Režisér Rastislav Ballek je známy líniou svojich inscenácií, v ktorých sa tematicky zameriava na slovenské dejiny a postupne v nich odhaľuje našu národnú identitu v jej autentickosti a zároveň neistote, nestabilite. Odkrýva ju bez prikrášlení, umelých filtrov či prispôsobovania sa požiadavkám pasívnych divákov, pričom miera provokácie býva odlišná.
Návraty mýtizovaných príbehov nemajú vždy iba symbolický charakter. Ich použitie po významovej stránke vždy hovorí viac – ako je to aj pri spracovaní príbehu tragickej postavy starovekých gréckych mýtov, trójskej kráľovnej Hekube v rovnomennej divadelnej hre írskej dramatičky Mariny Carrovej.
Inscenáciu Stodolovej Bačovej ženy je potrebné zhodnotiť najprv v širších súvislostiach, ako som to obdobným spôsobom urobila pri recenzovaní martinskej Hekuby. V prvom rade je dôležité vedieť, že bola vytvorená v rámci projektu Catastrophe, ktorý vznikol na podnet európskej divadelnej asociácie – Union des Théâtres de l’Europe. Je teda súčasťou dramaturgického zámeru, ktorý nie je iba slovenskej proveniencie. V druhom rade je Bačova žena záverečným naplnením tematického rámca projektu Slovenského komorného divadla s názvom Re: Cyklus, ktorý obsahuje tri na seba voľne nadväzujúce časti – Iokasté Lukáša Brutovského, Hekubu Mariny Carrovej a Stodolovu Bačovu ženu v úprave Mira Dacha a Lukáša Brutovského.
Pred napísaním prvého slova tejto recenzie som si odopla hodinky, vyzliekla dlhé tričko, zbavila sa prsteňov, zmyla parfum, vypla notifikácie, zavrela všetky okná a dvere, pozrela sa na oblaky. Aby som sa napojila na pocity moje, tvoje, iných, na zážitok z minulosti, na skúsenosti odovzdávané z pokolenia na koleno, na odrané zápästia, lakte, sľuby, na vztýčené ukazováky, na padanie kameňov (zo sŕdc). S voľnými rukami sa nerodíme, takými sa stávame (v kultovom jazyku Simone de Beauvoir). Proces je väčšinou komplikovanejší, než sa môže zdať, hoci často nezávisí ani od nás samotných. Veci sa dejú, my prúdime, až kým neuviazneme v bode, okolo ktorého hmota začne oscilovať a vystavia podlahy, steny, stropy, veže. Z hromady vecí, ktoré nosíme a ktoré nesú nás.
Tretí divadelný projekt operného speváka a architekta Petra Mazalána, tematizujúci blízky a autenticky pretlmočený kontakt s témou autizmu, bol premiérovo uvedený v renovovaných priestoroch Slovenskej národnej galérie. Režisér a autor scénických konceptov sa v posledných rokoch systematicky dotýka problematiky poruchy autistického spektra (PAS) v performanciách Človek s PAS (2019) a Zimná cesta (2020). Súčasne sa dlhodobo zaoberá sledovaním a metodologickou analýzou hľadania foriem a jazyka neurodiverzity v performačnom umení aj vo svojej výskumno-vedeckej činnosti,[1] pre ktorú sú divadelné projekty otvoreným laboratóriom. Téma rodičovstva a materstva a tiež forma spojenia piesňového recitálu s inscenovanými sekvenciami rezonovala už v predošlej Mazalánovej inscenácii Zimná cesta,[2] v ktorej vychádzal z textovej predlohy rovnomennej novely Elfriede Jelinek. V aktuálnej performancii zvolil voľnejšiu štruktúru a zámerne rozdelil inscenáciu na pevnú a improvizovanú časť. Nedokonalosť divadelno-performatívneho tvaru v spojení s poéziou klasického piesňového cyklu Gustava Mahlera poukazuje na samotné výzvy a súčasne limity inklúzie.
