Divadlo Jonáša Záborského, Prešov

Európa Mozarta, Bacha či Beethovena a mnohých ďalších sa v 20. storočí rozhodla pre obyčajný plechový bubienok. V jeho rytme zanikol tlkot ľudského srdca. Hudba ostala prehlušená. Bubienok udával takt, určoval tempo, velil na pochod. Mozarta nahradil Matzerath. A davy bez rozmyslu mašírovali. Stačil kovový zvuk plechu. Iba niektorým z toho praskali bubienky. Partitúru pre sólo bubon symbolicky zapísal Nemec Günter Grass, kultový európsky spisovateľ a nositeľ Nobelovej ceny za literatúru (1999).

Erich Kästner (1899 – 1974) bol nemecký autor, spisovateľ, dramatik a novinár, ktorého slovenský čitatelia poznajú predovšetkým vďaka tvorbe pre deti. Azda jeho najznámejšími knihami, ktoré sa dočkali filmového spracovania i viacerých divadelných verzií, sú Emil a detektívi (1929), Traja muži v snehu (1934), Emil a tri dvojčatá (1935) či Lujza a Lotka (1949) . Kästner bol od začiatku svojej kariéry v 20. rokoch minulého storočia neúnavným spoločenským kritikom, antimilitaristickým autorom a odporcom narastajúceho nacizmu v Nemecku. Jeho postoj formovali aj skúsenosti z brutálneho ročného vojenského výcviku, ktorý absolvoval ako osemnásťročný, a odniesol si z neho celoživotné následky. Jeho knihy boli počas Weimarskej republiky v Nemecku zakázané. V roku 1933 bol dokonca očitým svedkom nacistického pálenia kníh, medzi ktorými boli aj jeho diela, označené ako „nenemecké“. Po druhej svetovej vojne sa vrátil k novinárskej práci a naďalej tvoril ako pacifista a kritik všetkých foriem zbrojenia. Snáď i preto uvedenie jeho málo známej divadelnej hry Škola diktátorov z roku 1957 pôsobí objavne.

Starnúci Váňa žije v každodennej rutine so svojou adoptívnou sestrou Soňou v dome po rodičoch, ktorých doopatrovali. S domácnosťou im pomáha Cassandra s jasnovideckými schopnosťami. Ich bežný každodenný stereotyp naruší návrat tretej sestry, filmovej hviezdy Máše. Tá neprichádza sama, ale s podstatne mladším milencom Spikeom. Máša neprišla pre obvyklú sviatočnú rodinnú návštevu, ale preto, aby rodičovský dom, ktorý dlhodobo financuje, predala. Samozrejme, dlhé roky nevyjasnených vzťahov v rodine, ako aj pozlátka sveta filmu i zhasínajúca sláva hereckej hviezdy predurčujú napätie, ale situácie v rodine sú stvárnené s humorom.

Václav Pankovčín (1968 – 1999) napísal novelu Tri ženy pod orechom v roku 1996 po troch poviedkových knihách, v ktorých sa hlavnými hrdinami stali pôvodní obyvatelia východoslovenskej obce Papín, neďaleko Humenného, teda miesta, kde autor vyrastal, a jeho obyvateľov a obyvateľky dôverne poznal. Tri generácie žien z jednej rodiny majú okrem genetickej výbavy spoločný aj osud, keď všetky vychovávajú svoje deti bez mužov.

Predstavte si, že navštívite dom, z ktorého vás groteskne pôsobiace bábiky nechcú pustiť von. Alebo sa vám počas kradnutia v ňom prihovorí duch mŕtveho dievčaťa. A čo by ste urobili v prípade, keby vás čarodejnica premenila na jabloň? Tieto a mnohé ďalšie príhody ponúka britský spisovateľ, maliar, ilustrátor a karikaturista Chris Priestley v knihe Příšerné příběhy strýce Montaguea. Hrdinom je chlapec Edgar, ktorý má záľubu v počúvaní strašidelných príbehov zberateľa predmetov, strýka Montaguea. Strýko býva v opustenom dome na konci lesa. Kniha je vďačným námetom na spracovanie, či už filmové, alebo divadelné. Autorovi sa darí postupne vytvárať atmosféru napätia, využíva detailné opisy na zachytenie hrôzostrašných postáv a prostredia. Okrem toho čitateľa neraz prekvapí pointa príbehu. Prozaický text (napr. dlhé opisy atmosféry, prostredia vnútorného sveta postáv) podnecuje predstavivosť čitateľa a jeho tranformácia do javiskovej podoby je pre inscenátorov výzvou.

