Tamara Vajdíková
Tamara Vajdíková absolvovala v roku 2023 magisterské štúdium na Katedre divadelných štúdií Divadelnej fakulty VŠMU. Momentálne pôsobí ako interná doktorandka Ústavu divadelnej a filmovej vedy CVU SAV. Vo svojej dizertačnej práci skúma artificálnu estetiku divadla najmä v spojení s modernými technológiami. Recenzie publikuje v časopise kød aj na platforme MLOKi. Od roku 2023 je tiež koordinátorkou projektu V4@Theatre Critics Residency organizovaného ako súčasť Medzinárodného festivalu Divadelná Nitra.
Na ceste k sebapoznaniu cez umenie
Tvorcovia združenia Batyskaf uvádzajú, že sú kultúrna multižánrová platforma, ktorá podporuje vznik mladého a progresívneho umenia v Bratislave. V portfóliu majú viaceré projekty prepájajúce rôzne umelecké formy a technológiu s divadlom. Do svojho najnovšieho diela s názvom The Break up (Tí druhí) oslovili rumunskú umelkyňu Ioanu Păunovú. Tá v spolupráci so slovenskou performerkou Martou Blaškovou, scénografom Matejom Sýkorom a programátorom Borisom Vitázkom vytvorila interaktívnu performanciu o vzťahovej blízkosti a následnom odcudzovaní sa ústiacom až do rozchodu.
… a to slovo bolo…!
Zmeškané rozhovory Divadla Jána Palárika v Trnave sú oslavou zmien perspektívy. Traja autori – Lucia Mihálová, Rastislav Ballek a David Jařab – vytvorili projekt, v ktorom nám počas jedného večera predstavujú tri rôzne kapitoly v troch rôznych priestoroch divadla: Veľkej sále, Zrkadlovej sále a Štúdiu. Samotný koncept je zmenou perspektívy, ktorá už v trnavskom divadle smerujúcom k progresívnemu a kritickému, divácky atraktívnemu repertoáru nie je výnimkou. Rozhodne je však výnimočný. Je totiž niečím novým, niečím zvláštnym a hodným skúmania.
Náš domov je všade, kde je nejaké divadlo
Hra pre dvoch jedného z najvýznamnejších amerických dramatikov dvadsiateho storočia Tennesseeho Williamsa, hra blízka jeho srdcu, je voľne inšpirovaná jeho životom a vzťahom so sestrou Rose. Radí sa do neskoršieho obdobia autorovej tvorby, napísal ju až v roku 1973, teda dvadsaťšesť rokov po jeho najznámejšej hre Električka zvaná túžba a trinásť rokov po Mačke na horúcej plechovej streche. Hry z tohto obdobia majú blízko k absurdnej dráme, Williams sa tu približuje až k Beckettovi či Haroldovi Pinterovi.
Herci v škole? Čaute!
Augusto Boal bol brazílsky divadelník, teoretik a politický aktivista, priekopník toho, čo dnes nazývame aplikované divadlo. Vo svojom diele Divadlo utláčaných predstavuje divadelné formy, ktoré by mohli pomôcť v aktivistickom boji proti útlaku. Jednou z nich je „neviditeľné divadlo“. Pointou takéhoto divadla je, že sa neodohráva v divadelnej sále, ale vonku, medzi ľuďmi. Boal uvádza príklad z reštaurácie, kde sa strhne debata medzi jej zamestnancami a dvoma zákazníkmi, ktorí sú ale v skutočnosti „nasadenými“ hercami, o pomere ceny jedla k platom zamestnancov, ktoré sú malé a nedostatočné. Vďaka takejto „neviditeľne“ zohranej scénke si podľa neho mocní uvedomia, že je niekde chyba a nerovnosť.
