Slovenské národné divadlo, Bratislava (činohra)

Inscenácia Feldekovej hry Nepolepšený svätec sprítomňuje navýsosť prepotrebnú tému reflexie našich nedávnych dejín, obdobia totalitného komunistického režimu. V dejinách slovenskej dramatiky vynaložili viacerí autori nemalé tvorivé úsilie, aby rehabilitovali v „novom svete“ hrdinu nových čias. Zväčša to bol jedinec nadosobných kvalít, ktorý v duchu triedneho boja a zaujatia pre súboj dobrého s lepším budoval na začiatku 50. rokov sľubovaný raj na zemi, ktorý bol v realite len prchavou fatamorgánou.

Emblémové prozaické dielo 19. storočia – Vojna a mier Leva Nikolajeviča Tolstého napriek svojmu epickému rozsahu nepretržite púta stále k novým dramatickým spracovaniam. Jedinečný ľudský príbeh na pozadí dejinných geopolitických pohybov sa stal námetom už mnohých filmových, televíznych a najmä divadelných adaptácií. Veď len v poslednom období vzniklo hneď niekoľko invenčných javiskových verzií, napríklad vo viedenskom Burgtheatri rezonovalo naštudovanie Matthiasa Hartmanna (2011), v Centraltheater Lipsko zas inscenácia Sebastiana Hartmanna (2012), v Petrohrade verzia Viktora Ryžakova z Veľkého činoherného divadla G. A. Tovstonogova (2015) či nedávna premiéra v moskovskom RATI (predtým GITIS) v réžii Olega Gluškova (2018). Tolstoj patrí medzi obľúbených autorov aj na scéne SND.

Začiatkom novembra 2018 zaradilo Slovenské národné divadlo na repertoár komédiu súčasného maďarského dramatika a režiséra Istvána Tasnádiho Vysoká škola diváckeho umenia. Tasnádi ako dramatik nie je slovenskému divadlu ani režisérom neznámy. V roku 2005 sme mohli v Divadle Andreja Bagara v Nitre vidieť inscenáciu jeho hry Verejný nepriateľ, v roku 2013 Maďarského Zombyho či Made in Hungária v Jókaiho divadle v Komárne, v roku 2015 zas Cyber Cyrana v Divadle Aréna. Treba podotknúť, že väčšinou tieto hry do slovenského prostredia priniesli maďarskí dramaturgovia (výnimkou je Svetozár Sprušanský a najnovšie Miroslav Dacho), čo je v prípade inscenácie SND aj jedným z prvých kameňov úrazu. Ako adaptovať to, čo je vtipné a aktuálne pre maďarského diváka do prostredia inej kultúry a skúsenosti?

Aj keď každý nemusí súhlasiť s interpretáciou Ibsenovej Heddy Gablerovej v podobe, v akej ju možno vidieť na javisku SND v réžií Romana Poláka, jedno je isté: riaditeľ Činohry sa rozlúčil so svojou funkciou a úspešným obdobím súboru inscenáciou priam odviazanou, ba pre bežného diváka až exotickou.

Invenčný a mimoriadne plodný slovenský dramatik Viliam Klimáček vykreslil vo svojej hre Zjavenie (hrobárova dcéra) slovenský horský vidiek v značne apelatívnej podobe. Dôležité je hneď v úvode zvlášť zdôrazniť, že hra vznikla na objednávku Činohry SND v divadelnej sezóne 2017/ 2018. Jej inscenačným uvedením mal zároveň vyvrcholiť projekt Činohry SND, v rámci ktorého slovenské texty inscenovali zahraniční režiséri (podobne to bolo aj v prípade nemeckého režiséra Tilmanna Köhlera v inscenácii hry autorskej dvojice Valérie Schultzovej a Romana Olekšáka: Rodáci, českého režiséra Jiřího Havelku pri autorskej inscenácii Elity, alebo slovinského režiséra Diegu de Brea inscenujúceho text kultového románu Petra Pišťanka Rivers of Babylon).

Keď na scénu farby terakoty vyjde z každej strany jedna dievčina v čiernom a telefonujú si pomyselnými mobilmi, je viac než jasné, že táto takmer 2000 ročná Sofoklova hra sa bude odohrávať v súčasnosti. Antigona informuje svoju sestru Isménu, že ich ujo Kreón, teraz vládca Téb, pod trestom smrti nedovolí pochovať mŕtvolu ich brata Polyneika. Toho zabil jeho vlastný brat Eteokles, ktorý v bratovražednom súboji tiež padol. Eteokles porušil dohodu, že sa bratia budú striedať na tróne a Polyneikos si prišiel svoje právo na vládu uplatniť.

Koncom roka 2017 priniesla na scénu Modrého salóna v SND mladá generácia divadelníkov jednu z prvých spomienok na 50. výročie vpádu vojsk Varšavskej zmluvy na územie Československa. V roku 2018 nás nielen na divadelnej scéne čaká množstvo zaujímavých pohľadov na problematiku revolučného obdobia roka 1968 a udalostí, ktoré nasledovali. Inscenácia Kabaret normalizácia alebo modlitba pre Martu je zároveň venovaná štyridsiatemu výročiu Charty 77. Príbeh jednej zo signatárok a významnej osobnosti, speváčky Marty Kubišovej, inšpiroval mladých umelcov a svojou inscenáciou jej vzdali poctu na scéne SND.

Hauptmannova dráma Pred západom slnka vyvolala vo svojej dobe otázniky a dramaturgia našej prvej scény sa správne domnievala, že hra osloví aj dnešného diváka. Viac ako trojhodinovú inscenáciu pripravil skúsený tvorivý tím – Michal Vajdička, Daniel Majling a Pavol Andraško. Ich tvorivá spolupráca neraz priniesla presvedčivé, niekedy však aj rozpačité inscenačné výsledky. Podobne je to aj v inscenácii Pred západom slnka.

Divákovi, ktorý už kedysi videl sugestívny filmový prepis Dostojevského Krotkej, buď ako slovenský film Pavla Barabáša alebo francúzske filmové spracovanie od režiséra Roberta Bressona, sa nevdojak v mysli vyjavujú jedinečné obrazy plné dramatizmu. Film ako technické umenie má možnosti, prostredníctvom ktorých dokáže zviditeľniť jedinečnosť príbehu: strih, pohyb kamery, veľkosť záberov

Čo je podstatou slovenského naturelu? Xenofóbia, rasizmus, homofóbia, agresivita, alhokolizmus. To všetko môžeme označiť za negatívne javy, ktoré už dlhodobo formujú podobu našej spoločnosti. Čo sa stane, keď sa tieto sociálne neduhy ocitnú uzavreté v jednej miestnosti a ako sa prejavia vo vzájomnej konfrontácii? Sme my Slováci vôbec schopní ustúpiť od našich tvrdošijne hlásaných presvedčení? A prečo neustále deklamujeme nezmysly o tom, že celý svet chce zničiť práve nás?