Subjekt: Gulliver

Dramatizácia na motívy Jonathana Swifta: Valéria Schulczová a Gejza Dezorz
Réžia: Gejza Dezorz
Dramaturgia: Lucia Mihálová
Scéna a kostýmy: Lucia Šedivá
Bábky a objekty: Katarína Caková
Hudba: Martin Hasák
Asistentka réžie a live strih: Zuzana Hurová

Účinkujú:
Lemuel Gulliver: Martin Hronský
prof. Scriblerus, kapitán Prichard: Tomáš Vravník
Záchranár, ošetrovateľ, námorník, cisár Liliputu, obor sedliak, vedec Lapuťan: Miroslav Beňuš
Záchranár, ošetrovateľ, Lilipután, doktor obor, vedec Lapuťan: Martin Kochan
Pilot, ošetrovateľ, Lilipután, Jahu: Martin Križan
Ošetrovateľ, námorník, cisárovná Liliputu, kráľovná obrov, doktor obor, Jahu: Silvia Soldanová
Ošetrovateľ, Lilipután, doktor obor, vedec Lapuťan: Tomáš Mosný
Ošetrovateľ, Lilipután, kráľ Blefuska, dcéra obryňa, vedec Lapuťan: Dana Droppová

Premiéra: 20. 5. 2023, Divadlo Jána Palárika, Trnava

Inscenácia Subjekt: Gulliver Divadla Jána Palárika v Trnave nadväzuje na sériu esteticky rozličných inscenačných experimentov v tomto divadle. Experimentálna je hneď z viacerých dôvodov. Sú to: myšlienkový posun predlohy do súčasnosti, ktorý je zároveň existenciálnou metaforou; multimediálny charakter inscenácie; nezvyčajné, ba výnimočné využitie filmovej reči v divadle, realizácia inscenácie prostredníctvom rôznorodého vyjadrovacieho aparátu, v ktorom popri činohernom herectve zohrávajú dôležitú úlohu výtvarné výrazové prostriedky divadla s bábkami, divadla objektu a divadla masiek; odvaha realizovať takýto veľký projekt v činohernom divadle s činohernými hercami.
Inscenačná predloha z pera Valérie Schulczovej a Gejzu Dezorza vychádza z originálnej predlohy Jonathana Swifta charakterizovanej ako trpké satirické dielo. Adaptácia aj javisková realizácia nezostávajú tomuto posolstvu pôvodného diela nič dlžné. Na pozadí súčasného rámca, keď Gullivera nachádzajú záchranári ako stroskotanca (v inscenácii sa objavujú alúzie na diela Malý princ i Robinson) rozpráva Gulliver svoje zážitky už na psychiatrickej klinike. Tam je podrobený elektrickým šokom a skúmaniu. Z odosobneného, dehumanizovaného pohľadu vyšetrujúcich je Gulliver braný iba ako subjekt, čudo, ktoré by azda chcelo byť koňom, v túžbe po morálnej čistote koní, s ktorými sa stretol na jednej zo svojich ciest. Situovanie príbehu Gullivera na psychiatrickú kliniku má nielen metaforický význam, ale vychádza aj z podložených biografických reálií spisovateľa Jonathana Swifta.
Koncept divadelného rozprávania má epický charakter, je postavený ako retrospektíva zážitkov z ciest a stretnutí so vzdialenými svetmi (v anglickom origináli vyšlo dielo v roku 1726 pod názvom Travels into Several Remote Nations of the World). Gulliverove príbehy na cestách sú v Dezorzovom koncepte psychiatrického prípadu považované za blúznivé zážitky. Cesta za morálnou čistotou a hľadaním pravdy tak vyznieva ako bláznovstvo. Autori predlohy predostierajú osud človeka nepochopeného spoločnosťou a vzdialeného (nielen časovo, ale i morálne a intelektuálne) od uznávaných stereotypov majority. Inscenácia je určená mladému a dospelému divákovi, nie je v zmysle obsahovej percepcie klasickou inscenáciou pre deti. Je pesimistickou víziou osudu človeka zhnuseného ľudskou povahou. Adaptácia je vo vzťahu originálneho diela k politike mierne posunutá. Vo Swiftovom diele šlo o kritiku súdobej anglickej politiky, divadelná inscenácia je kritikou spoločnosti en bloc, s dôrazom na zlyhávanie morálnych vlastností človeka.
