Amerika II

Preklad: Srdjan Sekicki
Dramaturgia: Uršuľa Ferenčuková
Scéna a kostýmy: Anita Szőkeová
Hudba: Juraj Haško
Réžia: Srdjan Sekicki a.h.
Hrajú: Radovan Kuric, Daniel Výrostek, Vladena Škorvagová, Silvia Donová, Ondřej Daniš, Richard Sanitra, Dominika Misárová a.h. (posl. AU BB)
Slovenská premiéra 27. 2. 2009 v Divadle J. G. Tajovského
Divadlu Jozefa Gregora Tajovského sa ponúka jedinečná možnosť – v neďalekej Banskej Bystrici už trinásť rokov pôsobí druhá slovenská vysoká umelecká škola – Akadémia umení. No študentov či absolventov tohto učilišťa tu nachádzame menej ako poskromne. Nebolo by však korektné za túto anomáliu pranierovať iba zvolenské divadlo. Dnes komerčné tlaky odsúvajú z väčšiny repertoárových divadiel tendenciu systematickej starostlivosti o svoju umelecko-personálnu budúcnosť na vedľajšiu koľaj.
Ak sa teda v ostatnej sezóne za režijným pultom DJGT objavil študent bystrickej akadémie Srdjan Sekicki, vzbudilo to zákonitú pozornosť. Očakávali sme nový pohľad na divadelnú torbu. Tobôž, ak režisér prichádza z iného kultúrneho kontextu. To ponúka ďalšiu zaujímavú dimenziu. A do tretice príťažlivosť dramaturgického počinu znásobuje meno autorky inscenovanej hry Amerika II., renomovanej srbskej dramatičky Biljany Srbljanović. No všetky tieto potenciálne pozitíva kladú aj na samotné divadlo nemálo nezvyčajných úloh a zodpovedností.
Podmienkou úspešnej práce začínajúceho režiséra je istá pedagogická starostlivosť divadla. Prevádzka je neúprosná, nivelizuje hodnoty a apriórne bráni prekračovaniu overených šablón.
Inscenácia však naznačuje, že Srdjan Sekicki bol postavený v divadle do bežného prevádzkového režimu, hoci komornú hru inscenoval v Štúdiu.
Nedocenenie zvýšenej pedagogickej starostlivosti možno odčítať už z prípravy textu. Srbljanovičovej hru si Sekicki preložil sám – na škodu výsledku. Dramatický text je príliš komplikovaný, pracuje s mnohými odkazmi a náznakmi, ktoré sa v našich reáliách nedešifrujú ľahko. S prekladom by mal nemálo práce aj oveľa skúsenejší prekladateľ.
Biljana Srbljanović naznačuje nielen názvom hry isté paralely s Kafkovou Amerikou. Rozpráva príbeh srbského vysťahovalca, ktorý hľadá šťastie v New Yorku. Hoci fenomén hľadania uplatnenia v inom svete má aj u nás silné zázemie, v detailoch sa výrazne odlišuje od srbských reálií. U nás politický rozmer odchodu jedinca do sveta po roku 1989 vystriedali ekonomické dôvody. Hoci autorka explicitne o politických pohnútkach odchodu jej Karla (paralela k Rossmanovi?) nehovorí, pri odhaľovaní motívov jeho konania nemôže absentovať analýza celej škály možných príčin. K nim prináležia rovnako ekonomické, tak isto aj politické. No bez pochopenia či akceptovania spoločenských konfliktov vývoja Srbska z deväťdesiatych rokov 20. storočia asi našinec Karlovi celkom neporozumie. A tak na nedostatočnú hĺbku analýzy zázemia hry a jej hrdinov potom prirodzene dopláca herec. Pri kreslení postavy i jej konfliktov automaticky skĺzava do konvenčných riešení, na hony vzdialených dramatičkiným zámerom. V skratke, Sekicki, hoci by mal dôverne poznať prostredie, z ktorého Srbljanovićovej hrdinovia vyrastajú, hru preložil veľmi povrchne a nezrozumiteľne. Naviac, jeho preklad prezrádza, že slovenčina nie je jeho najvlastnejší jazyk. Narába s ním veľmi nesystematicky. Nemotivovane zabieha do slangu i do archaickej slovenčiny, z čoho však nevyvstáva nič iné, iba rozpaky. Hrdinovia hry nehovoria ani moderne, ani cool… Na takýto preklad doplatil Karl, ale aj všetky ďalšie postavy hry. Navyše, prekladu chýba literárna uhladenosť i dramatická údernosť. Škoda, že dramaturgia s textom a prekladateľom nepracovala dôslednejšie, isto by mnohé vyznelo oveľa divadelnejšie. A možno by si Sekicki zaslúžil aj väčšiu pozornosť svojich bystrických pedagógov, veď je to aj ich vysvedčenie.
