(function(i,s,o,g,r,a,m){i['GoogleAnalyticsObject']=r;i[r]=i[r]||function(){ (i[r].q=i[r].q||[]).push(arguments)},i[r].l=1*new Date();a=s.createElement(o), m=s.getElementsByTagName(o)[0];a.async=1;a.data-privacy-src=g;m.parentNode.insertBefore(a,m) })(window,document,'script','//www.google-analytics.com/analytics.js','ga'); ga('create', 'UA-58937473-2', 'auto'); ga('send', 'pageview');
Slovenské centrum AICT: Slovenské centrum AICT logo
Monitoring divadiel logo

Besy, z ktorých nejde strach

Dostojevskij je zvuk, ktorý znie mnohoznačne. Je to hlas, ktorý znie mnohohlasne. V jeho vedomí znejú hlasy – idey, ktoré sú si rovnocenné, navzájom sa konfrontujú a dokazujú svoje právo na výnimočnosť, svoje právo materializovať sa, vteliť sa do svojho nositeľa, do svojej postavy a robiť si s ňou to, čo konkrétnej idei diktuje jej podstata. Táto vlastnosť Dostojevského myslenia do istej miery (a možno aj celkovo) určuje hlavné špecifikum jeho prózy, ktorú Michail Bachtin nazval polyfonickosťou, akýmsi zborom osobitých hlasov ideí, ktorých výsledkom súperenia je nepríjemný, znepokojujúci obraz.

Kým prídu Stouni, nudiť sa určite nebudete

Bodový reflektor ožiari Roberta Rotha pred zavretou oponou. V čiernych rifliach, čiernom tričku a koženej bunde, trochu prehnutý v páse, hovorí do mikrofónu na stojane. Rozpráva uvoľnene, zo začiatku trocha váhavo a lenivo, s odbočkami, postupne však jeho reč dostáva spád a rytmus. Keď sa blíži k pointe, vkladá sa už do toho celým telom – ruky s trepotajúcimi sa prstami lietajú hore a do strán, občas si trocha poskočí, prehrabne vlasy, hlas sa chveje radostným napätím. Má celú našu pozornosť, visíme mu na perách, a pritom... Čo také vzrušujúce nám vlastne opisuje?

Strach treba spoznať

Človek je tvor nevšedný a výnimočný. Je vhodný na pozorovanie, rovnako ako na kreovanie. To vytvára základný predpoklad na to, aby sa na rozbitej štruktúre jeho vnútorného sveta dokázali vystavať základy toho nového. A, samozrejme, také, ktoré by vyhovovali jeho zadávateľom. Nehovoriac o tom, že zistiť, kto poťahuje nitky ľudského osudu, kto určuje vnímanie sveta, vecí medzi nebom a zemou, ale tiež to, ako vnímame seba samého alebo rovno mágiu sveta fantázie, nie je vôbec jednoduché.

Salemský či bratislavský proces?

Premiéry Mariána Amslera v Sále Činohry SND zakaždým vyvolajú veľký záujem v kruhoch divadelnej obce i v radoch laického publika. Režisér vo svojich výpravných inscenáciách totiž dokáže prirodzene skombinovať vysoké estetické kvality so zrozumiteľným pretlmočením aktuálnej geopolitickej či privátnej problematiky. Nie že by vždy jednoznačne išlo o udalosti sezóny, inscenácie so sebou prinášajú aj mnohé kvalitatívne polemiky.

Ferlinghettiho vždy aktuálna poézia

Keby nebolo Lawrenca Ferlinghettiho a jeho vydavateľstva City Lights, svet by nepoznal najznámejšie diela a tvorbu beatnickej generácie. Americký poet, prozaik a dramatik sa významne podieľal na tlmočení myšlienok hnutia Sanfranciskej literárnej renesancie, ktorej cieľom bolo zbaviť poéziu elitárstva a vniesť do nej voľnosť a hravosť. Prostredníctvom svojich veršov kritizovali beatnici konzumný spôsob života vtedajšej spoločnosti či nezmyselnosť vojny vo Vietname. Prinášali dovtedy tabuizované témy (homosexualita, užívanie drog, závislosti a iné), ale tiež univerzálne témy, s ktorými pracuje aj inscenácia Ferlinghetti alebo Lunapark v hlave.

