Divadlo Jozefa Gregora Tajovského vo Zvolene

Hrať pre detského diváka je prirodzenou ambíciou každého zodpovedného repertoárového divadla. Veď starosť o výchovu nového publika nie je žiadna fráza. Lenže ambícia je jedna vec, a poznanie princípov tvorby pre deti, rovnako ako otázky primeranej estetiky a dramaturgie „druhou stranou mince“. Slovenská divadelná prax často dokazuje, že nájsť rovnováhu medzi týmito „veličinami“ je dosť veľké umenie.

Miera vyspelosti každej divadelnej kultúry sa meria aj bohatosťou spracovania svojej klasiky. Naša interpretačná tradícia nie je v porovnaní s okolitými divadelnými kultúrami zrovnateľne bohatá. Pripomenúc si historické súvislosti 19. storočia a rozvoj národnej kultúry ako celku, je to celkom pochopiteľné.

Leto je čas, kedy v rôznych kútoch Európy ožívajú atraktívne mestské zákutia, výnimočné prírodné scenérie, či romantické hradné a zámocké zákutia divadlom pod holým nebom. Neopakovateľná atmosféra takýchto na prvý pohľad nedivadelných priestorov vie znásobiť zážitok prakticky zo všetkých divadelných druhov, od antickej drámy, cez veľkovýpravnú operu, ľahkonohú operetu, až po balet, či nonverbálne divadlo.

Divadlo Jozefa Gregora Tajovského Zvolen sa dlhodobo programovo orientuje na ľahší repertoár. Odôvodňuje to vysokou obľubou zábavy vo svojom pôsobisku. 72% (2005), resp. 85% (2006). Takouto návštevnosťou sa divadlo pohybuje v hornej polovici pomyselného rebríčka, no výrazne neprekračuje celoslovenský priemer.

Kam sme sa to podeli? Divadlo už úplne rezignovalo na tému, dramatickú výstavbu? Naozaj s postmodernou, či touto našou dobou skončili veľké príbehy a my sa ocitáme iba v malých nepatrných skečoch, ktoré nemajú ani veľkú vášeň, ani nepotrebujú dvoch hercov – stačia zabávači? Smiech, kropený slzami, šklbal moju tvár počas generálky zvolenskej inscenácie Boogie & Blues.

Ambície zvolenskému divadlu nie sú cudzie, presvedčili sme sa o tom aj pri poslednej premiére Anouilhovej Medei. Autorov text zo štyridsiatych rokov minulého storočia predostiera zložitý svet Medei, ktorá stratila a obetovala všetko na oltár svojej lásky, či skôr posadnutosti hraničiacej so šialenstvom. Titul hry je jasný a konotuje aj pravdepodobné súradnice výkladu.

V zemepisných končinách môjho rodného kraja majú ľudia vo zvyku hovoriť na margo ľudského nerozumu, že voľakto „odchodzi od rozumu“. Obyčajné pozorovanie našich predkov vedelo a vie jasne rozlíšiť medzi rozumom a mysľou. Nečudo, že čosi podobné mi prišlo na um, po premiére zvolenskej inscenácie Rozumu.