(function(i,s,o,g,r,a,m){i['GoogleAnalyticsObject']=r;i[r]=i[r]||function(){ (i[r].q=i[r].q||[]).push(arguments)},i[r].l=1*new Date();a=s.createElement(o), m=s.getElementsByTagName(o)[0];a.async=1;a.data-privacy-src=g;m.parentNode.insertBefore(a,m) })(window,document,'script','//www.google-analytics.com/analytics.js','ga'); ga('create', 'UA-58937473-2', 'auto'); ga('send', 'pageview');

Keď jubilant plače

Divadlo
InscenáciaEuripidés: Bakchantky
Premiéra25. mája 2019
Divadelná sezóna

Euripidés: Bakchantky
Preklad: Peter Lomnický
Dramaturgia: Miro Dacho
Masky, objekty: Ivan Martinka
Scéna, objekty: Markéta Plachá
Kostýmy: Katarína Holková
Hudba: Marián Lejava
Pohybová spolupráca: Petra Fornayová
Svetelný dizajn: Róbert Polák
Réžia: Rastislav Ballek
Premiéry 25. a 26. mája 2019 v Štúdiu novej budovy Slovenského národného divadla, Bratislava.
Účinkujú:
Dionýzos: Daniel Fischer
Pentheus: Milan Ondrík
Teiresias: Ľubomír Pavlovič/Štefan Bučko
Kadmos: Dušan Jamrich
Posol, Sluha: Martin Hronský, a. h.
Agaué: Anna Javorková
Zbor: Dominika Kavaschová, Michal Kinik a. h., Michal Noga a. h.
Euripides postavil svoje Bakchantky na veľmi silnom emocionálnom základe. Divákovi je akoby jednoduchšie jeho dej prežiť ako pochopiť. Hra rozpráva v myšlienkovo zložitej štruktúre o hlbokom ľudskom podvedomí a pudovej sfére blízkej helénskemu svetu. V 19. storočí interpretovali Bakchantky ako autorov konečný filozofický obrat. On, večný agnostik vo vzťahu k bohom, akoby zrazu urobil skok do iracionálnej sféry i mystiky a zriekol sa kritického rozumu. Táto interpretácia je v mnohom pravdivá, no napriek tomu celým dielom akoby prenikal silný víchor ostrej irónie, ktorá túto jednoznačnú interpretáciu spochybňuje. Otrasné až ohavne tragické vyústenie deja dramatik majstrovsky koncipoval prostredníctvom zrážky dvoch svetov. Sú to dve podoby obludného fanatizmu stojace na opačných póloch ľudskej reality. Náboženská pravovernosť tu nadobúda silu i konečné vonkajšie víťazstvo primitívneho, ale hlboko zakoreneného pudového základu. Oproti nemu stojí civilizačná forma a kultúra, ktorá sa pokúša z vedomia vytesniť bakchické orgie. Tie sú prítomné aj v civilizovanej podobe sveta najmä preto, aby sprostredkovali a umožnili dočasné vybitie a uľahčenie zápasu s vlastnou telesnosťou a inštinktívnosťou konania.
Príbeh tejto gréckej tragédie, ako nám oznamuje autor, sa odohráva v Tébach pred kráľovským palácom. Blízko neho sa nachádza hrob Kadmovej dcéry Semely, Dionýzovej matky. Inscenátori príbeh zasadili do čudesného abstraktného priestoru. Vytvorili ho na začiatku divadelní technici ako bizarnú chodbu, z ktorej a do ktorej vchádzajú postavy ľudí, ale rovnako aj boh Dionýzos. V prvej časti inscenácie sa vpravo na javisku z pohľadu divákov nachádzal stôl, na ktorom bol umiestnený monitor. Vyzeralo to ako kamerový systém, ktorým aristokratická a zároveň mužská časť príbehu sleduje vyčíňanie žien. Tie vo svojich bytostiach majú, podľa Euripida, prirodzené sklony podľahnúť orgiastickému kultu boha Dionýza. Inscenačný príbeh sa začal vo chvíli, keď sa Kadmos (Dušan Jamrich) a Teiresias (Štefan Bučko) preoblečení do ženských šiat rozhodnú, že si uctia toto mladé božstvo a vzdajú mu patričnú úctu tancom a spevom.
Jindřich Honzl vo svojom článku Hierarchie divadelních prostředků veľmi presne charakterizoval, čo bolo pre antické divadlo najpodstatnejším komunikačným prostriedkom – bolo to slovo. Režisér a dramaturg inscenácie naopak slovo eliminovali a tak sa niektoré témy a motivácie konania úplne vytratili. Príznačným znakom Ballekovho režijného divadla je, že sa priam zaľúbene opája škaredosťou a v niektorých prípadoch až bizarným naturalizmom i popisnosťou. Celok však pôsobí vo všetkých jeho podobách nadmieru nesúrodo až zmätene. Celé predstavenie sme očakávali, akú tému inscenátori akcentujú, či objavia nejaký presah korelujúci so súčasnosťou, no čakali sme márne. Nestalo sa tak. Inscenácia nemá tému. Z dramatického textu eliminovali tvorcovia najmä prehovory zboru, ostalo z nich takmer minimum. Tento prístup jednoznačne splošťuje príbeh Euripidovej hry. Napriek tomu, že je dejová linka Bakchantiek pomerne chudobná, je v nej prítomný veľmi silný príbeh, ktorý odkrýva miesto súboja medzi tradičným a novým kultom.