(Televízne) mánie nového milénia – umrieť či ostať žiť?

Vytváranie samostatných programových línií určených primárne mladšiemu divákovi predstavuje jednu z dramaturgických tendencií slovenských divadiel. Organizátori a tvorcovia zaraďujú do repertoárov také inscenačné tituly, ktorých témy majú potenciál mladých (prevažne žiakov základných a stredných škôl) zaujať alebo plniť minimálne vzdelávaciu funkciu. Divadlo Nová scéna tieto snahy demonštruje projektom Mladá Nová scéna. Elektrický anjel je v poradí už treťou inscenáciou tohto projektu, pričom všetky tri uvádza divadlo v réžii a dramaturgii Svetozára Sprušanského.

Nevzdať sa cieľa a objaveného literárneho zdroja (aj keď je stále nepreložený)

V sezóne 2019/2020 uviedli v banskobystrickom Bábkovom divadle na Rázcestí (BDnR) inscenáciu O malej sove, ktorá sa bála tmy.[1] Autorka so pseudonymom Cecília Hoffmanová vtedy pripravila dramatizáciu knihy britskej autorky Jill Tomlinson. Jej séria kníh so zvieracími hrdinami je v Spojenom kráľovstve Veľkej Británie a Severného Írska veľmi obľúbená. Do slovenčiny stále preložená nie je, no umelecké vedenie BDnR čerpá z objaveného zdroja ďalej. Tentokrát si vybrali rozprávku o sliepke Hilde, ktorá sa nevzdala(Hilda The Hen Who Wouldnʹt Give Up). Pracovný preklad a dramatizáciu s názvom O sliepke, ktorá sa nevzdala pripravila rovnaká autorka, tentokrát pod umeleckým menom Iveta Horváthová.

Dobre si rozmyslite, koho a hlavne prečo si chcete adoptovať!

Inscenácia hry Špina (v origináli Szutyok) úspešného maďarského autora, herca a režiséra Bélu Pintéra, ktorú uviedlo Slovenské národné divadlo v réžii Jána Luterána, otvára širokú paletu rezonujúcich a znepokojivých tém: od osudovej a slepej túžby splodiť a vychovať vlastného potomka, chýbajúcej lásky medzi rodičmi a ich deťmi cez komplexné susedské vzťahy v rámci malej uzavretej dedinskej komunity až po nelichotivé neduhy panujúce v spoločnosti, ktoré sa odzrkadľujú v stereotypoch a predsudkoch jednotlivcov.

Jánošík od začiatku bez konca…

Muzikál s jánošíkovskou tematikou nie je na slovenských javiskách žiadne nóvum. Legendárna inscenácia Na skle maľované sa zapísala hlboko do spoločenského povedomia, aj keď rodisko tohto Jánošíka je u našich severných susedov – Poliakov. Na muzikálový obraz skutočne „nášho“ Jurka sme si museli počkať pár desaťročí. Prvý pôvodný muzikál o národnom hrdinovi sa napokon zrodil až teraz, a to vďaka Novej scéne. Toto prvenstvo je nepopierateľné, ale o umeleckých prínosoch inscenácie, či už z hľadiska jánošíkovskej divadelnej tradície, alebo vývoja slovenského muzikálu, či akýchkoľvek iných, sa hovoriť nedá.

Ochotníci po tridsiatich piatich rokoch

Chápem, že členom Divadla SkRAT, najmä tým starším, môže ísť na nervy, keď sa v súvislosti s ich tvorbou neustále spomína meno Blaha Uhlára. Je to predsa vyše dvadsať rokov od poslednej inscenácie Stoky v „klasickej“ zostave, do ktorej zakladatelia SkRATu patrili – tak prečo už konečne nezabudnúť na minulosť a neprestať pri posudzovaní tvorby divadla so spomínaním starých vzorov? Ako kritik odpovedám: milerada. Čo mám však robiť, keď prichádzate s inscenáciami ako Skupinová terapia?

Go to Top