(function(i,s,o,g,r,a,m){i['GoogleAnalyticsObject']=r;i[r]=i[r]||function(){ (i[r].q=i[r].q||[]).push(arguments)},i[r].l=1*new Date();a=s.createElement(o), m=s.getElementsByTagName(o)[0];a.async=1;a.data-privacy-src=g;m.parentNode.insertBefore(a,m) })(window,document,'script','//www.google-analytics.com/analytics.js','ga'); ga('create', 'UA-58937473-2', 'auto'); ga('send', 'pageview');
Slovenské centrum AICT: Slovenské centrum AICT logo
Monitoring divadiel logo

Som veľmi trpezlivý… spravodlivý

Divadelné hry francúzskeho existencialistu Alberta Camusa sa na našich javiskách neobjavujú často. K najviac inscenovaným hrám patrí Caligula (1944), prvýkrát uvedená v Slovenskom národnom divadle až v roku 1990 a celkovo štyrikrát. Diváci Slovenského komorného divadla v Martine sa s tvorbou Alberta Camusa stretli po prvý raz v roku 1996, jeho adaptáciu románu Williama Faulknera Requiem pre mníšku inscenoval Ivan Petrovický.

(Ne)privátne zmierenie sa s krehkosťou

Krehkosť je definovaná ako vlastnosť niečoho, čo sa ľahko láme, alebo ako útlosť, ľahká zraniteľnosť, telesná slabosť či jemnosť.[2] Je možné ju vnímať ako existenciu v permanentnej hrozbe zániku, a teda vlastnosť obsahujúcu prvok napätia a istú dynamiku. Jej hlbšie skúmanie znamená „dotknúť sa zániku“, čo takmer automaticky vyvoláva obranné reakcie a hľadanie preventívnych opatrení. Krehké materiály a krehké bytosti sú objektmi špeciálnej starostlivosti a ten silnejší má povinnosť ich chrániť.

Čosi viac než len novinové články?

Vojna, ktorú Rusko vo februári rozpútalo na Ukrajine, a jej následky zasiahli celý svet, Slovensko nevynímajúc. Okrem hroznej brutality, krviprelievania a tisícok obetí sa v základoch otriasa aj spoločensko-hodnotové ukotvenie demokratických spoločností. Slovenské národné divadlo sa v tejto situácii rozhodlo na aktuálne udalosti zareagovať inscenáciou s prostým názvom 24, odkazujúcim na deň, ktorý zmenil chod dejín. Ako však uchopiť bezprostredné dianie bez toho, aby dielo nepôsobilo plagátovo a tézovito, ale, naopak, plasticky?

Upírsky príbeh na pomedzí žánrov

Muzikál Dracula v réžii Jozefa Bednárika s hudbou Karla Svobodu sa s malými obmenami hrá v Prahe už vyše dvadsať rokov. Ťahavý výkrik Daniela Hůlku „Adriáno!“ alebo melódia piesne Si můj pán v sugestívnom podaní Lucie Bílej si žijú vlastným popkultúrnym životom. Z inscenácie sa stala legenda, ktorá aj na Slovensku naštartovala vášeň pre muzikál a niektoré divadlá z nej dodnes ťažia. No Divadlo Aréna sa podujalo siahnuť po predlohe Garretta Forta, ktorý vytvoril scenár k inej legende, k filmu Dracula z roku 1931 s Bélom Lugosim v úlohe grófa Draculu v réžii Toda Browninga.[1] Toto bratislavské divadlo dlhodobo ponúka tituly, ktoré primerane balansujú medzi popkultúrou a dramaturgickým objavom a ktoré režisérskym vedením a hereckým obsadením prinajmenšom prekvapia. Nie vždy je výsledok uspokojivý, ale v niektorých prípadoch to vedenie divadla azda aj očakáva a napriek tomu pristúpi na takýto experiment. Tak je to aj v prípade Draculu v réžii Gejzu Dezorza v hlavnej úlohe so Sávom Popovičom.