Dušan Makovický, Ivan Hálek a Albert Škarvan. Priatelia, vrstovníci, lekári, tolstojovci, svetobežníci. Práve z ich autentických zápiskov je zostavený autorský dramatický text Zuzany Palenčíkovej. A práve tieto tri postavy, historicky späté s Žilinou, sú už od začiatku sprievodcami inscenáciou. V úvode inscenácie sa premieta zrnitý čiernobiely „šum“, ktorý občasne prerušuje odpočítavanie evokujúce začiatok nemého filmu. Ide o médium vyvinuté koncom 19. storočia, v období, keď sa hlavní protagonisti spoznali počas štúdia na lekárskej fakulte v Prahe.
Umelecký šéf banskobystrického Bábkového divadla na Rázcestí, režisér Marián Pecko, má s poľským divadlom väzby už od roku 1995 a osobná známosť ho spája aj s Martou Guśniowskou. Tvorba tejto dramaturgičky, režisérky a predovšetkým dramatičky sa už etablovala i v slovenských divadlách. Existuje dovedna osem inscenácií jej hier v bratislavskom, bystrickom, žilinskom a košickom bábkovom divadle, ale aj v Slovenskom komornom divadle v Martine a na Katedre bábkarskej tvorby Vysokej školy múzických umení v Bratislave. Tentokrát napísala hru priamo na objednávku Bábkového divadla na Rázcestí. Volá sa tak ako jej hlavný hrdina – Kamil.
Český režisér a pedagóg Katedry alternatívneho a loutkového divadla na pražskej DAMU Jiří Adámek Austerlitz je etablovaný tvorca a za svoje inscenácie v divadlách aj rozhlase získal viacero ocenení. Svoj špecifický divadelný jazyk („divadlo otvírajících se úst, slov a zvuků, objektů, divadlo na pomezí koncertu a výtvarné instalace“ ) rozvíja aj v združení Boca Loca Lab. Slovenskí diváci mohli vidieť jeho inscenáciu Z knihy džunglí (Divadlo Minor Praha, 2007), ktorá bola súčasťou programu medzinárodného festivalu Bábkarská Bystrica 2008. Ešte predtým hosťovali v bratislavskom Štúdiu 12 jeho inscenácie Tiká tiká politika (2006) a neskôr Vetřelec (2007). V sezóne 2022/2023 naštudoval v Bratislavskom bábkovom divadle svoju prvú slovenskú inscenáciu Hugov svet.
V roku 1948 sa davy divákov valili na každú z repríz novej inscenácie začínajúceho režiséra Karola L. Zachara Rok na dedine. Režisér v čase napätej politickej atmosféry, keď komunistický režim už pomaly, ale neodvratne prenikal do všetkých sfér spoločenského života, ponúkol publiku na osnove jednoduchého príbehu odohrávajúceho sa v priebehu štyroch ročných období sympatický folklórny obrázok o krásach nášho vidieckeho života. Michal Vajdička sedemdesiatpäť rokov od legendárnej Zacharovej premiéry taktiež predstavil inscenáciu odohrávajúcu sa približne rok v malej tuzemskej dedine.
Väčšina inscenácií, ktoré v poslednom období v Činohre Slovenského národného divadla režijne pripravil Roman Polák, vzniklo na základe literárnych predlôh svetoznámych prozaikov ako Viktor Hugo, Lev Nikolajevič Tolstoj, Thomas Mann, Fiodor Michajlovič Dostojevskij, Aľa Rachmanovová, Péter Esterházy a i. Často sa rôznym spôsobom podieľal aj na ich scenáristickom spracovaní, najčastejšie ako autor dramatizácie. Nie je tomu inak ani pri poslednej réžii – svetoznámom románe talianskeho prozaika Alberta Moraviu Konformista z roku 1951, kde však v rámci dramatizácie na niektorých miestach akcentoval iné motívy, dokonca odlišné aj od filmovej verzie románu s rovnomenným názvom.
SC AICT je členom Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov AICT/IATC.
Projekty ako hlavný partner z verejných zdrojov podporil FPU.
Projekty z verejných zdrojov podporil BSK.