(function(i,s,o,g,r,a,m){i['GoogleAnalyticsObject']=r;i[r]=i[r]||function(){ (i[r].q=i[r].q||[]).push(arguments)},i[r].l=1*new Date();a=s.createElement(o), m=s.getElementsByTagName(o)[0];a.async=1;a.data-privacy-src=g;m.parentNode.insertBefore(a,m) })(window,document,'script','//www.google-analytics.com/analytics.js','ga'); ga('create', 'UA-58937473-2', 'auto'); ga('send', 'pageview');
Avatar photo

Tamara Vajdíková

Tamara Vajdíková absolvovala v roku 2023 magisterské štúdium na Katedre divadelných štúdií Divadelnej fakulty VŠMU. Momentálne pôsobí ako interná doktorandka Ústavu divadelnej a filmovej vedy CVU SAV. Vo svojej dizertačnej práci skúma artificálnu estetiku divadla najmä v spojení s modernými technológiami. Recenzie publikuje v časopise kød aj na platforme MLOKi. Od roku 2023 je tiež koordinátorkou projektu V4@Theatre Critics Residency organizovaného ako súčasť Medzinárodného festivalu Divadelná Nitra.

… a to slovo bolo…!

Zmeškané rozhovory Divadla Jána Palárika v Trnave sú oslavou zmien perspektívy. Traja autori – Lucia Mihálová, Rastislav Ballek a David Jařab – vytvorili projekt, v ktorom nám počas jedného večera predstavujú tri rôzne kapitoly v troch rôznych priestoroch divadla: Veľkej sále, Zrkadlovej sále a Štúdiu. Samotný koncept je zmenou perspektívy, ktorá už v trnavskom divadle smerujúcom k progresívnemu a kritickému, divácky atraktívnemu repertoáru nie je výnimkou. Rozhodne je však výnimočný. Je totiž niečím novým, niečím zvláštnym a hodným skúmania.

Náš domov je všade, kde je nejaké divadlo

Hra pre dvoch jedného z najvýznamnejších amerických dramatikov dvadsiateho storočia Tennesseeho Williamsa, hra blízka jeho srdcu, je voľne inšpirovaná jeho životom a vzťahom so sestrou Rose. Radí sa do neskoršieho obdobia autorovej tvorby, napísal ju až v roku 1973, teda dvadsaťšesť rokov po jeho najznámejšej hre Električka zvaná túžba a trinásť rokov po Mačke na horúcej plechovej streche. Hry z tohto obdobia majú blízko k absurdnej dráme, Williams sa tu približuje až k Beckettovi či Haroldovi Pinterovi.

Herci v škole? Čaute!

Augusto Boal bol brazílsky divadelník, teoretik a politický aktivista, priekopník toho, čo dnes nazývame aplikované divadlo. Vo svojom diele Divadlo utláčaných predstavuje divadelné formy, ktoré by mohli pomôcť v aktivistickom boji proti útlaku. Jednou z nich je „neviditeľné divadlo“. Pointou takéhoto divadla je, že sa neodohráva v divadelnej sále, ale vonku, medzi ľuďmi. Boal uvádza príklad z reštaurácie, kde sa strhne debata medzi jej zamestnancami a dvoma zákazníkmi, ktorí sú ale v skutočnosti „nasadenými“ hercami, o pomere ceny jedla k platom zamestnancov, ktoré sú malé a nedostatočné. Vďaka takejto „neviditeľne“ zohranej scénke si podľa neho mocní uvedomia, že je niekde chyba a nerovnosť.

Go to Top