Edmond Rostand sa nemusí obracať v hrobe

Alexis Michalik: Edmond

Réžia: Michal Náhlik

Preklad: Elena Flašková s použitím prekladu Márie Rázusovej-Martákovej a Jána Štrassera

Dramaturgia: Alžbeta Verešpejová

Scéna a kostýmy: Anita Szökeová

Účinkujú: Samuel Gáfrik, Igor Kasala, Matej Lacko, Matej Erby, Boris Srník, Gabriela Očkajová, Svetlana Wittnerová, Jana Evelley, Stanislava Kašperová, Ľudmila Dutková

Premiéra: 25. novembra 2022 na Malej scéne Divadla Jonáša Záborského v Prešove (slovenská premiéra)

Čo znamená byť dramatikom? Čo ho inšpiruje? Čo ho oberá o energiu? Ako naňho vplýva tlak producentov? Je možné obrniť sa voči hereckým manierom? Nielen tieto, ale aj ďalšie otázky ponúka dramatický text Edmond z pera francúzskeho herca, režiséra, filmového scenáristu, dramatika a prozaika Alexisa Michalika. K napísaniu hry o údele dramatika ho inšpirovalo divadelné predstavenie Zamilovaný Shakespeare, ktoré mal možnosť vidieť v Anglicku. Ako hovorí: „Pre mňa bola inšpiratívna myšlienka porozprávať privátne okolnosti, s ktorými Shakespeare zápasil, keď sa topil v dlhoch a keď našiel inšpiráciu na napísanie jedného zo svojich najslávnejších diel. A to vďaka krásnej múze. Pýtal som sa sám seba, prečo sme niečo podobné neurobili vo Francúzsku.“[1] Názov Michalikovej hry odkazuje na francúzskeho dramatika a básnika Edmonda Rostanda. Ten sa do povedomia širokej verejnosti dostal vďaka veršovanej dráme zo 17. storočia, Cyrano z Bergeracu. Jej hrdinom je fantastický šermiar, odvážny, hudobne aj literárne nadaný. Oplýva všetkými atribútmi dokonalého muža až na jeden telesný nedostatok, a tým je veľký nos. Rostandov hrdina je príkladom toho, že činy a skutky, v prípade Cyrana čestné a statočné, sú prejavom skutočnej krásy duše. Tento motív je, samozrejme, v Michalikovom texte prítomný, ale viac ho zaujímalo pozadie vzniku hry, teda tvorivá cesta dramatika – čo ho inšpiruje, rozčuľuje, do akej miery sú dôležité náhody, ako sa vyrovnať s očakávaniami či výsmechom zo strany hercov, producentov a pod. Text nie je rozčlenený na dejstvá, tvoria ho epizódy odohrávajúce sa na rozličných miestach – Divadlo Renaissance, zákulisie, ulice Paríža, Grand Café/Indický salónik, Edmondov byt, Kaviareň U Honorého, Divadlo Porte-St-Martin, vlak, Edmondova pracovňa a pod. Prekladateľka Elena Flašková opäť prejavila svoj brilantný cit pre francúzsky jazyk, jej preklad zachováva svižnosť a humor originálu.

