(function(i,s,o,g,r,a,m){i['GoogleAnalyticsObject']=r;i[r]=i[r]||function(){ (i[r].q=i[r].q||[]).push(arguments)},i[r].l=1*new Date();a=s.createElement(o), m=s.getElementsByTagName(o)[0];a.async=1;a.data-privacy-src=g;m.parentNode.insertBefore(a,m) })(window,document,'script','//www.google-analytics.com/analytics.js','ga'); ga('create', 'UA-58937473-2', 'auto'); ga('send', 'pageview');

Slovenské národné divadlo, Bratislava (činohra)

Home/Slovenské národné divadlo, Bratislava (činohra)

Tisíc rokov alebo sekunda

Inscenácia Činohry SND Odliv je súčasťou Brutovského pokračujúcej trilógie spätej s výrazným literárnym jazykom a angažovanosťou tém. Podobne ako v prvých dvoch inscenáciách, uvedených na scéne Slovenského komorného divadla Martin (D1: pracovný názov, 2021; Iokasté, 2022), v Odlive ide o širší, civilizačný námet. Tvorcovia prinášajú variácie na tému odlivu mozgov, vykorenenia, ťažko definovateľnej, sústavne strácanej a spochybňovanej identity národa. Básnickými a divadelnými prostriedkami hovoria o národe, ktorý zobral „nohy a mozgy na plecia“ , o odchádzaní či neodchádzaní z krajiny a od aktívneho podielu na jej súčasnom stave, vývoji a budúcnosti.

Normálnosť je štatistická fikcia

„Pojmy ako normálny a abnormálny nemajú vo vedeckom myslení miesto. Nemajú miesto v našich životoch, vo vašich životoch. Odlišnosť nie je normálna, čo vždy bola a aj bude štatistická fikcia. Skutočnosťou sú odlišnosti. Odlišnosť je nevyhnutná. Odlišnosť je všeobecne platný fakt. Toto je skutočný svet.“ Takýto citát vybrala do bulletinu inscenácie Sme v pohode Činohry SND jedna z dramaturgičiek Marta Ljubková. Nápis Toto je skutočný svet by mohol visieť počas celého predstavenia nad scénou namiesto názvu hry. Citát pochádza z knihy Byť normálny je na hovno od Jonathana Mooneyho, ktorý vo svojich knihách a prednáškach radí, ako žiť a dokonca aj ako byť úspešný, aj keď ste – napríklad ako on – ťažký dyslektik alebo čokoľvek „iné“, čo je jednoducho „iné“.

Humanizmus verzus popkultúra

Ježiš Kristus – človek, prorok, učiteľ. Ako historická postava bude vždy objektom výskumu – relikvie či predmety, ktoré údajne používal, sa (s dovolením cirkvi) podrobujú testom nových technológií. Pre veľkú časť obyvateľov zemegule je Kristus Boží Syn, vďaka ktorému sa po smrti dostanú do nebeského kráľovstva. V roku 2021 sa k rímskokatolíckej cirkvi hlásilo takmer 1,4 miliardy ľudí a katolíci tvorili 17,67 % svetovej populácie. Azda aj preto cirkev stále okolo neho udržuje auru mysticizmu.

Projekt laboratória ako tvorivý pokus návratu k precíznosti hereckej práce

Divák v Modrom salóne SND sa pri predstavení divadelného spodobenia veselej i smutnej Gogoľovej poviedky v adaptácii režiséra Olega Liptsina Ako sa Ivan Ivanovič a Ivan Nikiforovič rozkmotrili nachádza akoby v inom svete. Sedí v centre diania, pozerá sa na hercov z viacerých strán, z bezprostrednej blízkosti sleduje minucióznu prácu ich tvárí, rúk a prstov. V dnešnom uponáhľanom svete sa mu môže zdať, že sa ocitol v divadelnom skanzene alebo vo virtuálnom archíve pracovných záberov bývalých televíznych pondelkov a sám si vyberá, ktorú z paralelných situácií inscenácie bude sledovať.

Herci v škole? Čaute!

