Dystópia je temný žáner so svetlou budúcnosťou, čo neveští nič dobré. Hoci patria do literatúry, Orwell, Huxley či Bradbury boli viac prorokmi ako spisovateľmi. Čas preveril ich romány, ktoré sú desivo aktuálne. Aj v našom národnom kontexte je namieste otázka, v čom sa odlišuje dystópia od obyčajného pesimizmu. Zdá sa, že to bude hĺbka uvažovania a dôsledné domýšľanie vecí. Tvorcovia inscenácie Mastný muž 2.0 skúsili obyčajný slovenský pesimizmus povýšiť na dystópiu.
V divadle, a v umení všeobecne, je skvelé, keď sa forma a obsah dopĺňajú a vzájomne podporujú, čím dodávajú konkrétnemu dielu komplexnosť, hĺbku (ale aj šírku a výšku), údernosť a silu preniknúť pod kožu divákov. Okrem intelektuálnej stimulácie dokážu rozvibrovať aj ich emócie, podvedomie a azda i nevedomie. V hre Saved/Spasení – slovenská inscenácia mala premiéru v Divadle Aréna vo februári 2026 – sa väčšina týchto prvkov prepojila do farebnej, mnohovrstevnej mozaiky na podklade viac ako šesťdesiatročného textu anglického dramatika Edwarda Bonda.
Na začiatku sezóny 2025/2026 sa v Národnom divadle Košice uskutočnila premiéra inscenácie dramatického textu írskej autorky Mariny Carr Dievča na oltári. Autori prekladu a tvorcovia inscenácie – dramaturgička Martina Mašlárová a režisér Matúš Bachynec – prispeli k aktuálnej vlne záujmu o dielo dramatičky v slovenskej divadelnej kultúre. V roku 2024 sa dostala do súťažného programu festivalu Nová Dráma/New Drama inscenácia jej hry Hekuba (SKD Martin, réžia Lukáš Brutovský) a o rok na to sa publikum mohlo s dramatičkou, ktorá sa stala patrónkou festivalu, stretnúť aj osobne, počas masterclassu pre verejnosť.
Decembrová premiéra inscenácie text Lajčiak v réžii Rastislava Balleka v Divadle Pavla Országha Hviezdoslava vzbudzovala očakávania divadelnej komunity aj širšej kultúrnej verejnosti. Jednak preto, že išlo o prvú inscenáciu napĺňajúcu umeleckú koncepciu nového vedenia divadla (riaditeľka Vladislava Fekete a dramaturgička Veronika Kolejáková), ale aj preto, že titul je ďalšou Ballekovou réžiou v línii „zdivadelnenia“ zabudnutých(či opustených?) textov a myšlienok výrazných slovenských intelektuálnych a literárnych osobností, tzv. veľkých duchov nášho malého národa.
Mestské divadlo Žilina už dlhodobo patrí medzi divadlá, ktoré systematicky podporujú vznik a inscenovanie slovenskej súčasnej drámy. Dôkazom je aj triptych – Bezzubatá, Lilith a Vizičlovek (Vodný ember) – autorského tandemu režiséra Eduarda Kudláča a dramatika Miklósa Forgácsa. Základným princípom ich spolupráce je návrat ku koreňom, mytológii a ľudovej slovesnosti, ktoré tvoria východiskový koncept inscenácií. Jednotlivé, miestami až archetypálne prechádzajú transformáciou, no zároveň si zachovávajú svoj prapôvod. Tvorcovia ich tak aktualizujú do kontextu 21. storočia. Okrem spoločného tematického východiska spája jednotlivé inscenácie aj príbuzný divadelný jazyk a tematický rámec.