Baby, you are not alone

Dalo by sa začať citáciou z Borgesa, vygenerovaným úryvkom, vygenerovanými slovami piesne, dalo by sa začať kontextmi odkazujúcimi na špecificky vyberaný materiál z Academie i TEDx-u, na diela velikánok digitálnej teórie Donny Haraway, Katherine N. Hayles i Rosi Braidotti. Dalo by sa aj mlčať, lebo úvody sú už za nami a našou pozíciou je in medias res, dalo by sa aj čakať, pretože na začiatku nebolo slovo, ale všeobjímajúca, tekutá tma. Aj tieto vety by obstáli ako prompty (jazykové vstupy, na základe ktorých sa generuje obsah).

Výnimočný život so Zlou nohou

Inscenácia Stano a Zlá noha je príbehom chlapca s chorou nohou, ktorý svoje postihnutie vidí ako výnimočnosť a na všetko okolo seba sa pozerá nezvyčajne optimisticky. Vznikla na motívy komiksu poľského autora Tomasza Spella Dobrodružstvá Stana a Zlej nohy, ktorý zdramatizovala Katarzyna Błaszczyńska a Divadlo Ludus sa ju rozhodlo uviesť v réžii Júlie Rázusovej.

O hľadaní vlastného idiota

V roku 1995 spísali dánski filmári manifest hnutia Dogma 95, v ktorom sa snažili o zjednodušenie, resp. očistenie filmu od efektov a úprav a o upriamenie pozornosti na príbeh a jeho hereckú zložku tu a teraz. Jedným zo zakladateľov Dogmy 95 je i dánsky režisér, scenárista Lars von Trier, ktorý v duchu tohto manifestu napísal a zrežíroval kontroverzný, ale oceňovaný film Idioti (1998) s podtitulom Idiotský film o idiotoch a pre idiotov. Jeho sujet je stručný: v rodinnom dome na predmestí Kodane žije skupinka intelektuálov, ktorí sa zabávajú tým, že sa hrajú na idiotov, rozumej mentálne postihnutých ľudí, čím provokujú svoje malomeštiacke okolie a vytvárajú pre neho nepríjemné situácie. Správajú sa tak všade – na ulici, v reštaurácii, na plavárni a pod.

Otec na materskej dovolenke – to je mužská záležitosť

Veľká gitara symbolizuje otca, malá zasa syna Pepina, dôvod náhlej zmeny životných plánov barového muzikanta. Slovami „Postaraj sa!“ cituje svoju manželku. Ako otec sa teraz on musí postarať o syna, lebo jeho žena zabezpečuje rodine dobrý a stály finančný príjem. A po odpracovaných hodinách sa venuje ešte aj vedeckej kandidátskej práci, svojho školiteľa si z odborného hľadiska nevie vynachváliť...

Vodníček a dejové suchoty

Český režisér Jakub Maksymov a v Českej republike žijúca poľská scénická výtvarníčka Olga Ziębińska už v Bratislavskom bábkovom divadle hosťovali. V roku 2019 spolu naštudovali pozoruhodnú inscenáciu Chronoškriatkovia podľa knihy Překlep a Škraloup Tomáša Končinského a Barbory Klárovej, ktorá získala aj cenu Magnesia Litera v kategórii kniha pre deti a mládež. Inscenácia je obsahom (filozofická téma plynutia času) aj formou (použitie live cinema) veľmi podnetná. Počet jej repríz pre verejnosť ako aj uvedenia na medzinárodných prehliadkach obmedzili pandemické lockdowny. V máji 2022 však BBD inscenáciu uviedlo na festivaloch v Novom Sade a v litovskom Kaunase, tohtoročnom európskom hlavnom meste kultúry.

Žiť hravo je tá najkrajšia robota

Má to špecifickú atmosféru, keď sa 650-miestne hľadisko Činohry Slovenského národného divadla zapĺňa deťmi v slávnostných odevoch. Prichádzajú do budovy, kam nemajú dôvod chodiť často. Učitelia a učiteľky neraz uprednostnia divadlá, ktoré prídu do škôl a škôlok. O ich kvalite vieme len málo, vládne tam sloboda podnikania, nie vysoké estetické nároky. Slovenské národné divadlo môže na veľkej scéne s početným ansámblom a technickým vybavením ponúknuť detskému publiku vizuálny zážitok, aký mu iné divadlo z objektívnych technických dôvodov pripraviť nemôže.

Go to Top