Tak ako temer každá adaptácia epického diela má aj táto lineárny charakter a v samotnej štruktúre hry i v jej realizácii sa tu prelína viacero filozofujúcich myšlienkových línií, napríklad v dialógoch Gullivera a profesora Scribera (Tomáš Vravník). Prelína sa tu aj časopriestor. Gulliver je zároveň cestovateľ z minulosti, zároveň nepochopený súčasník. Dvojitý časopriestor, v ktorom sa pohybuje, je tiež metaforou nezmeniteľnosti ľudského charakteru.
Gulliverovo rozprávanie z krajiny Liliputánov, Brobdingnagu, Laputy a krajiny Hujhnhnmov je vizualizované v kontexte predlohy ilustratívnou metódou, čiastočne dramatickou, čo zvýrazňuje najmä expresívne stvárnenie Gullivera Martinom Hronským. Má viacero polôh reflektujúcich režijný princíp prestupovania sekvencií, v ktorých sa zobrazujú priame zážitky z ciest a scén z psychiatrickej kliniky. Atraktívna realizácia inscenácie je postavená na filmovom princípe, keď kamera sníma jednak dianie v miniatúrnom prostredí modelového charakteru, napríklad zmenšeného Gullivera ako bábky v krajine obrov, na druhej strane sníma živých hercov v ich rolách. Tretím momentom, zaujímavým najmä pre diváka, je prítomnosť hercov v úlohách kameramanov, ktorí vytvárajú naraz divadelné aj filmové predstavenie. Herci flexibilne prestupujú zo svojich divadelných úloh do úlohy kameramanov, čo je náročné, ale trnavskí herci si s tým, ako s novým fenoménom vcelku dobre poradili. S technickou náročnosťou práce s kamerou sa tu spája úloha herca a bábkoherca. Inscenácia vyžaduje dokonalú synchronizáciu celého projektu, najmä snímanie autentického divadelného diania na javisku. V tomto kontexte niekedy badať mierne výkyvy, ktoré miestami spôsobujú spomalenie temporytmu inscenácie. Podstata využívania autentického snímania kamerou hercami popri stvárňovaní ich rolí je veľmi náročný proces a odlišuje sa od jednoduchého využívania vizuálnych médií v divadelných inscenáciách, v ktorých sa často objavuje vopred nakrútený materiál, neskôr premietaný v rámci inscenácie. Dezorz tu kombinuje live cinema s činoherným herectvom a prvkami animovaného divadla. Ide tu o spojenie „reálneho“ a vizuálneho zobrazenia. Dianie na javisku v celkoch i v detailoch tak divák vníma prostredníctvom audiovizuálnej techniky priamo fungujúcej na javisku bez dokrútok. V inscenácii sa premieta na jedno väčšie plátno umiestnené uprostred javiska. Snímanie výtvarného, vo svojej prirodzenosti štylizovaného artefaktu, akým môže byť práve miniatúrny model, bábka, maska, objekt alebo materiál, otvára širokú škálu výrazových možností a vizuálnych efektov smerujúcich k metaforám i optickej atraktivite.
Aký je zástoj bábkovosti v takomto koncepte inscenácie a v danom myšlienkovom rámci? Animácie a následné snímanie špecifických zjednodušených bábok bez vodiaceho mechanizmu, masiek a objektov (Katarína Caková) slúžia narácii Gulliverových zážitkov z iných svetov a ozvláštňujú charakter multimediálnej inscenácie. Na margo bábok treba zdôrazniť, že ide o improvizované a zjednodušené bábky, ktoré nedávajú veľa priestoru pre skutočnú animáciu, bábky majú predovšetkým symbolický a významotvorný charakter (napríklad vajíčkové hlavy symbolizujú spor medzi vládcami Liliputu a Blefuska o spôsob rozbitia vajca). Dôležitá a efektná je skôr významová rovina výtvarnej metafory než kúzlo animovanej bábky. Na tento spôsob práce s bábkou preto nemožno aplikovať nároky klasického bábkového divadla, ani toho syntetického, nehomogénneho, pre ktoré je typická dokonalá animácia. Celkový výtvarný charakter inscenácie nesie v sebe pestrosť jednotlivých sekvencií, estetiku škaredosti ako názoru, ktorý korešponduje s obsahom diela, avšak v celkovej výtvarnej rozmanitosti sa v niektorých prípadoch oslabuje jednotný výtvarný rukopis.