Svet už raz počul správu o tom, čo sa dialo za múrmi tábora – a mnohí jej nechceli veriť. Na konci sezóny 2024/2025 uviedlo Divadlo Jána Palárika v Trnave inscenáciu Negatívy snehu, ktorá vznikla ako medzinárodná koprodukcia s poľským Teatr im. Jana Kochanowskiego w Opolu a nemeckou Akademie für Theater und Digitalität Dortmund, s podporou berlínskeho Deutsches Theater. Táto medzinárodná os nie je len produkčnou zaujímavosťou, ale aj významovou vrstvou inscenácie. Projekt pripravený k 80. výročiu konca druhej svetovej vojny prepája tri krajiny, ktorých historická skúsenosť s vojnou je zásadne odlišná a zároveň bolestivo prepojená: Poľsko ako miesto bezprostrednej hrôzy koncentračných táborov, Slovensko ako susedný priestor spoluzodpovednosti a Nemecko ako krajina strojcov holokaustu.
Nápad inscenovať Dobré správy vyšiel z koláže zdrojov, ktoré inšpirovali tvorcov na vznik kolektívneho dramatického textu, ktorý napokon do javiskovej podoby upravili režisér Ján Luterán a dramaturg Miro Dacho. Jedným z východísk boli výsledky prieskumu World Happiness Report 2024, podľa ktorého sa Slovensko prepadlo v rebríčku šťastia obyvateľov o 16 miest a skončilo až na 45. mieste z celkového počtu 143 hodnotených krajín. Takýto výrazný prepad Slovensko zaznamenalo prvý raz.
Už veľa rokov uplynulo od chvíle, keď Bertolt Brecht apeloval na to, aby skutočné spoločensky a politicky angažované divadlo zrušilo tzv. štvrtú stenu, teda zdanlivú bariéru medzi javiskom a hľadiskom. V inscenácii divadelného zoskupenia SkRAT s názvom Pán Guláš. Zákony Gravitácie v réžii Rastislava Balleka je od začiatku evidentné, že pre tvorcov je koncept štvrtej steny irelevantný prvok, pretože diváci sa pred predstavením usádzajú do sedadiel rozmiestnených v tvare písmena U.
Nedávno zrekonštruované Divadlo Jozefa Gregora Tajovského vo Zvolene (DJGT) prešlo vo svojej histórii viacerými etapami hľadania vlastnej identity. Publiká menších miest bývajú niekedy vnímané ako konzervatívnejšie, vyžadujúce si skôr „ľahší“ repertoár plný veselohier a muzikálov. Pohľad na súčasné smerovanie zvolenskej činohry pod vedením umeleckého šéfa Petra Palika však ukazuje, že dramaturgia sa nebojí aj náročnejších výziev, láka divadelný dorast a cieľavedome hľadá rovnováhu medzi overeným repertoárom a autorskými titulmi, ktoré formujú spoločenský diskurz. Inscenácia Ota, uvedená v októbri 2025, je v tomto smere významným dielom, ktoré testuje vnímavosť publika a jeho ochotu konfrontovať sa s traumami vlastných dejín.
Scénograf, architekt a režisér Peter Mazalán sa vo svojich umeleckých projektoch venuje interdisciplinárnemu prepojeniu hudby, divadla a vizuálneho umenia. Dlhodobo sa v nich zameriava na tému autizmu a na život rodín a ľudí pohybujúcich sa na spektre. Z jeho doterajších projektov Zimná cesta/Winterreise (2020) a Piesne o mŕtvych deťoch/Kindertotenlieder (2023) je zrejmé, že uvedený námet sa pre tvorcu stal určujúcim prostredníctvom autistického synovca Felixa. Javisková forma poskytuje Mazalánovi možnosť apelatívne verbalizovať príbehy ľudí na autistickom spektre. Prostredníctvom svojich projektov približuje divákovi, čo znamenajú pojmy divergencia či inklúzia, o ktorých sa v spoločnosti síce veľa hovorí, ale bežne sú pre ľudí ťažšie pochopiteľné. Aktuálna inscenácia s názvom Etudy (2026), ktorú uviedlo Slovenské národné divadlo v priestoroch Modrého salóna, predstavuje emotívny príbeh starších manželov v podaní Františka Kovára a Jany Oľhovej, starajúcich sa o dospelého autistického syna Adama (Juraj Loj).
SC AICT je členom Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov AICT/IATC.
Projekty ako hlavný partner z verejných zdrojov podporil FPU.
Projekty z verejných zdrojov podporil BSK.