(function(i,s,o,g,r,a,m){i['GoogleAnalyticsObject']=r;i[r]=i[r]||function(){ (i[r].q=i[r].q||[]).push(arguments)},i[r].l=1*new Date();a=s.createElement(o), m=s.getElementsByTagName(o)[0];a.async=1;a.data-privacy-src=g;m.parentNode.insertBefore(a,m) })(window,document,'script','//www.google-analytics.com/analytics.js','ga'); ga('create', 'UA-58937473-2', 'auto'); ga('send', 'pageview');

2021/2022

Home/2021/2022

O blízkosti a smrti v Divadle Petra Mankoveckého

Symbolické súvislosti medzi láskou a smrťou patria k najstarším motívom umenia. Jednou z kategórií, ktorá ich spája, je blízkosť. Láska si vyžaduje fyzickú a psychickú blízkosť a deštrukčná sila smrti je vnímaná intenzívnejšie, pokiaľ sa týka človeka, s ktorým zdieľate istú formu intimity. Sujetová línia dramatického textu Lenky Garajovej inscenovaného v Divadle Petra Mankoveckého je vystavaná na otázkach zo zoznamu amerického výskumníka v oblasti partnerských vzťahov Arthura Arona a na motíve tragickej udalosti.

Iokasté hovorí ústami žien z Kábulu i Kyjeva

Iokasté vznikla ako koprodukčná inscenácia Slovenského komorného divadla Martin a Mestských divadiel pražských. V širšom kontexte ide o súčasť projektu Catastrophe, ktorý vznikol v rámci aktivít jednej z najvplyvnejších divadelných asociácií v Európe – Union des Théâtres de l’Europe. Projekt vychádza z odkazu antickej drámy – gréckej tragédie, avšak jeho cieľom je vznik nových textov, ktoré stáročiami overené mýty a dedičstvo európskej civilizácie dokážu obohatiť o skúsenosti človeka 21. storočia.

Pohlcujúca hĺbka všednosti

Zoskupenie ODIVO prinieslo v sezóne 2021/2022 formálne zrelú a viacvrstevnú audiovizuálnu re-performanciu Vnorená, ktorá získala trojnásobnú nomináciu na ocenenie DOSKY: za mimoriadny počin v tanečnom divadle, najlepšiu scénografiu a pôvodnú scénickú hudbu. Autorky dramaturgickej koncepcie a ko-režisérky, Mária Danadová a Monika Kováčová, o nej hovoria ako o „ponore do témy akútnej potreby starostlivosti“. Inscenácia problematizuje predovšetkým stratu intimity a súkromia opatrujúcej i opatrovanej osoby, no aj výnimočné zblíženie, ktoré vzťah vzájomnej závislosti prináša.

Stanislav Štepka: Madona s dieťaťom (Horká komédia z domu vedľa diaľnice)

Téma poslednej inscenovanej hry Stanislava Štepku s názvom Madona s dieťaťom vychádza z reálnej udalosti. Kamarát mu porozprával o tom, ako sa jeho dve dospelé dcéry rozhádali kvôli bezvýznamnému obrazu s krajinkou od neznámeho maliara, pretože „zrazu“ chceli dediť iba ten a nič iné. V inscenačnej podobe sa základom tejto témy stala typická láskavo-trpká štepkovská snaha podať správu „o trpkých dedičných konaniach, čo poznajú mnohí, ktoré dokážu priam tragicky rozhádzať vzťahy v rodine tak, že ich naprávanie je záležitosť na veľmi dlhé trate.

Od monumentálnosti k minimalizmu, od archaickosti k súčasnosti

Staroveké dejiny a následne literatúra i divadlo obdarili ľudstvo veľkými a silnými ženskými postavami. Z tých starozákonných, hebrejských to bola Ráchel, jedna z dvoch Jakubových žien. Historická postava, ktorú Židia vnímajú ako matku národa, keďže z jej dvoch synov Jozefa a Benjamína sa rozrástol v Egypte rod na národ, by mohla byť skôr symbolom ženy, ktorá si svojou túžbou, láskou, pokorou i ponížením „vymodlí“ deti a pri pôrode zomiera (Gn, Jakub, 29 – 35).