Nemálo problémov možno postrehnúť aj na samotnej hre. Názov Amerika II si srbská dramatička Biljana Srbljanović isto nezvolila náhodou. Odkazy na román Franza Kafku Amerika sú možno dobrým rámcom na skúmanie konania jej súčasníkov, ktorí pred traumami najnovších dejín domoviny neutečú ani v New Yorku. Dramatička koketuje s módnymi textami tzv. cool drámy, text skladá ako leporelo z mnohých, často svojbytných, výstupov. Vzťahy vyhrocuje na ostrie noža, hrdinovia sú citovo vyprázdnení, vo vzťahoch povrchní, až promiskuitní. Prekračujú spoločenské normy, pričom drogy sú pre nich prirodzenou súčasťou každodennosti. Karl si v Novom svete nevie nájsť miesto. Po počiatočnom úspechu na neho doľahne samota i tragédia septembrového teroristického ataku Dvojičiek World Trade Centra. Tento motív dáva hre punc aktuálnosti, no autorka ho nedokázala zakomponovať do osudov hrdinu dostatočne zrozumiteľne. No v konečnom súčte útok na World Trade Center, Kafkova Amerika, kokaín, citová nestálosť, ekonomický neúspech stoja vedľa seba mechanicky, až nepochopiteľne. A tak Karlov dobrovoľný odchod zo života postráda silnejší katarzný účinok. No najväčší problém spočíva v tom, že hrdinovia o svojich problémoch viac hovoria, než by pred divákmi konali. Z veľkého obrazu dnešného sveta ostávajú iba málo navzájom súvisiace sklíčka a autorsky trápna schéma.
Je možné, že táto Srbljanovićovej hra v Srbsku rezonuje. Na Slovensku žijeme inými traumami, preto by sa žiadalo text preložiť nielen jazykovo, ale aj „tematicky“. Mnohé motívy Karla, ale aj priateľa Daniela a ostatných majú u nás malú dramatickú váhu. Nevedno, čo ich viac ničí, či fakt nového prostredia, slabá súdržnosť srbskej komunity v New Yorku, či teroristická dráma.
Srdjan Sekicki sa pokúsil atomizovaný text zjednotiť univerzálnou scénou i vedením hercov. Scénografka Anita Szőkeová postavila v štúdiu divadla akúsi televíznu scénu. Na ľavú stranu scény postavila veľké okno, do ktorého premieta nočnú panorámu veľkomesta (škoda, že videoprojekcia nebola technicky prepracovanejšia, nástrihy sú príliš viditeľné a vo viacerých okamihoch dokonca na seba viažu neprimeranú pozornosť diváka…). Chce tým navodiť pocit interiéru bytu vyššieho štandardu, pretože v úvode hry sa Karl hrdí pomerne úspešnou kariérou. V ďalšom vývine drámy sa však oknu už nevenuje pozornosť. Interiér Karlovho bytu dokresľuje apartnými nábytkovými prvkami – sedačkou, stojanom na víno, domácim barovým pultom. Premiestnením barového pultu prenáša dej do vstupného foyeru domu, čo možno prijať ako účelný minimalizmus. Ešte aj interiér reštaurácie vzniká pomerne logicky. Horšie je to už so scénami, odohrávajúcimi sa v exteriéroch New Yorku. Tu už musí divák veľmi konfabulovať, aby porozumel príbehu a jeho hrdinom. Celkovo možno skonštatovať, že Szökeovej scéna je univerzálna, tvárna. Lenže neskúsený režisér si s ňou nie vždy vedel poradiť.
Režisér Sekicki sa neľahko vyrovnával so spomínanou „uvravenosťou“ textu. Pre veľké plochy replík nevymyslel žiadne „fígle“, ktorými by ich dynamizoval. A tak hoci postavy hovoria aj o drastických veciach, dramatické napätie z nich nevyžaruje. To sa týka dialógov Karla s Danielom, ale aj s oboma ženami, s Mafi a Irenou. Prekvapivo poddimenzovaná je scéna Karla s Čašníkom na tému peňazí. Z logiky príbehu a osudového konca Karla by mala byť asi kľúčovou. A tak namiesto dramatických zvratov režisér priraďuje jednotlivé scény k sebe mechanicky, z vôle autorky a nie z potreby inscenácie.
