Viera Bartková
Viera Bartková absolvovala štúdium odboru estetiky, slovenského jazyka a vedy o výtvarnom umení na Filozofickej fakulte UK v Bratislave a študijné pobyty na univerzitách v Budapešti, Padove a Ríme. Doktorandské štúdium ukončila na Katedre kulturológie, kde vyučovala kurzy z dejín umeleckej kultúry. Od roku 2014 pôsobí ako odborná asistentka a didaktička estetickej výchovy na Katedre estetiky FiF UK v Bratislave. Popri výskume so zameraním na problematiku interdisciplinárnych a interkultúrnych vzťahov v umeleckej kultúre sa aktívne zúčastňuje divadelných festivalov a prehliadok, venuje sa umeleckej kritike a na Univerzite tretieho veku vedie kurz z dejín divadla a drámy pre seniorov.
O blízkosti a smrti v Divadle Petra Mankoveckého
Symbolické súvislosti medzi láskou a smrťou patria k najstarším motívom umenia. Jednou z kategórií, ktorá ich spája, je blízkosť. Láska si vyžaduje fyzickú a psychickú blízkosť a deštrukčná sila smrti je vnímaná intenzívnejšie, pokiaľ sa týka človeka, s ktorým zdieľate istú formu intimity. Sujetová línia dramatického textu Lenky Garajovej inscenovaného v Divadle Petra Mankoveckého je vystavaná na otázkach zo zoznamu amerického výskumníka v oblasti partnerských vzťahov Arthura Arona a na motíve tragickej udalosti.
(Ne)privátne zmierenie sa s krehkosťou
Krehkosť je definovaná ako vlastnosť niečoho, čo sa ľahko láme, alebo ako útlosť, ľahká zraniteľnosť, telesná slabosť či jemnosť.[2] Je možné ju vnímať ako existenciu v permanentnej hrozbe zániku, a teda vlastnosť obsahujúcu prvok napätia a istú dynamiku. Jej hlbšie skúmanie znamená „dotknúť sa zániku“, čo takmer automaticky vyvoláva obranné reakcie a hľadanie preventívnych opatrení. Krehké materiály a krehké bytosti sú objektmi špeciálnej starostlivosti a ten silnejší má povinnosť ich chrániť.
Krutosť fyzického divadla s ľahkosťou tanečného pohybu. Obraz Debris company od Dáše Čiripovej
V slovenskom divadelnom prostredí aktuálne pôsobí viacero tvorcov a zoskupení, ktorých tvorba sa „prelieva“ cez rôzne druhy a žánre (nielen) scénického umenia. Väčšina z nich realizuje svoje projekty v prostredí, ktoré vytvára alternatívu k mainstreamovému prúdu kultúry. Jednou z najvýraznejších postáv tzv. nezávislej slovenskej divadelnej scény je „režisér, hudobník, performer, spiritus agens“ Jozef Vlk. Spolu s tanečnicou a choreografkou Stanislavou Vlčekovou tvorí základný pilier súboru Debris company.
Obrazová poéma divadla AntiTeatro o sebaklame „ľudstva“, mnohosti kultúr a ich (nezvratnom) osude
Na motívy Spenglerovho rozsiahleho opusu vznikla druhá inscenácia divadla AntiTeatro, premiérovaná v divadelne netradičnom letnom termíne, v menej obvyklom divadelnom priestore CO krytu Divadla P. O. Hviezdoslava a „inštalujúca“ diváka do nekonvenčnej pozície. Koncept inscenácie režiséra Antona Korenčiho zaujme predovšetkým v dvoch aspektoch. Inscenovaním nedramatického textu z oblasti filozofie kultúry a formou performatívnej inštalácie. Prvý zväzok diela nemeckého filozofa Oswalda Spenglera Zánik Západu (Obrysy morfológie svetových dejín) vyšiel v roku 1918 a podľa Martina C. Putnu „z neznámeho autora sa stala v okamihu autorita národná a európska“.
