(function(i,s,o,g,r,a,m){i['GoogleAnalyticsObject']=r;i[r]=i[r]||function(){ (i[r].q=i[r].q||[]).push(arguments)},i[r].l=1*new Date();a=s.createElement(o), m=s.getElementsByTagName(o)[0];a.async=1;a.data-privacy-src=g;m.parentNode.insertBefore(a,m) })(window,document,'script','//www.google-analytics.com/analytics.js','ga'); ga('create', 'UA-58937473-2', 'auto'); ga('send', 'pageview');

Slovenské národné divadlo, Bratislava (činohra)

Home/Slovenské národné divadlo, Bratislava (činohra)

Humanizmus verzus popkultúra

Ježiš Kristus – človek, prorok, učiteľ. Ako historická postava bude vždy objektom výskumu – relikvie či predmety, ktoré údajne používal, sa (s dovolením cirkvi) podrobujú testom nových technológií. Pre veľkú časť obyvateľov zemegule je Kristus Boží Syn, vďaka ktorému sa po smrti dostanú do nebeského kráľovstva. V roku 2021 sa k rímskokatolíckej cirkvi hlásilo takmer 1,4 miliardy ľudí a katolíci tvorili 17,67 % svetovej populácie. Azda aj preto cirkev stále okolo neho udržuje auru mysticizmu.

Projekt laboratória ako tvorivý pokus návratu k precíznosti hereckej práce

Divák v Modrom salóne SND sa pri predstavení divadelného spodobenia veselej i smutnej Gogoľovej poviedky v adaptácii režiséra Olega Liptsina Ako sa Ivan Ivanovič a Ivan Nikiforovič rozkmotrili nachádza akoby v inom svete. Sedí v centre diania, pozerá sa na hercov z viacerých strán, z bezprostrednej blízkosti sleduje minucióznu prácu ich tvárí, rúk a prstov. V dnešnom uponáhľanom svete sa mu môže zdať, že sa ocitol v divadelnom skanzene alebo vo virtuálnom archíve pracovných záberov bývalých televíznych pondelkov a sám si vyberá, ktorú z paralelných situácií inscenácie bude sledovať.

Herci v škole? Čaute!

Augusto Boal bol brazílsky divadelník, teoretik a politický aktivista, priekopník toho, čo dnes nazývame aplikované divadlo. Vo svojom diele Divadlo utláčaných predstavuje divadelné formy, ktoré by mohli pomôcť v aktivistickom boji proti útlaku. Jednou z nich je „neviditeľné divadlo“. Pointou takéhoto divadla je, že sa neodohráva v divadelnej sále, ale vonku, medzi ľuďmi. Boal uvádza príklad z reštaurácie, kde sa strhne debata medzi jej zamestnancami a dvoma zákazníkmi, ktorí sú ale v skutočnosti „nasadenými“ hercami, o pomere ceny jedla k platom zamestnancov, ktoré sú malé a nedostatočné. Vďaka takejto „neviditeľne“ zohranej scénke si podľa neho mocní uvedomia, že je niekde chyba a nerovnosť.

Emigrovať sám pred sebou

Inscenácia Pred očami západu je voľným spracovaním rovnomennej románovej predlohy Josepha Conrada z roku 1911 a predovšetkým Jařabovou polemikou o Rusku a jeho podstate, ktorá vylučuje možnosť zmeny a pokroku. Conrad v autorských poznámkach ku knihe zdôrazňuje zámer „vyjádřit ani ne tak politický stav jako psychologii Ruska“ , nakoniec, sám bol ukrajinsko-poľského pôvodu a musel v mladosti opustiť vlasť. Ponúka tým nepriamo mandát na adaptáciu v duchu súčasnosti a historickej skúsenosti nadobudnutej od čias pred prepuknutím 1. svetovej vojny, keď román vznikol.

Impresionistické výjavy zo života štyroch sestier

V repertoári Slovenského národného divadla sa po roku 1989 popri štandardnom dramatickom repertoári objavuje stále viac dramatizácií slovenských a svetových románov či noviel a poviedok. Slovenské národné divadlo tak dlhodobo upozorňuje na významné domáce a zahraničné prozaické diela. Spomeňme inscenácie, ako napríklad Jana Eyrová, Vojna a mier, Bratia Karamazovovci, Anna Karenina, Dom v stráni, Nevesta hôľ a pod. V čom spočíva tento zvýšený záujem o dramatizácie, pričom podobný záujem môžeme sledovať v celom spektre slovenských divadiel?

