Slovenské národné divadlo, Bratislava (činohra)

Činohra Slovenského národného divadla uviedla v krátkom čase dve inscenácie, ktoré možno napriek ich nesporným kvalitám vnímať aj ako test diváckej odhodlanosti. Inscenácie Kocúrkovo v réžii Rastislava Balleka a Koncert na želanie režisérky Kamily Polívkovej sú skúškou, do akej miery sú diváci prvej divadelnej scény ochotní prekonávať väčšie či menšie prekážky, ktoré im tvorcovia predložia. V prípade Kocúrkova sa diváci a diváčky musia popasovať nielen s novou interpretáciou Chalupkových hier, ale najmä s množstvom textu, ktorým ich tvorcovia doslova zaplavia.

„Prečo majú ženy taký rozdielny vzťah k upratovaniu?“ pýta sa americká dramatička, poetka, esejistka a pedagogička Sarah Ruhl v hre Čistý dom. V texte sa stretávame s niekoľkými typmi žien a ich postojom k tejto manuálnej činnosti. Tá mladšia by robila čokoľvek na svete, len aby nemusela tráviť čas vysávaním či umývaním podláh. Staršia žena v tom nachádza zmysel života. Tvrdí, že pokiaľ človek neupratuje, nemôže si byť istý, či sa v živote hýbe vpred. Prach sem, prach tam, práve on podľa nej udáva smer, rýchlosť. Netají sa tým, že ho miluje. Tretia zo žien tvrdí, že neštudovala medicínu preto, aby upratovala. A tej poslednej, šesťdesiatročnej, je úplne jedno, že má v dome neporiadok.

Vojna, ktorú Rusko vo februári rozpútalo na Ukrajine, a jej následky zasiahli celý svet, Slovensko nevynímajúc. Okrem hroznej brutality, krviprelievania a tisícok obetí sa v základoch otriasa aj spoločensko-hodnotové ukotvenie demokratických spoločností. Slovenské národné divadlo sa v tejto situácii rozhodlo na aktuálne udalosti zareagovať inscenáciou s prostým názvom 24, odkazujúcim na deň, ktorý zmenil chod dejín. Ako však uchopiť bezprostredné dianie bez toho, aby dielo nepôsobilo plagátovo a tézovito, ale, naopak, plasticky?

Má to špecifickú atmosféru, keď sa 650-miestne hľadisko Činohry Slovenského národného divadla zapĺňa deťmi v slávnostných odevoch. Prichádzajú do budovy, kam nemajú dôvod chodiť často. Učitelia a učiteľky neraz uprednostnia divadlá, ktoré prídu do škôl a škôlok. O ich kvalite vieme len málo, vládne tam sloboda podnikania, nie vysoké estetické nároky. Slovenské národné divadlo môže na veľkej scéne s početným ansámblom a technickým vybavením ponúknuť detskému publiku vizuálny zážitok, aký mu iné divadlo z objektívnych technických dôvodov pripraviť nemôže.

Bodový reflektor ožiari Roberta Rotha pred zavretou oponou. V čiernych rifliach, čiernom tričku a koženej bunde, trochu prehnutý v páse, hovorí do mikrofónu na stojane. Rozpráva uvoľnene, zo začiatku trocha váhavo a lenivo, s odbočkami, postupne však jeho reč dostáva spád a rytmus. Keď sa blíži k pointe, vkladá sa už do toho celým telom – ruky s trepotajúcimi sa prstami lietajú hore a do strán, občas si trocha poskočí, prehrabne vlasy, hlas sa chveje radostným napätím. Má celú našu pozornosť, visíme mu na perách, a pritom... Čo také vzrušujúce nám vlastne opisuje?

Premiéry Mariána Amslera v Sále Činohry SND zakaždým vyvolajú veľký záujem v kruhoch divadelnej obce i v radoch laického publika. Režisér vo svojich výpravných inscenáciách totiž dokáže prirodzene skombinovať vysoké estetické kvality so zrozumiteľným pretlmočením aktuálnej geopolitickej či privátnej problematiky. Nie že by vždy jednoznačne išlo o udalosti sezóny, inscenácie so sebou prinášajú aj mnohé kvalitatívne polemiky.

Inscenácia hry Špina (v origináli Szutyok) úspešného maďarského autora, herca a režiséra Bélu Pintéra, ktorú uviedlo Slovenské národné divadlo v réžii Jána Luterána, otvára širokú paletu rezonujúcich a znepokojivých tém: od osudovej a slepej túžby splodiť a vychovať vlastného potomka, chýbajúcej lásky medzi rodičmi a ich deťmi cez komplexné susedské vzťahy v rámci malej uzavretej dedinskej komunity až po nelichotivé neduhy panujúce v spoločnosti, ktoré sa odzrkadľujú v stereotypoch a predsudkoch jednotlivcov.

Hoci Caryl Churchill má už dávno pevné miesto medzi najvýznamnejšími súčasnými dramatikmi (a ako žena v tejto branži stojí spolu s Elfriede Jelinek na absolútnom vrchole), slovenské publikum ju v podstate nepozná. Keď zoberieme do úvahy, že prvá národná scéna má okrem iných aj úlohu osvetovú, k dramaturgickej voľbe osemdesiattriročnej žijúcej legendy sa nedá dodať iné, ako: Už bolo načase.

Inscenácia Scény zo života režiséra (Ingmara Bergmana) v autorstve a réžii Romana Poláka vznikla hlavne na základe troch autobiografických kníh z pera tých najpovolanejších – ako sa uvádza v úvode dramatického textu ohľadne primárneho čerpania biografických údajov. Ide o Laternu magicu (1987) Ingmara Bergmana, Premenu (1977) Liv Ullmannovej, ktorá bola jeho partnerkou a milenkou v rokoch 1965 – 1970 a autobiografiu ich dcéry Linn Ullmannovej s názvom Nepokojní (2015). Inšpiráciou pre R. Poláka však boli, samozrejme, aj Bergmanove filmy či jeho dramatické a prozaické diela a ďalšie autobiografické materiály.

Vlani uplynulo od jej smrti sedemdesiat rokov. Meno Milada Horáková je však dodnes synonymom nevídanej morálnej integrity a nezlomnosti, ktoré stáli ich nositeľku život. Zároveň je jej príbeh, spolu s príbehmi ďalších odsúdených, stále rovnako mrazivým dôkazom o odporných praktikách totality, o zvrátenosti režimu, ktorý v Československu nastolil februárový prevrat. Je jasnou správou o ideológii, ktorá sa v nesprávnych rukách stala vražedným nástrojom.