Oleg Dlouhý
Oleg Dlouhý (19. 12. 1951 Bratislava – 17. 5. 2014 Bratislava) – teatrológ, divadelný dramaturg, kritik. Absolvent divadelnej vedy na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení v Bratislave. Pôsobil ako hlavný dramaturg Divadla Jonáša Záborského v Prešove, dramaturg činohry Novej scény v Bratislave, odborný referent, neskôr starší radca na Ministerstve kultúry SR a napokon odborný pracovník Oddelenia divadelnej dokumentácie a informatiky (od roku 2010 jeho vedúci) v Divadelnom ústave v Bratislave. Tu sa podieľal na významných výskumných projektoch, o. i. bol teatrologickým garantom pri príprave informačnej databázy o slovenskom divadle a vedúcim tímu pripravujúceho ročenky profesionálnych scén Divadlo na Slovensku. Od roku 2006 bol pedagogicky činný na Konzervatóriu v Bratislave. Dlhé roky sa systematicky venoval odbornej reflexii činoherných, muzikálových, operetných a alternatívnych divadiel pre denníky a odbornú tlač. Intenzívne spolupracoval s ochotníckymi divadlami, pôsobil v súťažných porotách amatérskych divadelných prehliadok. Bol členom dramaturgickej rady festivalu Divadelná Nitra pre výber slovenských inscenácií. Stál pri zrode a rozvíjal festival slovenských profesionálnych divadiel Dotyky a spojenia v Martine.
Amerika II
Divadlu Jozefa Gregora Tajovského sa ponúka jedinečná možnosť – v neďalekej Banskej Bystrici už trinásť rokov pôsobí druhá slovenská vysoká umelecká škola - Akadémia umení. No študentov či absolventov tohto učilišťa tu nachádzame menej ako poskromne. Nebolo by však korektné za túto anomáliu pranierovať iba zvolenské divadlo. Dnes komerčné tlaky odsúvajú z väčšiny repertoárových divadiel tendenciu systematickej starostlivosti o svoju umelecko-personálnu budúcnosť na vedľajšiu koľaj.
Jan Antonín Pitínský: Betlehem
Sú divadelníci, ba i divadelné kultúry, ktorí zo svojich ľudových tradícií čerpajú nielen energiu či inšpirácie, ale aj prvky divadelného jazyka, ktoré vedia pretaviť do súčasných tvorivých postupov. Na Slovensku máme zaujímavú divadelnú tradíciu. Vynikajúco ju spracoval predovšetkým Martin Slivka. No divadelná prax na tieto zdroje veľmi nedbá, radšej pozerá „cez ploty“. Za všetky príklady stojí spomenúť megaúspech jánošíkovskej legendy nielen v Zacharovom naštudovaní v SND, ale aj vo viacerých ďalších verziách Ľuba Pauloviča (DSNP, DJGT) či Milana Antola (DJZ). Pre spravodlivosť ale treba uznať, že Karol L. Zachar do poľskej predlohy vniesol nemálo inšpirácií z našich zdrojov...
Politika zasa dostala chuť na divadlo
Divadlo Alexandra Duchnoviča si za ostatných dvadsať rokov vyslúžilo v slovenskom divadelnom kontexte výnimočné postavenie dvoma výraznými javmi - jasne formulovanou dramaturgiou a nezvyčajne vyrovnaným hereckým súborom. Prvú poznávaciu veličinu - umelecký program - kreoval nebohý Vasiľ Turok.
Opereta, to je aj remeslo
Či sa to niekomu páči, alebo nie, opereta je plnohodnotný divadelný druh. Dnes sme hádam už prekonali ideologické výhrady i estétske odsudky romantizujúco naivných príbehov, plných uchu lahodiacej hudby a choreografickej, scénickej i kostýmovej výpravnosti. Ak sme si na Slovensku nedokázali uchrániť pred diktátom ekonomistických lobby špecializované spevoherné divadlá na Novej scéne a v Divadle Jonáša Záborského, svedčí to skôr o nekoncepčnosti kultúrnych priorít spoločnosti, než o vyjadrení nejakých estetických kritérií.
Dva uhly pohľadu
Divadlo Romathan je osobitným úkazom na našej divadelnej mape. Ako všetky národnostné divadlá pôsobí v dvoch kultúrnych kontextoch, no podobne ako Divadlo A. Duchnoviča, pre podporu svojich národnostných špecifík sa nemá možnosť oprieť o „materskú“ kultúru. Rómovia nemajú žiadny národný štát, preto nemajú ani materskú kultúrnu základňu.
Úskalia sveta rozprávok
Hrať pre detského diváka je prirodzenou ambíciou každého zodpovedného repertoárového divadla. Veď starosť o výchovu nového publika nie je žiadna fráza. Lenže ambícia je jedna vec, a poznanie princípov tvorby pre deti, rovnako ako otázky primeranej estetiky a dramaturgie „druhou stranou mince“. Slovenská divadelná prax často dokazuje, že nájsť rovnováhu medzi týmito „veličinami“ je dosť veľké umenie.
Vyrovnávanie sa z modernou
Aj Rastislav Ballek patrí k režisérom, ktorí sa snažia dramaturgicky i režijne vysporiadať s vývinovými míľnikmi moderného európskeho divadla, ktoré sa na Slovensku dlhé roky z politických dôvodov nenosili. No pomaly dvadsať rokov po páde totality by bolo prirodzenejšie, keby sa takéto tendencie už dávno naplnili. Lenže divadelná prax má vo všeobecnosti svoje zotrvačnosti. A na Slovensku k zotrvačnosti treba prirátať aj objektívne podmienky, divadelnej praxe, ktorá vymenila tlak ideologický za tlak finančný, zložito prepletený s tlakom komerčným.
Klasika vie zradiť aj skúsených
Miera vyspelosti každej divadelnej kultúry sa meria aj bohatosťou spracovania svojej klasiky. Naša interpretačná tradícia nie je v porovnaní s okolitými divadelnými kultúrami zrovnateľne bohatá. Pripomenúc si historické súvislosti 19. storočia a rozvoj národnej kultúry ako celku, je to celkom pochopiteľné.
MALÉ NÁROKY V ATRAKTÍVNOM PRIESTORE
Leto je čas, kedy v rôznych kútoch Európy ožívajú atraktívne mestské zákutia, výnimočné prírodné scenérie, či romantické hradné a zámocké zákutia divadlom pod holým nebom. Neopakovateľná atmosféra takýchto na prvý pohľad nedivadelných priestorov vie znásobiť zážitok prakticky zo všetkých divadelných druhov, od antickej drámy, cez veľkovýpravnú operu, ľahkonohú operetu, až po balet, či nonverbálne divadlo.