V inscenácii Subjekt: Gulliver režisér naplno využil nové inscenačné možnosti, priniesol na scénu činoherného divadla vizuálne efektný inscenačný tvar, ktorý búra divadelné paradigmy, ako výzvu pre hercov stretnúť sa s iným výrazovými možnosťami, než na aké sú zvyknutí. Rozšíril tak skúsenosť činoherného herca o vymanenie sa z klasického psychologického herectva fyzického herca a obohatil hercove zručnosti, ktoré smerujú k transmisii divadelného posolstva inými cestami, prostredníctvom iných prostriedkov.
Na scéne, ktorá v základnej línii pripomína štúdio animovaného filmu, čo odráža technické možnosti live cinema, dostalo okrem Martina Hronského priestor ešte ďalších sedem hercov/herečiek a strihačka Zuzana Hurová, zodpovedná za živú montáž javiskovej akcie. Na všetkých účinkujúcich sú kladené vysoké nároky, zaužívané herecké techniky a postupy sú prekonané. Ako sme naznačili, náročnosť spočíva aj v hercovej trojjedinosti (kameramanskej, činohereckej a bábkohereckej). Takýto koncept inscenácie vyžaduje zmysel pre kolektívnu tvorbu, iné partnerské interakcie medzi hercami, medzi hercom a bábkou, resp. objektom, špecifické hranie v maske či animáciu bábky pod vodou. Na dôvažok herci hrajú viacero postáv.
Hlavnú postavu Gullivera hrá Martin Hronský, ktorého výkon je mimoriadny. Je vo svojej úlohe presvedčivý, uveriteľný, so zmyslom pre dramatickú situáciu, citlivosťou v partnerskej hereckej komunikácii i v interakcii so snímanými bábkami a objektmi. Vďaka jeho interpretácii hlavnej postavy nezostáva nikto na pochybách, že trnavské uvedenie Gullivera je metaforou púte človeka za poznaním, ktoré je zvyčajne tvrdým dobrodružstvom, so všetkými jeho nástrahami, radosťami i fackami.
Postavy profesora Scriblera a kapitána Pricharda hrá Tomáš Vravník. Profesor Scriblerus je do istej miery akýmsi Gulliverovým druhým ja, tým, ktorý neustále kladie otázky skúmanému subjektu. Herci sú oblečení do overalov zvýrazňujúcich ich odstup od postáv, ktoré animujú alebo snímajú. Sú pomyselnými pracovníkmi štúdia s viacerým poslaniami. Ako herci a bábkoherci sa striedajú jednak vo väčších i menších postavách Gulliverových epizód/dobrodružstiev či v úlohe štatistov; v pláne nadstavbovej myšlienkovej línie sú ošetrovateľmi na psychiatrickej klinike a, ako sme naznačili, kameramanmi v štúdiu. Režisér obsadil do viacerých rolí Miroslava Beňuša, Danu Droppovú, Martina Kochana, Martina Križana, Tomáša Mosného, Silviu Soldanovú a Tomáša Vravníka.
Dezorzova inscenácia v Divadle Jána Palárika s jasným posolstvom a bohatou vizuálnou interpretáciou patrí medzi inscenácie, ktoré skúmajú hercov aj bábky ako divadelné médium, také, ktoré spája multimediálne postupy s viacerými divadelnými druhmi – okrem činoherného, divadlo bábkové, objektové a divadlo masiek, a dostáva sa z paradigmy klasického činoherného divadla. Audiovizuálne médium je tu jedným z ťažiskových prostriedkov tejto transformácie.
Inscenácia Subjekt: Gulliver podporila trend trnavskej dramaturgie experimentovať, hoci je to v podmienkach kamenného divadla náročné. Dezorzov multimediálny experiment stál za to.

Ida Hledíková

Ida Hledíková je divadelná kritička a teatrologička. Venuje sa výskumu bábkového divadla, prekladá odbornú divadelnú literatúru najmä z poľského jazyka, zúčastňuje sa na divadelných, televíznych a filmových festivaloch ako členka poroty, v súčasnosti pôsobí na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení v Bratislave.