(function(i,s,o,g,r,a,m){i['GoogleAnalyticsObject']=r;i[r]=i[r]||function(){ (i[r].q=i[r].q||[]).push(arguments)},i[r].l=1*new Date();a=s.createElement(o), m=s.getElementsByTagName(o)[0];a.async=1;a.data-privacy-src=g;m.parentNode.insertBefore(a,m) })(window,document,'script','//www.google-analytics.com/analytics.js','ga'); ga('create', 'UA-58937473-2', 'auto'); ga('send', 'pageview');

Divadlo Jonáša Záborského, Prešov

Home/Divadlo Jonáša Záborského, Prešov

Pestrofarebné panoptikum sveta minulého storočia vo východnom cípe republiky

Václav Pankovčín (1968 – 1999) napísal novelu Tri ženy pod orechom v roku 1996 po troch poviedkových knihách, v ktorých sa hlavnými hrdinami stali pôvodní obyvatelia východoslovenskej obce Papín, neďaleko Humenného, teda miesta, kde autor vyrastal, a jeho obyvateľov a obyvateľky dôverne poznal. Tri generácie žien z jednej rodiny majú okrem genetickej výbavy spoločný aj osud, keď všetky vychovávajú svoje deti bez mužov.

Hrôzostrašné iba v názve

Predstavte si, že navštívite dom, z ktorého vás groteskne pôsobiace bábiky nechcú pustiť von. Alebo sa vám počas kradnutia v ňom prihovorí duch mŕtveho dievčaťa. A čo by ste urobili v prípade, keby vás čarodejnica premenila na jabloň? Tieto a mnohé ďalšie príhody ponúka britský spisovateľ, maliar, ilustrátor a karikaturista Chris Priestley v knihe Příšerné příběhy strýce Montaguea. Hrdinom je chlapec Edgar, ktorý má záľubu v počúvaní strašidelných príbehov zberateľa predmetov, strýka Montaguea. Strýko býva v opustenom dome na konci lesa. Kniha je vďačným námetom na spracovanie, či už filmové, alebo divadelné. Autorovi sa darí postupne vytvárať atmosféru napätia, využíva detailné opisy na zachytenie hrôzostrašných postáv a prostredia. Okrem toho čitateľa neraz prekvapí pointa príbehu. Prozaický text (napr. dlhé opisy atmosféry, prostredia vnútorného sveta postáv) podnecuje predstavivosť čitateľa a jeho tranformácia do javiskovej podoby je pre inscenátorov výzvou.

Edmond Rostand sa nemusí obracať v hrobe

Čo znamená byť dramatikom? Čo ho inšpiruje? Čo ho oberá o energiu? Ako naňho vplýva tlak producentov? Je možné obrniť sa voči hereckým manierom? Nielen tieto, ale aj ďalšie otázky ponúka dramatický text Edmond z pera francúzskeho herca, režiséra, filmového scenáristu, dramatika a prozaika Alexisa Michalika. K napísaniu hry o údele dramatika ho inšpirovalo divadelné predstavenie Zamilovaný Shakespeare, ktoré mal možnosť vidieť v Anglicku. Ako hovorí: „Pre mňa bola inšpiratívna myšlienka porozprávať privátne okolnosti, s ktorými Shakespeare zápasil, keď sa topil v dlhoch a keď našiel inšpiráciu na napísanie jedného zo svojich najslávnejších diel. A to vďaka krásnej múze. Pýtal som sa sám seba, prečo sme niečo podobné neurobili vo Francúzsku.“

„Človeka napokon všetko znudí. Nemôžem si pomôcť.“

Keď v roku 1782 vyšiel vo Francúzsku román v listoch o francúzskej aristokratickej smotánke od vojenského kapitána Choderlosa De Laclosa (1741 – 1803) Les Liaisons dangereuses (Nebezpečné známosti), dočkal sa síce nevídanej popularity a bol krátko po svojom vydaní preložený do viacerých jazykov, avšak samotnému autorovi prischla nálepka amorálnosti. Nič to však nemení na fakte, že román, pod skvelým vydavateľským trikom tzv. skutočného príbehu, inšpiroval mnohých tvorcov k úpravám a novým interpretáciám. Obzvlášť v minulom storočí sa tohto príbehu o amorálnosti vyšších spoločenských kruhov zhostilo mnoho divadelných, filmových a televíznych tvorcov.

