko (2016), O troch krásach sveta (2018) a Pom Pomove rozprávky (2019) si umelecké vedenie zvolenského Divadla Jozefa Gregora Tajovského zvolilo pre detských divákov a diváčky náročnejší a menej známy titul. Kniha Eduard a jeho zázračná cesta americkej spisovateľky Kate DiCamillo vyšla v slovenskom preklade Márie Štefánkovej v roku 2014.

Veľká gitara symbolizuje otca, malá zasa syna Pepina, dôvod náhlej zmeny životných plánov barového muzikanta. Slovami „Postaraj sa!“ cituje svoju manželku. Ako otec sa teraz on musí postarať o syna, lebo jeho žena zabezpečuje rodine dobrý a stály finančný príjem. A po odpracovaných hodinách sa venuje ešte aj vedeckej kandidátskej práci, svojho školiteľa si z odborného hľadiska nevie vynachváliť...

Inscenácia Divadla Jozefa Gregora Tajovského vo Zvolene Čepiec vychádza z rovnomenného románu Kataríny Kucbelovej z roku 2019. Už knižná predloha zaznamenala úspech, dostala sa do finálových nominácií slovenskej literárnej ceny Anasoft litera 2020, získala Cenu literárnej akadémie 2019 v kategórii beletria (Panta Rhei Awards 2020) a Cenu Nadácie Tatra banky za umenie 2020. Reportážny autobiografický román vznikol na základe Kucbelovej skúsenosti s folklórnou oblasťou pod Kráľovou hoľou, Šumiac, ktorú dva roky navštevovala. Autorka rozvíjala príbeh na základe osobnej skúsenosti, prostredníctvom postavy Katky, ktorá sa rozhodla konfrontovať so svojím nejasným vzťahom k folklóru. Chcela spoznať pravý, autentický folklór, nielen jeho odraz, a zmeniť tak svoj pohľad, deformovaný komercializáciou. Zároveň bola motivovaná vlastnou životnou etapou – rozhodla sa prekonať prázdnotu, v ktorej sa ocitla, a „prijať do života niečo cudzie“ .

Nemecké vojská prelomili slovenský odboj a v okolí Banskej Bystrice prebieha neľútostný boj okupantov s účastníkmi potlačeného Slovenského národného povstania, medzi ktorými nájdeme aj bývalých členov Frontového divadla či filmára Paľa Bielika. O tom a mnohom inom hovorí zvolenská inscenácia Tichá noc, tmavá noc, uvedená vo februári 2020. O tom, čo prebiehalo mimo ohniska povstania, provizórnych lazaretov a neprehľadných lesov, rozpráva nasledujúca inscenácia zvolenského divadla, Polnočná omša.

Premiéra inscenácie Tichá noc, tmavá noc Divadla Jozefa Gregora Tajovského vo Zvolene je dielom, ktoré si zaslúži zvýšenú pozornosť a vysvetlenie širšieho kontextu. Je totiž podstatným príspevkom do diskusie o divadelnej reflexii tematiky Slovenského národného povstania, aplikovaním postupov imerzného divadla do podmienok našich verejných inštitúcií, ale aj výnimočným momentom v histórii DJGT.

Umelecké vedenie Divadla Jozefa Gregora Tajovského dbá na to, aby na ich repertoári nikdy nechýbala inscenácia pre detské obecenstvo. (...) Peter Palik sa k námetom, s ktorými už pracoval, často vracia. Viaceré predlohy spracoval opakovane v niektorej z oblastí, v ktorých tvorí – v činohernom divadle, v bábkovom divadle, v rozhlase, či s ochotníckym divadelným súborom. Pom pomove rozprávky sú azda najlepším príkladom.

Ak uplynulá sezóna v slovenských divadlách patrila Annám Frankovým, kedy sa hneď v troch divadlách vyskytli inscenácie dramatizácií tohto emblémového diela 20. storočia, tak prebiehajúcu činohernú sezónu môžeme nazvať sezónou Veselých paní z Windsoru a Nikola Šuhaja. Dramaturgické plány sa opäť náhodne pretli, a tak Divadlo Jonáša Záborského v Prešove i Slovenské národné divadlo uviedli Shakespearovu komédiu o chvastavom rytierovi Falstaffovi a rafinovaných windsorských paničkách a súčasne na východe Slovenska naštudovali aj pôvodný muzikál Michala Náhlíka Nikola Šuhaj. A zhodou okolností po totožnej látke o slávnom podkarpatskom zbojníkovi siahlo aj Divadlo Jozefa Gregora Tajovského vo Zvolene. Lenže kým v Prešove vytvorili dielo príbehovo čerpajúce najmä zo slávneho románu Ivana Olbrachta, tak na strednom Slovensku inscenovali známu a v mnohých českých i slovenských divadlách uvádzanú transkripciu Milana Uhdeho.

Komédie o „živom nebožtíkovi“ sprevádzajú dejiny drámy takmer od ich novovekých počiatkov. Počnúc Jonsonovým Volponem, Zolovými Dedičmi strýka Rabourdaina, Suchovo-Kobylinovou Smrťou Tarelkina až po Pohreb nášho domáceho autora Ivana Holuba. Hra slovinského dramatika Vinka Möderndorfera Mama umrela dvakrát (vo Zvolene uvádzaná ako Drexlerovci) taktiež varíruje túto starú a pre druh čiernej komédie bežnú tematiku.

Každý z nás si určite s úsmevom zaspomína na školské časy, keď sme sa museli bifľovať nezmyselné poučky, lámať si hlavu nad chemickými vzorcami a neustále byť v strehu, aby nás pedagóg nevyvolal pred tabuľu. Vďaka tomu sú komédie (či už filmové alebo divadelné) z prostredia školských lavíc a zborovní také divácky vyhľadávané. Veď aj preto jednou z najúspešnejších divadelných komédií súčasnosti bolo kabaretné pásmo Jána Luterána (a kol.) Bola raz jedna trieda s typickými, až archetypálnymi výrokmi a zážitkami pedagógov, ale aj žiakov. Obdobný spomienkový optimizmus a určitá forma sebaprojekcie už takmer osem desiatok rokov funguje aj pri kultovom filme Martina Friča Škola základ života podľa rovnomennej divadelnej predlohy Jaroslava Žáka.

Koljada nadväzuje na čechovovskú poetiku zobrazovaním existenciálnej bezútešnosti a neuskutočnených snov. Niektorým čechovovským témam tu ale chýba hlbší zmysel. Napriek tomu je komédia Sliepka dobrou voľbou a ponúka grotesknú sondu do života nielen ruskej spoločnosti.