Edmond Rostand sa nemusí obracať v hrobe

Čo znamená byť dramatikom? Čo ho inšpiruje? Čo ho oberá o energiu? Ako naňho vplýva tlak producentov? Je možné obrniť sa voči hereckým manierom? Nielen tieto, ale aj ďalšie otázky ponúka dramatický text Edmond z pera francúzskeho herca, režiséra, filmového scenáristu, dramatika a prozaika Alexisa Michalika. K napísaniu hry o údele dramatika ho inšpirovalo divadelné predstavenie Zamilovaný Shakespeare, ktoré mal možnosť vidieť v Anglicku. Ako hovorí: „Pre mňa bola inšpiratívna myšlienka porozprávať privátne okolnosti, s ktorými Shakespeare zápasil, keď sa topil v dlhoch a keď našiel inšpiráciu na napísanie jedného zo svojich najslávnejších diel. A to vďaka krásnej múze. Pýtal som sa sám seba, prečo sme niečo podobné neurobili vo Francúzsku.“

Večera bez dámskej volenky

Divadlo Viola prinieslo na prešovskú divadelnú scénu premiéru kabaretnej hry s názvom ODAMŠENEODAM (Vydám sa či nevydám). Žáner kabaretu ponúka bohatý priestor na výber tém, či už komediálneho, alebo dramatického charakteru. V prípade Divadla Viola sa tvorcovia rozhodli touto formou spracovať motívy životov výnimočných žien z česko-slovenskej histórie. Kabaret o ženách pre ženy, z ktorého možno aj muži odídu nežnejší a bohatší.

Výzva pre študentov

Websterovci – meno pavúčej rodiny, ktorú pozná hádam každé dieťa na Slovensku. Najskôr sa predstavili vo večerníčku (RTVS 2017), potom knižne (Slovart 2017, pokračovanie 2019) a nakoniec na filmovom plátne (2022). Autori textu Katarína Kerekesová, Vanda Rozenbergová, Zuzana Križková, Juraj Raýman, Zuzana Dzurindová a Peter Nagy priniesli do tém slovenských rozprávok svet pavúkov s ich radosťami a trápeniami. Keď hľadali meno pre hlavných hrdinov, slovná hračka web – sieť im priniesla nové impulzy

Pocit plavby s prúdom aj proti nemu

Choreograf Andrej Petrovič je známy ako nezávislý tanečný tvorca s jedinečným a originálnym jazykom. Zároveň vstupuje do tanečných inscenácií ako mentor. Pred príchodom do Baletu Štátneho divadla Košice na miesto umeleckého šéfa mal skúsenosti s prácou s veľkými zriaďovanými baletnými telesami (napr. Balet Slovenského národného divadla, inscenácia Tempest). Jednou z kľúčových bola pre Petroviča ako tanečníka spolupráca na inscenácii medzinárodného divadelného štúdia Farma v jeskyni Refuge/Útočiště. Skúsenosti z choreografií súčasného tanca a fyzického divadla ovplyvnili jeho cit pre dôležitosť témy a jej pohybové stvárnenie na javisku. Po úspešnom pôsobení v zahraničí preto v Štátnom divadle Košice tvorí spôsobom nie veľmi spätým s klasickým chápaním baletu, ale skôr s menej zaužívanými formami či dramaturgickými štruktúrami, ktoré otvárajú priestor aj pre nových divákov. Taká je aj autorská inscenácia Extáza/Obrazy o nej, ktorú vytvoril spolu s hudobníkom Vladislavom Šarišským.

Impresia a Tri sestry

Čechovove Tri sestry vznikali v období impresionizmu (fr. impression – dojem). Pre diela tohto modernistického smeru je typické, že z výrazového hľadiska sa opierajú o ilúziu chvenia, zdania vibrácie, dynamickosti prežívania – či jednoducho povedané: vytvárajú dojem niečoho alebo niekoho, a teda nie realistický či dokonca autentický výraz reality. Ak aplikujeme uvedené charakterizácie priamo na Tri sestry, z hry sa stane príbeh o živote v zdaní reality, v ilúzii a v predstavách, ktoré nielenže nie sú napĺňané, ale korenia sa v prežívaní a myslení postáv čoraz hlbšie a hlbšie. Až tak, že životom v nich, nesmiernym ponorením sa do „lákavosti“ ich dynamiky, sa postupne stávajú všetky postavy ich zosobnením.

Go to Top