Režisér správne pochopil, že Srbljanovićovej text by výraznejšiu hereckú štylizáciu nezniesol. Preto viedol hercov k civilnému výrazu, prirodzenému gestu a uveriteľnej psychologickej reakcii. Lenže spomínaná nepresnosť motívov a mnoho slovného balastu spôsobovali aj jemu, aj hercom nemalé problémy. Radovan Kuric narážal na jednostrannosť hrdinu, chýbali mu výraznejšie osudové zvraty. Kuric akoby o Karlovi málo vedel. Lineárne prechádza zo scény do scény, všetko relativizuje. V snahe nebyť teatrálny je tak úsporný v emóciách, až divák neuverí, že sa pred ním odvíja tragický osud človeka, strateného vo veľkom svete.
Daniel Výrostek viac ilustroval vonkajšie črty priateľa Daniela. Z textu nie sú jasné jeho väzby ku Karlovi, ani k obom ženám. Jeho drogová závislosť vyjde najavo nedramaticky a nepresvedčivo. Navyše žoviálne priateľstvo na začiatku miestami karikuje nepochopiteľným „laškovaním“ s ostatnými. Vo výsledku je jeho Daniel všetko iné, len nie mierne čudácky, ale dlhoročný priateľ.
Vladena Škorvagová akcentovala iba jednu polohu Mafi, alkoholom ničeného cynika. Nevedno, čo ju spája s Karlom. Navyše herečka neustriehla únosnú hladinu hlasu. V komornom štúdiu prekričala všetkých – hereckých kolegov i vlastnú postavu.
Silvii Donovej chýbal priestor na hlbšiu tragédiu Ireny. Nedostala jasnejší pôdorys vzťahov, preto neúprimne afektovala a neprirodzene gestikulovala. A tak neprekročila bežnú podobu kokety.
Ondřej Daniš nenašiel najmä v postave Čašníka hlbšiu tému, ktorou by sa odlišoval od Karla a jeho druhov. Ponúka sa povedzme americké opovrhovanie prisťahovalcami, ktorým mnohí „domorodci“ reagujú na okolie.
Richard Sanitra mal v postave Bezdomovca minimálny priestor na zmysluplnejšie hranie. Preto iba ilustroval konvenčnú predstavu o človeku z okraja spoločnosti.
Podobne nevďačnú úlohu Predavačky z lahôdok dostala Dominika Misárová. Preto nečudo, že epizódnu postavu interpretovala v intenciách celku.
Bolo by však nespravodlivé nezopakovať, že nevyrovnané herecké výkony padajú skôr na vrub neskúsenej réžii a nedopracovanej predlohy, než na vrub hercov.
Inscenácia Srbljanovičovej hry Amerika II. v DJGT naznačila viac problémov. Aj tým zapadá do celkového obrazu stojatých vôd, ktoré v divadle v ostatných sezónach prevládajú. Treba veriť, že nová umelecká šéfka postaví pred súbor vyššie méty. Držme všetkým palce.

Oleg Dlouhý

Oleg Dlouhý (19. 12. 1951 Bratislava – 17. 5. 2014 Bratislava) – teatrológ, divadelný dramaturg, kritik. Absolvent divadelnej vedy na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení v Bratislave. Pôsobil ako hlavný dramaturg Divadla Jonáša Záborského v Prešove, dramaturg činohry Novej scény v Bratislave, odborný referent, neskôr starší radca na Ministerstve kultúry SR a napokon odborný pracovník Oddelenia divadelnej dokumentácie a informatiky (od roku 2010 jeho vedúci) v Divadelnom ústave v Bratislave. Tu sa podieľal na významných výskumných projektoch, o. i. bol teatrologickým garantom pri príprave informačnej databázy o slovenskom divadle a vedúcim tímu pripravujúceho ročenky profesionálnych scén Divadlo na Slovensku. Od roku 2006 bol pedagogicky činný na Konzervatóriu v Bratislave. Dlhé roky sa systematicky venoval odbornej reflexii činoherných, muzikálových, operetných a alternatívnych divadiel pre denníky a odbornú tlač. Intenzívne spolupracoval s ochotníckymi divadlami, pôsobil v súťažných porotách amatérskych divadelných prehliadok. Bol členom dramaturgickej rady festivalu Divadelná Nitra pre výber slovenských inscenácií. Stál pri zrode a rozvíjal festival slovenských profesionálnych divadiel Dotyky a spojenia v Martine.