Slovenské národné divadlo, Bratislava (činohra)

Ján Mikuš: Sigma Werther Koncept a réžia: Odivo (Mária Danadová, Monika [...]

Scénograf, architekt a režisér Peter Mazalán sa vo svojich umeleckých projektoch venuje interdisciplinárnemu prepojeniu hudby, divadla a vizuálneho umenia. Dlhodobo sa v nich zameriava na tému autizmu a na život rodín a ľudí pohybujúcich sa na spektre. Z jeho doterajších projektov Zimná cesta/Winterreise (2020) a Piesne o mŕtvych deťoch/Kindertotenlieder (2023) je zrejmé, že uvedený námet sa pre tvorcu stal určujúcim prostredníctvom autistického synovca Felixa. Javisková forma poskytuje Mazalánovi možnosť apelatívne verbalizovať príbehy ľudí na autistickom spektre. Prostredníctvom svojich projektov približuje divákovi, čo znamenajú pojmy divergencia či inklúzia, o ktorých sa v spoločnosti síce veľa hovorí, ale bežne sú pre ľudí ťažšie pochopiteľné. Aktuálna inscenácia s názvom Etudy (2026), ktorú uviedlo Slovenské národné divadlo v priestoroch Modrého salóna, predstavuje emotívny príbeh starších manželov v podaní Františka Kovára a Jany Oľhovej, starajúcich sa o dospelého autistického syna Adama (Juraj Loj).

Po uvedení slávnej komédie J. B. P. Molièra (1622 ‒ 1673) v režijnej interpretácii Jána Jamnického na prvej scéne v roku 1943 napísal kritik Ján Rozner, že „aktuálnosť tejto hry je v znovuobjavení jej divadelnej formy“. Ak by sa chcel kritik vysloviť k dnešnému uvedeniu Zdravého nemocného v SND, asi by použil slovo „znovuobjavovanie“ poukazujúce na to, že potreba znovu a znovu ju objavovať stále trvá. Iste sa tým riadil režisér Pavol Viecha, ktorý vychádza z pôvodného autorovho žánru „komédie-baletu“ a v tandeme so scénografom Petrom Čaneckým v náznaku zakomponoval komicko-baletné prvky do svojho videnia. Či už v riešení scény s baletnou tyčou v popredí, na ktorej tu a tam niektorý z hercov spraví smiešny cvičebný úkon, alebo v kostýmových a hereckých štylizáciách Arganovej manželky Beliny i ďalších, no dali by sa spomenúť aj iné momenty.

Divadlo umiestnilo drámu podnikateľky Vassy a jej rodiny do rozľahlého a nehostinného kamenného vestibulu. Tento zvláštny priestor tvorí centrum domu, ktorý pripomína skamenelinu či vnútornú dutinu akéhosi masívneho monolitu. Steny i dlážka sú sťa z kameňa hrdzavo-hnedej farby. Nábytok absentuje, posadiť sa dá iba na kamenné výklenky, lemujúce steny. Napravo sa nachádza schodisko, vedúce do horných izieb. Do vestibulu sa vstupuje zľava, sú tam naznačené ďalšie zákutia domu, vrátane hlavného vchodu. Čo však najviac púta pozornosť je obrovský výhľad do záhrady – skutočnej a akoby nekonečnej oázy zelene.

Molière to nikdy nemal v SND ľahké. V každom desaťročí našej vyše storočnej profesionálnej scény nájdeme nejednu inscenáciu tohto slávneho francúzskeho klasicistu, ktorého dielo bolo popri hrách Shakespeara či Schillera v divadelných dejinách považované za meradlo kultúrnej úrovne národa. Čím početnejšie a čím lepšie inscenácie vznikali, tým malé európske národy už od polovice 19. storočia dokazovali evolúciu svojho divadelného slohu. Lenže napriek pomerne častému výskytu Molièrových hier sa do historických análov SND osobitejšie zapísali len štyri inscenácie verné autorovi, ale zároveň provokatívne reflektujúce politické dianie v čase inscenovania.

Hry španielskeho autora Federica Garcíu Lorcu nie sú slovenskému divákovi neznáme. Hoci je autorom viacerých komédií, na slovenských (aj svetových) javiskách sa udomácnili predovšetkým jeho tragédie. Dom Bernardy Alby či Krvavá svadba sú od ich vzniku až dodnes pravidelnou súčasťou repertoárov divadiel. Lorcove drámy sa vyznačujú typickou poetikou, ktorá spočíva najmä v spôsobe, akým autor kreuje dramatickú zápletku. Postavy sa ocitajú v hraničných situáciách bez optimálneho riešenia. Hlavnými hrdinkami sú najmä ženy, ktoré sa snažia vzoprieť systému, ktorý ich utláča.

Inscenácia s prostým názvom Tatarka očarí najmä mladého diváka aktuálnym spoločensko-politickým pohľadom, ktorý sčasti prekrýva spoveď Tatarku-človeka-spisovateľa. No jej scénická forma zaujme aj staršieho recipienta. Inscenačným kľúčom je spoveď Dominika Tatarku cez tlačou vydané rozprávania o sebe, o druhých, o spoločnosti, avšak smeruje k poodkrytiu zložitej doby od minulosti až k súčasnosti. Základný nápad vynárania sa útržkov spomienok a predstáv z mysle-mozgu spisovateľa priam ponúka viacero jeho diel, v ktorých možno identifikovať jeho životné skúsenosti.

Ako rozprávať o témach, ktoré naša spoločnosť roky až desaťročia potláčala navyše, ak sa týkajú nielen jednotlivcov, ale viacerých generácií a v širšom kontexte aj celej krajiny? Nad touto otázkou sa zamýšľa inscenácia Akcia B – rozprávanie o mlčaní, ktorú v Modrom salóne SND režírovala Mariana Luteránová. Spolu s inscenačným tímom ukazujú, že jedným z komunikačných kanálov, ktoré môžu takéto témy otvárať, je aj divadlo.

Hry velikána svetovej a španielskej dramatiky – Lope de Vegu sa u nás neuvádzajú často. V rokoch 1944 až 1986 na naštudovalo na základe jeho siedmich hier deväť inscenácií, z nich išlo dva razy o Učiteľa tanca (1594) a Fuente Ovejunu (1619). O to vzácnejšie je uvedenie Bláznov z Valencie, komédie napísanej v rokoch 1589 – 1590, ktorá v mnohom zosobňuje aj Lope de Vegovu humanistickú túžbu po spravodlivom vládcovi.