Divadlo Jozefa Gregora Tajovského vo Zvolene

Jozef Gregor Tajovský – osobnosť školských osnov, vrcholný predstaviteľ slovenskej realistickej spisby, prozaickej aj dramatickej. O fakte, že mal manželku, talentovanú literátku a najmä agilnú a na dobové pomery v očiach konzervatívcov nepríjemne progresívnu bojovníčku za rodovú rovnoprávnosť, sa mimo kultúrnej obce vie už menej. A stále sa málo tuší aj o turbulenciách ich privátnych životov, o ich citovom zázemí, pochybnostiach o sebe samých, politických aj spisovateľských názoroch formujúcich sa v priebehu zásadných dejinných ruptúr. Pohľad za oponu ich oficiálnej tváre vštepovanej učebnicami literatúry ponúka zvolenská trojinscenácia Tel3gram.

Po typicky rozprávkových tituloch – Smelý zajko (2016), O troch krásach sveta (2018) a Pom Pomove rozprávky (2019) si umelecké vedenie zvolenského Divadla Jozefa Gregora Tajovského zvolilo pre detských divákov a diváčky náročnejší a menej známy titul. Kniha Eduard a jeho zázračná cesta americkej spisovateľky Kate DiCamillo vyšla v slovenskom preklade Márie Štefánkovej v roku 2014.

Veľká gitara symbolizuje otca, malá zasa syna Pepina, dôvod náhlej zmeny životných plánov barového muzikanta. Slovami „Postaraj sa!“ cituje svoju manželku. Ako otec sa teraz on musí postarať o syna, lebo jeho žena zabezpečuje rodine dobrý a stály finančný príjem. A po odpracovaných hodinách sa venuje ešte aj vedeckej kandidátskej práci, svojho školiteľa si z odborného hľadiska nevie vynachváliť...

Inscenácia Divadla Jozefa Gregora Tajovského vo Zvolene Čepiec vychádza z rovnomenného románu Kataríny Kucbelovej z roku 2019. Už knižná predloha zaznamenala úspech, dostala sa do finálových nominácií slovenskej literárnej ceny Anasoft litera 2020, získala Cenu literárnej akadémie 2019 v kategórii beletria (Panta Rhei Awards 2020) a Cenu Nadácie Tatra banky za umenie 2020. Reportážny autobiografický román vznikol na základe Kucbelovej skúsenosti s folklórnou oblasťou pod Kráľovou hoľou, Šumiac, ktorú dva roky navštevovala. Autorka rozvíjala príbeh na základe osobnej skúsenosti, prostredníctvom postavy Katky, ktorá sa rozhodla konfrontovať so svojím nejasným vzťahom k folklóru. Chcela spoznať pravý, autentický folklór, nielen jeho odraz, a zmeniť tak svoj pohľad, deformovaný komercializáciou. Zároveň bola motivovaná vlastnou životnou etapou – rozhodla sa prekonať prázdnotu, v ktorej sa ocitla, a „prijať do života niečo cudzie“ .

Nemecké vojská prelomili slovenský odboj a v okolí Banskej Bystrice prebieha neľútostný boj okupantov s účastníkmi potlačeného Slovenského národného povstania, medzi ktorými nájdeme aj bývalých členov Frontového divadla či filmára Paľa Bielika. O tom a mnohom inom hovorí zvolenská inscenácia Tichá noc, tmavá noc, uvedená vo februári 2020. O tom, čo prebiehalo mimo ohniska povstania, provizórnych lazaretov a neprehľadných lesov, rozpráva nasledujúca inscenácia zvolenského divadla, Polnočná omša.

Premiéra inscenácie Tichá noc, tmavá noc Divadla Jozefa Gregora Tajovského vo Zvolene je dielom, ktoré si zaslúži zvýšenú pozornosť a vysvetlenie širšieho kontextu. Je totiž podstatným príspevkom do diskusie o divadelnej reflexii tematiky Slovenského národného povstania, aplikovaním postupov imerzného divadla do podmienok našich verejných inštitúcií, ale aj výnimočným momentom v histórii DJGT.

Umelecké vedenie Divadla Jozefa Gregora Tajovského dbá na to, aby na ich repertoári nikdy nechýbala inscenácia pre detské obecenstvo. (...) Peter Palik sa k námetom, s ktorými už pracoval, často vracia. Viaceré predlohy spracoval opakovane v niektorej z oblastí, v ktorých tvorí – v činohernom divadle, v bábkovom divadle, v rozhlase, či s ochotníckym divadelným súborom. Pom pomove rozprávky sú azda najlepším príkladom.

Ak uplynulá sezóna v slovenských divadlách patrila Annám Frankovým, kedy sa hneď v troch divadlách vyskytli inscenácie dramatizácií tohto emblémového diela 20. storočia, tak prebiehajúcu činohernú sezónu môžeme nazvať sezónou Veselých paní z Windsoru a Nikola Šuhaja. Dramaturgické plány sa opäť náhodne pretli, a tak Divadlo Jonáša Záborského v Prešove i Slovenské národné divadlo uviedli Shakespearovu komédiu o chvastavom rytierovi Falstaffovi a rafinovaných windsorských paničkách a súčasne na východe Slovenska naštudovali aj pôvodný muzikál Michala Náhlíka Nikola Šuhaj. A zhodou okolností po totožnej látke o slávnom podkarpatskom zbojníkovi siahlo aj Divadlo Jozefa Gregora Tajovského vo Zvolene. Lenže kým v Prešove vytvorili dielo príbehovo čerpajúce najmä zo slávneho románu Ivana Olbrachta, tak na strednom Slovensku inscenovali známu a v mnohých českých i slovenských divadlách uvádzanú transkripciu Milana Uhdeho.

Komédie o „živom nebožtíkovi“ sprevádzajú dejiny drámy takmer od ich novovekých počiatkov. Počnúc Jonsonovým Volponem, Zolovými Dedičmi strýka Rabourdaina, Suchovo-Kobylinovou Smrťou Tarelkina až po Pohreb nášho domáceho autora Ivana Holuba. Hra slovinského dramatika Vinka Möderndorfera Mama umrela dvakrát (vo Zvolene uvádzaná ako Drexlerovci) taktiež varíruje túto starú a pre druh čiernej komédie bežnú tematiku.

Každý z nás si určite s úsmevom zaspomína na školské časy, keď sme sa museli bifľovať nezmyselné poučky, lámať si hlavu nad chemickými vzorcami a neustále byť v strehu, aby nás pedagóg nevyvolal pred tabuľu. Vďaka tomu sú komédie (či už filmové alebo divadelné) z prostredia školských lavíc a zborovní také divácky vyhľadávané. Veď aj preto jednou z najúspešnejších divadelných komédií súčasnosti bolo kabaretné pásmo Jána Luterána (a kol.) Bola raz jedna trieda s typickými, až archetypálnymi výrokmi a zážitkami pedagógov, ale aj žiakov. Obdobný spomienkový optimizmus a určitá forma sebaprojekcie už takmer osem desiatok rokov funguje aj pri kultovom filme Martina Friča Škola základ života podľa rovnomennej divadelnej predlohy Jaroslava Žáka.