Michalikov dramatický text predstavuje pre inscenátorov výzvu, vzhľadom na rýchle zmeny prostredia a s tým súvisiace veľké množstvo postáv. Réžiu Michala Náhlika a dramaturgiu Alžbety Verešpejovej charakterizuje rýchly strih a štylizácia. Štylizáciu využíva režisér najmä pri zmenách prostredia, počas ktorých herci a herečky behom niekoľkých sekúnd prostredníctvom svojich tiel stvárňujú napríklad časti nábytku (dvere, stôl, stoličky a pod.), prítulné mačky v šatni herečky, alebo spomalenými pohybmi reprezentujú dvojice ľudí počas večerných prechádzok v Paríži. Nemožno nespomenúť mizanscény odohrávajúce sa na vlakovej stanici. Herecký súbor stvárňuje vlak nasledovným spôsobom: zaradia sa za seba, začnú sa hýbať do rytmu vlaku a napodobňovať jeho zvuk. Podobný princíp uplatňujú pri konskom záprahu. Nielenže sú tieto mizanscény vtipné, ale sú tiež dôkazom hereckej súdržnosti a režisérovej vynaliezavosti. Kolektívu umožňujú odkrývať rôzne polohy herectva. Jana Evelley hrá okrem jednej z herečiek aj tanečnicu v Moulin Rouge či ženu Edmonda. V postave členky hereckého súboru a tanečnice pracuje so svojou telesnosťou prostredníctvom dynamických a zvodných pohybov, výraznej mimiky a gest. Inú hereckú polohu ponúka divákom v postave dramatikovej ženy. Zvádza vnútorný boj kvôli manželovým neskorým príchodom z nočných podnikov, parfumovaným listom v poštovej schránke či jeho neustálym pochybnostiam ohľadom kvality hry. Snaží sa mu byť oporou, ale stojí ju to veľa síl. Napätie a snahu o nadhľad vyjadruje krátkymi otázkami a vetami, podupkávaním nohou či vzpriameným držaním tela. Nezvyšuje hlas, nevytvára žiarlivostné scény, o to údernejšie zaznievajú jej otázky, kde a s kým trávil Edmond večer a prečo mu domov chodia navoňané listy. Pre Samuela Gáfrika je rola Edmonda veľkou príležitosťou na stvárnenie rôznorodých emocionálnych polôh, vyplývajúcich z profesie autora. Hanblivosť a pochybnosti realizuje prostredníctvom zakoktávania sa, tichých prehovorov a zhrbených pliec. Keď dostane inšpiráciu, jeho hlas aj držanie tela sa rýchlo zmenia. Nadšenie a radosť vyjadruje prostredníctvom vzrušeného hlasu, úsmevu a rýchlej chôdze. Takmer celú inscenáciu so sebou nosí hŕbu papierov. Ide o symbol vyjadrujúci jeho vzťah k písaniu novej hry Cyrano z Bergeracu. Pozoruhodný výkon podáva aj Matej Erby v postave transvestitu a rozprávača, ktorý divákov oboznamuje s priestorovými údajmi (byt Edmonda, kaviareň, divadelná šatňa, nočný Paríž a pod.). Jeho telesný a hlasový prejav je extravagantný, pracuje s výraznými gestami, dôrazom na každé slovo a koketnými pózami. Igor Kasala zaujme v postave Cyrana, najmä v záverečnom monológu tesne pred smrťou. Zmierenie sa s touto situáciou a zároveň bolesť zo zranenia vyjadruje bez zbytočného pátosu, afektu, vďaka čomu vyznieva hĺbka jeho citov k Roxane. Tú stvárňuje Gabriela Očkajová ako zasnívané dievča túžiace po úprimnej láske – pracuje s rôznymi emočnými stavmi, od melanchólie, radosti až po zúfalstvo a precitnutie. Realizuje ich najmä prostredníctvom tónovej modulácie hlasu. Napriek tomu sa však nemožno ubrániť pocitu, že jej herecky viac vyhovuje postava garderobierky, pri ktorej môže popustiť uzdu svojmu temperamentu a živelnosti. Tie sú najviditeľnejšie v skupinových mizanscénach v kaviarni, kabarete Moulin Rouge či počas zvádzania Edmonda. Aj herečky Svetlana Wittnerová, Stanislava Kašperová a Ľudmila Dutková sú pôsobivé v striedaní viacerých postáv, ich schopnosť rýchleho strihu sa vo výraznej miere podieľa na dynamike inscenácie. Šarmantného mladíka, ktorému príroda nadelila viac krásy ako rozumu, stvárňuje Matej Lacko. Postava Kristiána zo Cyrana z Bergeracu je preňho ako stvorená. Prostredníctvom nedokončených viet, nadvihnutého obočia a nechápavých pohľadov pôsobí vedľa Cyrana nesmierne komicky a zároveň prirodzene. Zaujme taktiež herecký výkon Borisa Srníka, ktorý stvárňuje nemastného-neslaného herca potácajúceho sa životom. Prostredníctvom zvesených pliec, jednoslovných viet a emocionálneho odstupu vytvára komické výstupy. Príkladom je napínavý súboj, ktorý vďaka jeho komentovaniu nepôsobí desivo, ale presne naopak.