Timravovsko-vajdičkovský rok na dedine

V roku 1948 sa davy divákov valili na každú z repríz novej inscenácie začínajúceho režiséra Karola L. Zachara Rok na dedine. Režisér v čase napätej politickej atmosféry, keď komunistický režim už pomaly, ale neodvratne prenikal do všetkých sfér spoločenského života, ponúkol publiku na osnove jednoduchého príbehu odohrávajúceho sa v priebehu štyroch ročných období sympatický folklórny obrázok o krásach nášho vidieckeho života. Michal Vajdička sedemdesiatpäť rokov od legendárnej Zacharovej premiéry taktiež predstavil inscenáciu odohrávajúcu sa približne rok v malej tuzemskej dedine.

Pohľad cez okno – a inde…

Väčšina inscenácií, ktoré v poslednom období v Činohre Slovenského národného divadla režijne pripravil Roman Polák, vzniklo na základe literárnych predlôh svetoznámych prozaikov ako Viktor Hugo, Lev Nikolajevič Tolstoj, Thomas Mann, Fiodor Michajlovič Dostojevskij, Aľa Rachmanovová, Péter Esterházy a i. Často sa rôznym spôsobom podieľal aj na ich scenáristickom spracovaní, najčastejšie ako autor dramatizácie. Nie je tomu inak ani pri poslednej réžii – svetoznámom románe talianskeho prozaika Alberta Moraviu Konformista z roku 1951, kde však v rámci dramatizácie na niektorých miestach akcentoval iné motívy, dokonca odlišné aj od filmovej verzie románu s rovnomenným názvom.

Klasik na úteku z muzeálnej vitríny

Keď sa divák, ktorý v škole celkom nepredriemal hodiny slovenskej literatúry, vyberie na klasiku typu Chalupkovho Kocúrkova, zväčša nie je zvedavý na dej, ale na jeho divadelnú interpretáciu. „Viděno dnešníma očima, jde, s odpuštěním, o ‚koniny’: základem jsou milostné tahanice vyšperkované převleky a záměnami osob, ve kterých nakonec ti, kteří si to zaslouží, rozuměj správní národně cítící Slováci a Slovenky, vyhrají nad zlomyslnými nafoukanci a odrodilci.“ – písala som pred časom o obsahoch hier Drotár a Dobrodružstvo pri obžinkoch od Jána Palárika.

Žena, ulica, dlaň, kosť, samota

Činohra Slovenského národného divadla uviedla v krátkom čase dve inscenácie, ktoré možno napriek ich nesporným kvalitám vnímať aj ako test diváckej odhodlanosti. Inscenácie Kocúrkovo v réžii Rastislava Balleka a Koncert na želanie režisérky Kamily Polívkovej sú skúškou, do akej miery sú diváci prvej divadelnej scény ochotní prekonávať väčšie či menšie prekážky, ktoré im tvorcovia predložia. V prípade Kocúrkova sa diváci a diváčky musia popasovať nielen s novou interpretáciou Chalupkových hier, ale najmä s množstvom textu, ktorým ich tvorcovia doslova zaplavia.

Bez prachu by som zomrela

„Prečo majú ženy taký rozdielny vzťah k upratovaniu?“ pýta sa americká dramatička, poetka, esejistka a pedagogička Sarah Ruhl v hre Čistý dom. V texte sa stretávame s niekoľkými typmi žien a ich postojom k tejto manuálnej činnosti. Tá mladšia by robila čokoľvek na svete, len aby nemusela tráviť čas vysávaním či umývaním podláh. Staršia žena v tom nachádza zmysel života. Tvrdí, že pokiaľ človek neupratuje, nemôže si byť istý, či sa v živote hýbe vpred. Prach sem, prach tam, práve on podľa nej udáva smer, rýchlosť. Netají sa tým, že ho miluje. Tretia zo žien tvrdí, že neštudovala medicínu preto, aby upratovala. A tej poslednej, šesťdesiatročnej, je úplne jedno, že má v dome neporiadok.

Go to Top