(function(i,s,o,g,r,a,m){i['GoogleAnalyticsObject']=r;i[r]=i[r]||function(){ (i[r].q=i[r].q||[]).push(arguments)},i[r].l=1*new Date();a=s.createElement(o), m=s.getElementsByTagName(o)[0];a.async=1;a.data-privacy-src=g;m.parentNode.insertBefore(a,m) })(window,document,'script','//www.google-analytics.com/analytics.js','ga'); ga('create', 'UA-58937473-2', 'auto'); ga('send', 'pageview');
Slovenské centrum AICT: Slovenské centrum AICT logo
Monitoring divadiel logo

Žiť hravo je tá najkrajšia robota

Má to špecifickú atmosféru, keď sa 650-miestne hľadisko Činohry Slovenského národného divadla zapĺňa deťmi v slávnostných odevoch. Prichádzajú do budovy, kam nemajú dôvod chodiť často. Učitelia a učiteľky neraz uprednostnia divadlá, ktoré prídu do škôl a škôlok. O ich kvalite vieme len málo, vládne tam sloboda podnikania, nie vysoké estetické nároky. Slovenské národné divadlo môže na veľkej scéne s početným ansámblom a technickým vybavením ponúknuť detskému publiku vizuálny zážitok, aký mu iné divadlo z objektívnych technických dôvodov pripraviť nemôže.

Kým prídu Stouni, nudiť sa určite nebudete

Bodový reflektor ožiari Roberta Rotha pred zavretou oponou. V čiernych rifliach, čiernom tričku a koženej bunde, trochu prehnutý v páse, hovorí do mikrofónu na stojane. Rozpráva uvoľnene, zo začiatku trocha váhavo a lenivo, s odbočkami, postupne však jeho reč dostáva spád a rytmus. Keď sa blíži k pointe, vkladá sa už do toho celým telom – ruky s trepotajúcimi sa prstami lietajú hore a do strán, občas si trocha poskočí, prehrabne vlasy, hlas sa chveje radostným napätím. Má celú našu pozornosť, visíme mu na perách, a pritom... Čo také vzrušujúce nám vlastne opisuje?

Salemský či bratislavský proces?

Premiéry Mariána Amslera v Sále Činohry SND zakaždým vyvolajú veľký záujem v kruhoch divadelnej obce i v radoch laického publika. Režisér vo svojich výpravných inscenáciách totiž dokáže prirodzene skombinovať vysoké estetické kvality so zrozumiteľným pretlmočením aktuálnej geopolitickej či privátnej problematiky. Nie že by vždy jednoznačne išlo o udalosti sezóny, inscenácie so sebou prinášajú aj mnohé kvalitatívne polemiky.

Dobre si rozmyslite, koho a hlavne prečo si chcete adoptovať!

Inscenácia hry Špina (v origináli Szutyok) úspešného maďarského autora, herca a režiséra Bélu Pintéra, ktorú uviedlo Slovenské národné divadlo v réžii Jána Luterána, otvára širokú paletu rezonujúcich a znepokojivých tém: od osudovej a slepej túžby splodiť a vychovať vlastného potomka, chýbajúcej lásky medzi rodičmi a ich deťmi cez komplexné susedské vzťahy v rámci malej uzavretej dedinskej komunity až po nelichotivé neduhy panujúce v spoločnosti, ktoré sa odzrkadľujú v stereotypoch a predsudkoch jednotlivcov.

Na posiedke s apokalypsou

Hoci Caryl Churchill má už dávno pevné miesto medzi najvýznamnejšími súčasnými dramatikmi (a ako žena v tejto branži stojí spolu s Elfriede Jelinek na absolútnom vrchole), slovenské publikum ju v podstate nepozná. Keď zoberieme do úvahy, že prvá národná scéna má okrem iných aj úlohu osvetovú, k dramaturgickej voľbe osemdesiattriročnej žijúcej legendy sa nedá dodať iné, ako: Už bolo načase.

Čierny tanec smrti

Inscenácia Scény zo života režiséra (Ingmara Bergmana) v autorstve a réžii Romana Poláka vznikla hlavne na základe troch autobiografických kníh z pera tých najpovolanejších – ako sa uvádza v úvode dramatického textu ohľadne primárneho čerpania biografických údajov. Ide o Laternu magicu (1987) Ingmara Bergmana, Premenu (1977) Liv Ullmannovej, ktorá bola jeho partnerkou a milenkou v rokoch 1965 – 1970 a autobiografiu ich dcéry Linn Ullmannovej s názvom Nepokojní (2015). Inšpiráciou pre R. Poláka však boli, samozrejme, aj Bergmanove filmy či jeho dramatické a prozaické diela a ďalšie autobiografické materiály.

Milada – dcéra, matka, žena, bojovníčka

Vlani uplynulo od jej smrti sedemdesiat rokov. Meno Milada Horáková je však dodnes synonymom nevídanej morálnej integrity a nezlomnosti, ktoré stáli ich nositeľku život. Zároveň je jej príbeh, spolu s príbehmi ďalších odsúdených, stále rovnako mrazivým dôkazom o odporných praktikách totality, o zvrátenosti režimu, ktorý v Československu nastolil februárový prevrat. Je jasnou správou o ideológii, ktorá sa v nesprávnych rukách stala vražedným nástrojom.

Oddychový chaos

Slovenské národné divadlo v decembri uviedlo novú inscenáciu Chaos. Tento rok sa na našich javiskách z dôvodov pandemickej situácie, prirodzene, neuskutočnilo množstvo premiér, takže s akousi snahou o optimizmus možno povedať, že už samotné uvedenie tejto divadelnej komédie je malým úspechom. Otázkou však je, či dostatočne uspokojivým v zmysle možnej či očakávanej miery umeleckých kritérií dramaturgie našej najväčšej scény...

V tieni nebezpečnej metódy

Nová inscenácia Modrého salónu SND prináša životný príbeh relatívne málo známej, no v odbornom povedomí výraznej historickej osobnosti marketingového sveta Edwarda Bernaysa (1891 – 1995), ktorý sa preslávil ako zakladateľ odboru public relations. Počas svojej neuveriteľne dlhej, vyše 80-ročnej kariéry Bernays ťažil najmä zo schopnosti zúročiť zdedený kapitál, hoci nie finančný, ale najmä statusový a myšlienkový, a dokázal ho opakovane premeniť na nástroj úspechu.

Dva príbehy z brehov rieky Moravy bez pevného premostenia

Môžeme sa tváriť ako moderní divadelníci a všetko staršie než dvadsať rokov zasunúť do kolónky „anachronizmus“, no či sa nám to páči, alebo nie, slovenská a česká klasika budú vždy piliermi dramaturgií našich kamenných divadiel. Tvorcovia po nich siahali, siahajú a zrejme aj budú siahať, aby cez archetypy našej národnej povahy, ktoré sú v týchto hrách zakódované, vypovedali o práve prebiehajúcej súčasnosti.

Go to Top