Scénické a kostýmové návrhy Anity Szökeovej sa nesú v štýle parížskej elegancie a rafinovanosti. Výtvarníčka navrhla zelené zamatové taburetky, ktoré hereckému kolektívu slúžia ako oporné body a zároveň poskytujú dostatočný priestor na štylizované pózy (maznavé mačky, posedenie v kaviarni, rôzne druhy nábytku, tance v kabarete Moulin Rouge a pod.). Uprostred scény je umiestnený veľký zlatý rám, ktorý neslúži len ako zrkadlo. Najčastejšie sa v ňom objavuje transvestita a rozprávač v jednom, aby divákov oboznámil s tým, kde sa javiskové postavy nachádzajú. Pre kostýmové riešenie je príznačný achromatický kolorit – biele tričká so širokými čiernymi nohavicami a trakmi. Herecký súbor stvárňuje veľké množstvo postáv v rýchlom tempe a čierno-biele kostýmy umožňujú rýchle premeny na mužské aj ženské postavy. Výtvarníčka s ohľadom na režijno-dramaturgickú koncepciu navrhla minimalistické kostýmy. V konkrétnych mizanscénach vidíme jej tvorivý prístup týkajúci sa práce so siluetou a strihom – napríklad návšteva kabaretu, počas ktorej herečky ukryjú svoje telá do volánov, korzetov a bielych košieľ s priesvitnými nadýchanými rukávmi. Kabaret je predsa miesto, kde sú všetky hranice posunuté, preto sa extravagancii medze nekladú. Moderné kostýmy striedajú tie dobové v mizanscénach týkajúcich sa skúšania Cyrana z Bergeracu – klobúk s perím, nariasený golier či zlatý plášť. Výtvarníčka takýmto spôsobom vytvára kontrast, ktorý divákovi umožňuje rýchlu orientáciu v deji.

Edmond v prešovskom divadle spĺňa všetky atribúty inscenácie, ktorá zaujme širokú škálu divákov. Tí nahliadnu do divadelného zákulisia, stanú sa svedkami napätých a vtipných situácií. Režisér tiež odkrýva to, čím všetkým autor prechádza počas tvorivého procesu, nehovoriac o úryvkoch z hry Cyrano z Bergeracu, ktorá môže mnohých prilákať k čítaniu. Inscenácia prostredníctvom modernej réžie a herectva odkrýva nevšedné polohy hereckého súboru – cítiť z neho neskutočné nasadenie, zápal a radosť z tvorby. Ostáva len veriť, že priamo úmerne s množstvom odohratých predstavení nebude nasadenie hercov klesať, práve naopak – bude potvrdením dobre zvolenej dramaturgicko-režijnej koncepcie i kreovania hereckého súboru.

[1] Bulletin k inscenácii Edmond, nečíslované strany, Divadlo Jonáša Záborského v Prešove, 2022, zostavila Alžbeta Verešpejová.

Miroslava Košťálová

Miroslava Košťálová vyštudovala editorstvo a vydavateľskú prax na FF UKF v Nitre (2018). Absolvovala stáž na Oddelení historických rukopisov v Národnej knižnici v Prahe (2017). K divadlu sa dostala vďaka dobrovoľníctvu na festivale Divadelná Nitra, kde si v roku 2016 založila blog Divadlo očami Mirky. V rokoch 2017 – 2022 študovala na Katedre divadelných štúdií VŠMU v Bratislave. Témou bakalárskej práce boli prínosy dramatizácií slovenských románov na javisku SND po roku 1989 a v diplomovej práci sa venovala tvorbe kostýmovej výtvarníčky Kataríny Holkovej. V lete 2019 absolvovala pracovnú stáž v Inštitúte umenia – Divadelnom ústave v Prahe na Edičnom oddelení a na Oddelení zbierok a archívov. Pracovala na triedení, identifikácii a digitalizácii kostýmových návrhov Stanislavy Vaníčkovej. V súčasnosti pôsobí ako teatrologička – dokumentátorka v Divadelnom ústave v Bratislave. Externe spolupracuje s vydavateľstvom Ikar a s vydavateľstvom Akadémie múzických umení v Prahe na tvorbe menných registrov. V roku 2021 jej vyšla debutová básnická zbierka Ateliér.