Slovenské národné divadlo, Bratislava (činohra)

Slovenské národné divadlo v decembri uviedlo novú inscenáciu Chaos. Tento rok sa na našich javiskách z dôvodov pandemickej situácie, prirodzene, neuskutočnilo množstvo premiér, takže s akousi snahou o optimizmus možno povedať, že už samotné uvedenie tejto divadelnej komédie je malým úspechom. Otázkou však je, či dostatočne uspokojivým v zmysle možnej či očakávanej miery umeleckých kritérií dramaturgie našej najväčšej scény...

Nová inscenácia Modrého salónu SND prináša životný príbeh relatívne málo známej, no v odbornom povedomí výraznej historickej osobnosti marketingového sveta Edwarda Bernaysa (1891 – 1995), ktorý sa preslávil ako zakladateľ odboru public relations. Počas svojej neuveriteľne dlhej, vyše 80-ročnej kariéry Bernays ťažil najmä zo schopnosti zúročiť zdedený kapitál, hoci nie finančný, ale najmä statusový a myšlienkový, a dokázal ho opakovane premeniť na nástroj úspechu.

Môžeme sa tváriť ako moderní divadelníci a všetko staršie než dvadsať rokov zasunúť do kolónky „anachronizmus“, no či sa nám to páči, alebo nie, slovenská a česká klasika budú vždy piliermi dramaturgií našich kamenných divadiel. Tvorcovia po nich siahali, siahajú a zrejme aj budú siahať, aby cez archetypy našej národnej povahy, ktoré sú v týchto hrách zakódované, vypovedali o práve prebiehajúcej súčasnosti.

Je istým spôsobom symbolické, že režisérom historicky prvého naštudovania veselohry Jozefa Hollého Kubo v Činohre SND je práve umelecký vedúci Slovenského komorného divadla Martin – Lukáš Brutovský. Práve s martinským divadlom je totiž primárne spojená inscenačná tradícia tohto textu na našich profesionálnych javiskách. Inscenácie z rokov 1949 (réžia Ivan Geguš) a 1981 (réžia Ľubomír Vajdička), ale aj uvedenie autorského textu Doda Gombára Kubo (remake) z roku 2011 môžu ilustrovať vývin a vývoj vzťahu našich profesionálnych divadiel k dedinským veselohrám domácich klasikov.

Tak sa zdá, že spolu s klasikom ruskej literatúry prvej polovice 20. storočia Michailom Bulgakovom a jeho Divadelným románom zavítalo na dosky SND naozajstné divadlo. Rozmarné, roztopašné a hravé, ale aj rozhýbané (ľuďmi i mechanizmami), roztancované a rozospievané, a zároveň nie gýčové, divadlo, akému sa vraví divadelné, schopné bez zlomyseľnosti (ak aj u spisovateľa pôvodne nejaká bola, už sa na ňu zabudlo...), s humorom a fantáziou poukázať na smiešnosť ľudí a ich vlastností.

Je vždy udivujúce, keď vo verejnom priestore, či pri súkromných diskusiách zaznie otázka, do akej miery sa má umenie/divadlo vyjadrovať k celospoločenským témam, resp. politike, teda správe vecí verejných. Nemusíme sa tu pritom rozprávať hneď o odvolávaní politických predstaviteľov, politicky angažovanej tvorbe či spisovaní manifestov. Jazyk postáv, výber (hoc výsostne súkromných) tém, či už len systém organizácie hľadiska v divadelných budovách, všetko toto a mnoho ďalšieho je obrazom systému spravovania spoločnosti.

Z množstva súčasných poľských režisérov patrí Jan Klata medzi tých, ktorých prácu môže slovenský divák poznať pomerne dobre. Tri hosťovania (festivaly Divadelná Nitra, Eurokontext) za posledných pätnásť rokov a najnovšie aj spolupráca s Činohrou SND možno na prvý pohľad nevyznievajú ako práve ohurujúce čísla, realita je však taká, že nik zo súčasnej poľskej scény neprezentoval svoju prácu na našom území za posledných pätnásť rokov častejšie. Treba však uviesť, že tento fakt vypovedá primárne o uzavretosti našej divadelnej komunity, nie o tom, že by zahraničné tvorivé podnety nemali našim divadlám čo ponúknuť.

Najnovšia „modrosalónna“ inscenácia Cudzô vznikla v rámci projektu Young Europe III. pod gesciou Európskej divadelnej konvencie (ETC). Do projektu sa celkovo zapojilo deväť divadiel, ktoré pracovali rozdelené na tri trojice. Inscenácia je tak výsledkom spolupráce Činohry Slovenského národného divadla – ako sa uvádza v bulletine k nej: „... s divadlami Badisches Staatstheater v Karlsruhe (Nemecko) a Pesti Magyar Színház v Budapešti (Maďarsko). Spolu skúmali pohľad dnešných mladých ľudí na svoje tri krajiny, na ich identitu a víziu budúcnosti. (...) Tri hry tak spája spoločná téma a jedinečný svet. Pod hlavičkou spoločnej témy ,Kto som a aká je moja budúcnosť v tejto krajine?‘“.

Inscenácie, ktoré vznikajú na základe skutočných udalostí či vďaka autentickým záznamom nesú v sebe vždy niečo, čo nás skutočne desí. Sú živou pamäťou alebo odkazom na ňu. Na dni, okamihy – roky, ktoré sa reálne stali. Sú spomienkami akoby bez príkras, bez nádeje na pozitívnu zmenu – hlavne vtedy, ak sa týkajú krutých udalostí s fatálnymi dôsledkami nielen pre jednotlivca, ale aj pre celú civilizáciu.

Euripides postavil svoje Bakchantky na veľmi silnom emocionálnom základe. Divákovi je akoby jednoduchšie jeho dej prežiť ako pochopiť. Hra rozpráva v myšlienkovo zložitej štruktúre o hlbokom ľudskom podvedomí a pudovej sfére blízkej helénskemu svetu. V 19. storočí interpretovali Bakchantky ako autorov konečný filozofický obrat. On, večný agnostik vo vzťahu k bohom, akoby zrazu urobil skok do iracionálnej sféry i mystiky a zriekol sa kritického rozumu. Táto interpretácia je v mnohom pravdivá, no napriek tomu celým dielom akoby prenikal silný víchor ostrej irónie, ktorá túto jednoznačnú interpretáciu spochybňuje.