Sluha dvoch pánov s ambíciou najmä pobaviť

Napriek pevnému postaveniu medzi klasikmi svetovej drámy sa meno osvietenca Carla Goldoniho stalo integrálnou súčasťou repertoárov našich divadiel až v päťdesiatych a šesťdesiatych rokoch minulého storočia. No podľa dobového úzu museli dramaturgovia do bulletinov písať, ako vo svojich komédiách kritizuje a právom zosmiešňuje feudálov a aristokratov (t. j. nepriateľov robotníckej triedy) a, naopak, vyzdvihuje prostý pracovitý ľud. V realite to však boli práve inscenácie Goldoniho hier, ktoré doslova oslobodzovali naše javiská od politikou nadiktovaného a divadelný progres hatiaceho socialistického realizmu.

Boží chrám s trhlinami

Už v nejednej recenzii som poznamenal, že aj napriek vysokej frekvencii muzikálov na našich profesionálnych, ochotníckych i súkromných javiskách má slovenské divadelníctvo stále veľké podlžnosti voči svetovej muzikálovej scéne. Diela, ktoré sa v okolitých postkomunistických krajinách, kde angloamerický muzikál po roku 1989 bol synonymom exkluzívneho závanu západu, stali už bežnými repertoárovými evergreenmi, u nás stále čakajú na svoje uvedenia. Tak to donedávna bolo aj s jedným z prvých muzikálov Andrewa Lloyda Webbera a Tima Riceho Jesus Christ Superstar zobrazujúcim príbeh posledných siedmich dní života Ježiša Nazaretského.

Timrava na urbánkovský spôsob

Inovatívny scénický pohľad na Timravinu novelu Ťapákovci sa rozhodlo priniesť aj prešovské Divadlo Jonáša Záborského. No nevyužilo na to už niekoľkými javiskovými uvedeniami preverenú dramatizáciu Ondreja Šulaja, ale pre novú verziu oslovilo Silvestra Lavríka. Hoci sa jeho text v základných obrysoch drží sujetu pôvodného diela, nepristupuje k nemu s nadbytočnou pietou. Originálny príbeh mu slúži ako odrazový mostík na výstavbu krátkych komediálno-sentimentálnych obrazov zo života nielen niekdajšieho slovenského ľudu.

Sugar alebo Niekto to rád horúce v Prešove

Po viac ako tridsiatich rokoch, keď v roku 1988 uviedli v Historickej budove Divadla Jonáša Záborského v Prešove muzikál Niekto to rád horúce, ponúkla dramaturgia divadla tento lákavý titul do pozornosti novej generácii divákov. Tentoraz ale muzikál inscenovali pod názvom Sugar podľa mena hlavnej postavy, a zároveň podľa skutočného názvu javiskovej podoby slávneho filmového diela. Prešovská produkcia sa tak touto inscenáciou na libreto Petera Stonea a hudbu Julea Stynea, ktoré vzniklo podľa scenára legendárneho filmu Niekto to rád horúce z roku 1959, v hlavných úlohách s Marilyn Monroe, Tonym Curtisom a Jackom Lemmonom, pokúsila nadviazať na nepísanú tradíciu divadla uviesť každú druhú sezónu muzikál.

O závislosti a bytostnej potrebe slobody

V roku 2016 bol prvýkrát na Malej scéne Divadla Jonáša Záborského realizovaný komorný projekt Dvaja uvedením slovenskej premiéry inscenácie Marshe Normanovej Dobrú, mami!. V hre pre dve herečky sa vtedy predstavili Jana Evelley a Zuzana Kúšiková. Práve pri príležitosti životného jubilea Zuzany Kúšikovej sa do dramaturgie divadla dostáva, opäť v projekte Dvaja, slovenská premiéra komorného psychologického thrilleru Misery.

Go to Top