Divadlo Jána Palárika v Trnave

Keby nebolo Lawrenca Ferlinghettiho a jeho vydavateľstva City Lights, svet by nepoznal najznámejšie diela a tvorbu beatnickej generácie. Americký poet, prozaik a dramatik sa významne podieľal na tlmočení myšlienok hnutia Sanfranciskej literárnej renesancie, ktorej cieľom bolo zbaviť poéziu elitárstva a vniesť do nej voľnosť a hravosť. Prostredníctvom svojich veršov kritizovali beatnici konzumný spôsob života vtedajšej spoločnosti či nezmyselnosť vojny vo Vietname. Prinášali dovtedy tabuizované témy (homosexualita, užívanie drog, závislosti a iné), ale tiež univerzálne témy, s ktorými pracuje aj inscenácia Ferlinghetti alebo Lunapark v hlave.

Inscenovanie veršovanej drámy je dnes v našich divadlách pomerne vzácnou udalosťou. Pre ilustráciu stačí uviesť, že recenzia naštudovania tohto typu textu bola na Monitoringu divadiel uverejnená naposledy 25. 5. 2019 (Euripidés: Bakchantky). Dôvodov je viacero, ale v tomto kontexte nie sú až tak podstatné. Premiérové uvedenie Molièrovej komédie Mizantrop v adaptácii súčasného britského dramatika Martina Crimpa trnavským Divadlom Jána Palárika so sebou prináša ešte jedno špecifikum súvisiace s prenosom tohto textu do iného kultúrneho aj jazykového prostredia.

Zlomatka (2002) je divadelnou hrou súčasného talianskeho dramatika, režiséra, scenáristu Maria Gelardiho, otvárajúceho vo svojej divadelnej aj filmovej tvorbe často tabuizované alebo kontroverzné témy prostredníctvom občiansky angažovaných príbehov. V Zlomatke ide o tragikomický príbeh matky a jej homosexuálneho syna, zasadený do talianskeho Neapolu, do bytu vdovy, konzervatívnej katolíčky, krajčírky Anny Priscovej, odmietajúcej synovu sexuálnu orientáciu akceptovať. Divadlo Jána Palárika v Trnave prináša túto divadelnú hru výnimočne v medzinárodnej koprodukcii.

Divadlo v Trnave malo s hosťujúcimi členkami Slovenského národného divadla vždy dobrú ruku pri výbere. Zdena Studenková v postave Glorie v dramatizácii McCoyovej novely Kone sa strieľajú (1985, réžia Juraj Nvota) vniesla do kolektívu svojej generácie už na začiatku absolútnu profesionalitu. Druhou dámou, ktorá sa zaskvela v hlavnej postave v inscenácii Tajomstvo Grety Garbo bola Anna Javorková (2008, réžia Ján Zeman). Božidara Turzonovová sa na trnavskom javisku predstavila dvakrát (2009, 2019) a rodáčka z tohto mesta Soňa Valentová raz (2012). Päticu úspešných známych herečiek doplnila v roku 2020 Ingrid Timková.

Otázku uvedenú v nadpise tohto textu položil športový redaktor vtedajšej Slovenskej televízie Miroslav Michalek futbalovému trénerovi klubu FC Spartak Trnava Karolovi Peczemu. Bolo 11. 6. 1997 a práve sa skončil jeden z najznámejších zápasov, aké sa po osamostatnení Slovenskej republiky odohrali v našej najvyššej futbalovej súťaži. Pochybné postavy slovenského turbokapitalizmu deväťdesiatych rokov ako Július Rezeš, absurdné rozhodnutie hlavného rozhodcu Antona Stredáka, ale hlavne šokujúca prehra hosťujúceho mužstva, kvôli ktorej majstrovský titul v roku 1997 neputoval do Trnavy, ale do Košíc.

Divadlo Jána Palárika v Trnave tvorí aj pre detských divákov a diváčky. Ponúka im vlastné inscenácie, no i pravidelné hosťovania iných divadiel, program Čítam, či tu i rôzne tvorivé dielne. K starším inscenáciám, ktoré majú na repertoári (Traja tučniaci, Modrý vták a Malý princ) pribudla Veľryba Gréta.

Divadlo Jána Palárika v Trnave prechádza pod novým vedením značnou reštrukturalizáciou a možno prežíva svoj kľúčový medzník v nasledujúcom profilovaní. S novou riaditeľkou Zuzanou Hekel sa aktualizovala webová stránka, zaviedol sa magazín divadla, zmenil sa systém abonentských skupín a čo je pre publikum najzjavnejšie, repertoár postupne mení svoju dovtedajšiu poetiku. Po dokumentárnej dráme Kopanec (ktorá mala dve nominácie na cenu DOSKY), Ballekovom výtvarne a interpretačne ambicióznom Tanci smrti, pozvalo divadlo Andreja Kalinku a jeho spolupracovníkov k naskúšaniu autorskej inscenácie Temperamenty (ako sa očesať vo vetre a nezahodiť srdce).

Stredoveké či novoveké európske tance smrti (fr. danse macabre, švéd. Dödsdansen, špan. Danza general de la muerte atď.) mali rôznu žánrovú a druhovú podobu, t. j. nešlo vždy iba o tanec postavy Smrti v kostýme kostlivca či umrlca, ale aj o piesne o smrti, výtvarné diela či prozaické alebo básnické diela s témou smrti a postavami, ktoré mali uľahčiť pochopenie dôležitosti života a prípravy na smrť. V stredovekom divadle často išlo o rad dramatických útvarov, v ktorých je síce Smrť hlavnou a alegorizovanou postavou, ale spolu s inými postavami – najčastejšie alegóriami cností – sprevádzajú človeka do doby jeho skonu tak, aby sa poučil či niečo nové naučil. Najznámejším stredovekým „tancom“ smrti je v tomto zmysle hra – moralita Everymen (Ktokoľvek), ale patrí sem napríklad aj mezopotámsky Rozhovor samovraha so svojou dušou alebo súčasný Ionescov text Kráľ umiera atď.

O živote Williama Shakespeara toho vieme relatívne málo: medzery v jeho životopise vytvárajú priestor na rôzne fabulácie, domnienky či dokonca spochybnenia. Svedectvom o jeho existencii zostávajú najmä dramatické texty a básne, ktoré inšpirovali a inšpirujú divadelníkov po celom (západnom) svete. Je preto prirodzené, že s odstupom niekoľkých storočí máme tendenciu vnímať tohto velikána najmä skrz jeho hry ako spisovateľa – dramatika. Mimovoľne tak možno trochu zabúdame, že Shakespeare bol nielen dramatickým autorom, ale aj divadelníkom – hercom.

„Človek človeku je vlkom, nie človekom, kým nepozná, aký je.“ Známy výrok z Plautovej komédie Asinaria parafrázoval a použil na charakterizáciu dobovej spoločnosti už anglický filozof Hobbes vo svojom diele Leviathan, kde hovorí o spoločnosti v jej prirodzenom stave, v ktorom je človek človeku vlkom, trpí osamelosťou a núdzou, je biedny a brutálny. I keď Hobbes hovoril o anglickej spoločnosti v 17. storočí, tento výrok možno bez pochýb aplikovať i dnes. Nárast agresivity, násilia, rasovej neznášanlivosti je alarmujúci. Netreba osobitne pripomínať nedávny prípad Filipínca Henryho alebo rovnako nezmyselnú smrť Daniela Tupého. Na spoločenský diskurz o násilí, ktoré je skryté a potlačované aj v mnohých z nás, preto nadviazali aj tvorcovia DJP inscenáciou Kopanec (Der Kick).