Deštrukčná vášeň a nostalgická atmosféra v inscenácii Pohľad z mosta
V komplikovanej situácii spôsobenej pandémiou mala v septembri 2020 v Divadle ASTORKA Korzo '90 premiéru hra Arthura Millera Pohľad z mosta v réžii Michala Spišáka. Tematickým východiskom dramatickej predlohy sa stala sociálna periféria americkej spoločnosti päťdesiatych rokov 20. storočia, prostredie najslabšie platených a zároveň najťažšie pracujúcich robotníkov a ilegálnych prisťahovalcov. V súčasnosti sa problém nelegálnej migrácie a práce týka aj európskeho kontinentu, na ktorý prúdia davy ázijských a afrických ekonomických, politických a vojnových utečencov.
Pátranie po Borgesovi, čase a večnosti
Inscenácia zoskupenia GAFFA bola uvedená v roku 2020 v rámci dvoch festivalov. Sprievodné texty uverejnené na webových stránkach oboch prehliadok – NuDanceFest a Drama Queer – upriamujú pozornosť na tvorbu argentínskeho spisovateľa Jorge Luisa Borgesa. Esejista, prozaik a básnik sa považuje za jedného z najvplyvnejších tvorcov 20. storočia. Borges za túto pozíciu nevďačí len nezvyčajne originálnemu štýlu prepájajúcemu postupy vecnej a krásnej literatúry, textom odkazujúcim a konfrontujúcim veľké množstvo literárnych a filozofických diel minulosti, ale aj viacerým myšlienkovým konceptom prestupujúcim všetky žánre jeho tvorby.
Predtucha katastrofy v „Stoke ktorá je Stoka“
V inscenáciách divadla Stoka má divák na výber viacero spôsobov „čítania“ a je len na ňom, ktorou cestou sa rozhodne ísť. Aktuálna inscenácia vznikla v druhej polovici roku 2019 a obsahuje všetky stabilné zložky inscenačného štýlu divadla ako fragmentárnosť formy, situácie transformujúce sa z banálnych na bizarné ad absurdum, výrazný estetizmus vizuálnej zložky, herecký prejav oscilujúci medzi naturalizmom a štylizáciou a nechýba ani atmosféra kolektívnej kreativity moderovaná Blahom Uhlárom.
Stačí im (nám) pohľad kukátkom?
Strach je prirodzená obranná reakcia ľudského organizmu a súčasť socializácie jedinca. S časťou obáv sa už narodíme, keďže patria do stratégie prežitia, ale väčšina vzniká ako následok sociálnej skúsenosti. Následne táto negatívna a predmetne orientovaná emócia sprevádza človeka po celý život. Môže byť aktivizačným prvkom, ale častejšie je „blokátorom“. Aj keď si veľmi želáme byť ako Nebojsa – hrdina rozprávkového sveta, v živote každého z nás sa skôr opakujú situácie, kedy sa musíme vyrovnávať so strachom a úzkosťou. V aktuálnej inscenácii divadelného zoskupenia Stopy snov Kukátkom sa téma strachu stala priestorom, v ktorom sa prelína svet zdravých so svetom zdravotne znevýhodnených ľudí.
Quo vadis SkRAT?
Podľa Zygmunta Baumana ľudský život tvorí neustála konfrontácia medzi vonkajšími podmienkami vnímanými ako „realita“ s plánmi jedinca, snažiaceho sa „pretvoriť realitu v súlade so zvolenou víziou dobrého života“. Identita indivídua sa formuje prostredníctvom očakávaní a potrieb (vlastných i cudzích). Gilles Lipovetsky a iní upozornili, že honba za súkromnými pôžitkami prináša len čiastočné uspokojenie. Paradoxne jej sprievodnými symptómami sú pocity úzkosti a životného zlyhania. Postavy z inscenácie Divadla SkRAT si uvedomujú, že ich „pocit šťastia“ závisí od ich činov v minulosti, ovplyvňuje konanie v prítomnosti a formuje budúcnosť. Bilancujú, pokúšajú sa o zmenu aktuálneho stavu a prevzatie kontroly nad situáciou.