Čo znamená byť dramatikom? Čo ho inšpiruje? Čo ho oberá o energiu? Ako naňho vplýva tlak producentov? Je možné obrniť sa voči hereckým manierom? Nielen tieto, ale aj ďalšie otázky ponúka dramatický text Edmond z pera francúzskeho herca, režiséra, filmového scenáristu, dramatika a prozaika Alexisa Michalika. K napísaniu hry o údele dramatika ho inšpirovalo divadelné predstavenie Zamilovaný Shakespeare, ktoré mal možnosť vidieť v Anglicku. Ako hovorí: „Pre mňa bola inšpiratívna myšlienka porozprávať privátne okolnosti, s ktorými Shakespeare zápasil, keď sa topil v dlhoch a keď našiel inšpiráciu na napísanie jedného zo svojich najslávnejších diel. A to vďaka krásnej múze. Pýtal som sa sám seba, prečo sme niečo podobné neurobili vo Francúzsku.“

Keď v roku 1782 vyšiel vo Francúzsku román v listoch o francúzskej aristokratickej smotánke od vojenského kapitána Choderlosa De Laclosa (1741 – 1803) Les Liaisons dangereuses (Nebezpečné známosti), dočkal sa síce nevídanej popularity a bol krátko po svojom vydaní preložený do viacerých jazykov, avšak samotnému autorovi prischla nálepka amorálnosti. Nič to však nemení na fakte, že román, pod skvelým vydavateľským trikom tzv. skutočného príbehu, inšpiroval mnohých tvorcov k úpravám a novým interpretáciám. Obzvlášť v minulom storočí sa tohto príbehu o amorálnosti vyšších spoločenských kruhov zhostilo mnoho divadelných, filmových a televíznych tvorcov.

Hra britskej autorky Laury Wade (1977) Doma, som miláčik! bola po prvý raz uvedená v júni 2018 v Molde v Theatr Clwyd a vzápätí v National Theatre v Londýne. V roku 2019 bola hra ocenená Olivier Award for Best New Comedy. K tomu prestížnemu oceneniu sa ale L. Wade nedostala náhodou.

Napriek pevnému postaveniu medzi klasikmi svetovej drámy sa meno osvietenca Carla Goldoniho stalo integrálnou súčasťou repertoárov našich divadiel až v päťdesiatych a šesťdesiatych rokoch minulého storočia. No podľa dobového úzu museli dramaturgovia do bulletinov písať, ako vo svojich komédiách kritizuje a právom zosmiešňuje feudálov a aristokratov (t. j. nepriateľov robotníckej triedy) a, naopak, vyzdvihuje prostý pracovitý ľud. V realite to však boli práve inscenácie Goldoniho hier, ktoré doslova oslobodzovali naše javiská od politikou nadiktovaného a divadelný progres hatiaceho socialistického realizmu.

Už v nejednej recenzii som poznamenal, že aj napriek vysokej frekvencii muzikálov na našich profesionálnych, ochotníckych i súkromných javiskách má slovenské divadelníctvo stále veľké podlžnosti voči svetovej muzikálovej scéne. Diela, ktoré sa v okolitých postkomunistických krajinách, kde angloamerický muzikál po roku 1989 bol synonymom exkluzívneho závanu západu, stali už bežnými repertoárovými evergreenmi, u nás stále čakajú na svoje uvedenia. Tak to donedávna bolo aj s jedným z prvých muzikálov Andrewa Lloyda Webbera a Tima Riceho Jesus Christ Superstar zobrazujúcim príbeh posledných siedmich dní života Ježiša Nazaretského.