Každý z hercov akoby vypadol z inej hry, resp. inscenácie a akoby hral osve neansámblovo svoje vlastné prvé husle. Na javisku vidíme viacerých primášov, ale žiadnu jednotu súvzťažnosti postáv. Martin Hronský stvárňujúci Posla a Vojaka prináša vo svojej postave v krátkych pasážach hlboký psychologický ponor a tragiku. Dušan Jamrich ako Kadmos a Štefan Bučko ako Teiresias prinášali predovšetkým polohy deklamačného stvárnenia postáv. Stavali na tom, čo je pre ich herectvo príznačné a charakteristické – detailná, kultivovaná a presná práca so slovom a jeho významom. Dominika Kavaschová ako jedna z členov zboru oscilovala vo svojom hereckom prejave na pomedzí civilného prejavu. Nepôsobila ako náčelníčka zboru, ale skôr ako vyžitá hipisáčka, ktorá sa ocitla v pochybnom divadelnom opuse. Daniel Fischer ako Dionýzos sa snažil do postavy mladého božstva vniesť primeranú mieru štylizácie. Postavu Pentheusa interpretoval Milan Ondrík svojimi trochu „obohratými“ silácko-citovými prostriedkami, ktoré sme už videli mnohokrát a nateraz v Bakchantkách nemali v sebe nič inovatívne. Inscenátori tomu prispôsobili kostým, ktorému dominovali vo viacerých výstupoch vysoké koturny. Herec pracoval precízne najmä s istou podivuhodnou, spevu blízkou hlasovou figúrou. Akoby sa najviac približoval k tomu, čo bolo antickému divadlu blízke a okrem slova bolo naplnené spevom i tancom. Anna Javorková v postave Agaué na malom priestore jedinečne a presvedčivo stvárnila prerod ženy z opojného vytrženia rituálu k pochopeniu zradnej pevniny uchvátenia, ktorá ju stiahla do priepasti precitnutia a zúfalstva výčitiek nad spáchaným skutkom. Týmto rôznym výrazovým prostriedkom prejavujúcim sa v herectve každého herca osobitne chýbala nejaká linka akéhosi komunikačného zjednotenia. Rituálny súboj medzi novým kultom a civilizáciou v sebe nemal parametre posvätného, uchvacujúceho, nebola tam atmosféra zjednotenia, ktorá vie strhávať pozornosť. Inscenácia akoby prostredníctvom fragmentárnych príbehov nakoniec nepriniesla nijakú presvedčivú výpoveď, len niekoľko epizód, ktoré by mohli byť súčasťou akéhokoľvek príbehu.
Výtvarná stránka v sebe priniesla „obsedantné“ obrazy, ktoré by nás mali voviesť do obludnej škaredosti, nechutnosti, nevkusnej, ba až odpornej obrazotvornosti. Vyvoláva pocity vedúce k starovekej lekárskej metóde katarzie, keď pri chorobe pacientovi podali jed, aby sa choroby zbavil tak, že sa vyvracia. Výtvarný koncept jednotlivých kostýmov pulzoval medzi tendenciami reflektujúcimi súčasné oblečenie a zároveň bizarne štylizované oblečenie z minulosti.
Dionýzov kult istotne nebol voľnočasovou zábavkou. Pri slávnostiach, kde sa vzývali sily a energie života, zeme a plodnosti, najmä v ich počiatkoch a prvotných podobách dochádzalo aj k ľudským obetiam. Správa o tomto svete antického kultu však v podobe inscenácie Rastislav Balleka ostala niekde na polceste či priam na začiatku cesty. V slovenskom profesionálnom divadle sa často neinscenujú Euripidove tragédie. Preto sme očakávali, že inscenácia prinesie nejaké silné posolstvo a tému, keď naša prvá činohra po nej siahla v priam jubilejnom čase. Márnosť, zbytočnosť a nezmyselnosť tejto inscenácie prinášajú otázku, v akom stave je dnešný jubilant, Slovenské národné divadlo, ktoré čoskoro oslávi storočnicu. Zdá sa, že najmä v dramaturgii, umeleckom smerovaní i v réžii sa nám tisnú aj v súvislosti s inscenáciou Bakchantiek slzy do očí.

Martin Timko vyštudoval divadelnú vedu na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Venuje sa dejinám divadla a réžie, dramaturgii a filmu, divadelnej kritike. V súčasnosti pracuje v Divadelnom ústave a pedagogicky pôsobí na Akadémii umení v Banskej Bystrici.

Uverejnené: 30. júla 2019Kategórie: Recenzie / Monitoring divadiel

Recenzent: Martin Timko

Martin Timko vyštudoval divadelnú vedu na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Venuje sa dejinám divadla a réžie, dramaturgii a filmu, divadelnej kritike. V súčasnosti pracuje v Divadelnom ústave a pedagogicky pôsobí na Akadémii umení v Banskej Bystrici.

Posledné recenzie

Zanechajte komentár

Martin Timko vyštudoval divadelnú vedu na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Venuje sa dejinám divadla a réžie, dramaturgii a filmu, divadelnej kritike. V súčasnosti pracuje v Divadelnom ústave a pedagogicky pôsobí na Akadémii umení v Banskej Bystrici.

Go to Top