Augusto Boal bol brazílsky divadelník, teoretik a politický aktivista, priekopník toho, čo dnes nazývame aplikované divadlo. Vo svojom diele Divadlo utláčaných predstavuje divadelné formy, ktoré by mohli pomôcť v aktivistickom boji proti útlaku. Jednou z nich je „neviditeľné divadlo“. Pointou takéhoto divadla je, že sa neodohráva v divadelnej sále, ale vonku, medzi ľuďmi. Boal uvádza príklad z reštaurácie, kde sa strhne debata medzi jej zamestnancami a dvoma zákazníkmi, ktorí sú ale v skutočnosti „nasadenými“ hercami, o pomere ceny jedla k platom zamestnancov, ktoré sú malé a nedostatočné. Vďaka takejto „neviditeľne“ zohranej scénke si podľa neho mocní uvedomia, že je niekde chyba a nerovnosť.

Emigrovať sám pred sebou

Inscenácia Pred očami západu je voľným spracovaním rovnomennej románovej predlohy Josepha Conrada z roku 1911 a predovšetkým Jařabovou polemikou o Rusku a jeho podstate, ktorá vylučuje možnosť zmeny a pokroku. Conrad v autorských poznámkach ku knihe zdôrazňuje zámer „vyjádřit ani ne tak politický stav jako psychologii Ruska“ , nakoniec, sám bol ukrajinsko-poľského pôvodu a musel v mladosti opustiť vlasť. Ponúka tým nepriamo mandát na adaptáciu v duchu súčasnosti a historickej skúsenosti nadobudnutej od čias pred prepuknutím 1. svetovej vojny, keď román vznikol.

Impresionistické výjavy zo života štyroch sestier

V repertoári Slovenského národného divadla sa po roku 1989 popri štandardnom dramatickom repertoári objavuje stále viac dramatizácií slovenských a svetových románov či noviel a poviedok. Slovenské národné divadlo tak dlhodobo upozorňuje na významné domáce a zahraničné prozaické diela. Spomeňme inscenácie, ako napríklad Jana Eyrová, Vojna a mier, Bratia Karamazovovci, Anna Karenina, Dom v stráni, Nevesta hôľ a pod. V čom spočíva tento zvýšený záujem o dramatizácie, pričom podobný záujem môžeme sledovať v celom spektre slovenských divadiel?

Timravovsko-vajdičkovský rok na dedine

V roku 1948 sa davy divákov valili na každú z repríz novej inscenácie začínajúceho režiséra Karola L. Zachara Rok na dedine. Režisér v čase napätej politickej atmosféry, keď komunistický režim už pomaly, ale neodvratne prenikal do všetkých sfér spoločenského života, ponúkol publiku na osnove jednoduchého príbehu odohrávajúceho sa v priebehu štyroch ročných období sympatický folklórny obrázok o krásach nášho vidieckeho života. Michal Vajdička sedemdesiatpäť rokov od legendárnej Zacharovej premiéry taktiež predstavil inscenáciu odohrávajúcu sa približne rok v malej tuzemskej dedine.

Pohľad cez okno – a inde…

Väčšina inscenácií, ktoré v poslednom období v Činohre Slovenského národného divadla režijne pripravil Roman Polák, vzniklo na základe literárnych predlôh svetoznámych prozaikov ako Viktor Hugo, Lev Nikolajevič Tolstoj, Thomas Mann, Fiodor Michajlovič Dostojevskij, Aľa Rachmanovová, Péter Esterházy a i. Často sa rôznym spôsobom podieľal aj na ich scenáristickom spracovaní, najčastejšie ako autor dramatizácie. Nie je tomu inak ani pri poslednej réžii – svetoznámom románe talianskeho prozaika Alberta Moraviu Konformista z roku 1951, kde však v rámci dramatizácie na niektorých miestach akcentoval iné motívy, dokonca odlišné aj od filmovej verzie románu s rovnomenným názvom.

Klasik na úteku z muzeálnej vitríny

Keď sa divák, ktorý v škole celkom nepredriemal hodiny slovenskej literatúry, vyberie na klasiku typu Chalupkovho Kocúrkova, zväčša nie je zvedavý na dej, ale na jeho divadelnú interpretáciu. „Viděno dnešníma očima, jde, s odpuštěním, o ‚koniny’: základem jsou milostné tahanice vyšperkované převleky a záměnami osob, ve kterých nakonec ti, kteří si to zaslouží, rozuměj správní národně cítící Slováci a Slovenky, vyhrají nad zlomyslnými nafoukanci a odrodilci.“ – písala som pred časom o obsahoch hier Drotár a Dobrodružstvo pri obžinkoch od Jána Palárika.

Go to Top