V sezóne 2024/2025 do repertoáru BDŽ pribudla ďalšia ambiciózna inscenácia – Empatia. Tentokrát s vekovým odporúčaním 14+. Ide o formálne i obsahovo náročné javiskové dielo. Stredoškolskému publiku (a dospelým) ponúka stretnutie s postdramatickým divadlom a s abstraktnou témou v netradičnej forme. Nie je však intelektuálne elitárske, nekomunikatívne, či uzavreté do seba.
Po uvedení slávnej komédie J. B. P. Molièra (1622 ‒ 1673) v režijnej interpretácii Jána Jamnického na prvej scéne v roku 1943 napísal kritik Ján Rozner, že „aktuálnosť tejto hry je v znovuobjavení jej divadelnej formy“. Ak by sa chcel kritik vysloviť k dnešnému uvedeniu Zdravého nemocného v SND, asi by použil slovo „znovuobjavovanie“ poukazujúce na to, že potreba znovu a znovu ju objavovať stále trvá. Iste sa tým riadil režisér Pavol Viecha, ktorý vychádza z pôvodného autorovho žánru „komédie-baletu“ a v tandeme so scénografom Petrom Čaneckým v náznaku zakomponoval komicko-baletné prvky do svojho videnia. Či už v riešení scény s baletnou tyčou v popredí, na ktorej tu a tam niektorý z hercov spraví smiešny cvičebný úkon, alebo v kostýmových a hereckých štylizáciách Arganovej manželky Beliny i ďalších, no dali by sa spomenúť aj iné momenty.
Európa Mozarta, Bacha či Beethovena a mnohých ďalších sa v 20. storočí rozhodla pre obyčajný plechový bubienok. V jeho rytme zanikol tlkot ľudského srdca. Hudba ostala prehlušená. Bubienok udával takt, určoval tempo, velil na pochod. Mozarta nahradil Matzerath. A davy bez rozmyslu mašírovali. Stačil kovový zvuk plechu. Iba niektorým z toho praskali bubienky. Partitúru pre sólo bubon symbolicky zapísal Nemec Günter Grass, kultový európsky spisovateľ a nositeľ Nobelovej ceny za literatúru (1999).
Na rozdiel od filmového priemyslu, kde sa koprodukcia viacerých krajín aj v našich končinách stáva čoraz častejšou umeleckou praxou, v slovenskom divadle je takáto forma spolupráce stále veľmi zriedkavá. Aj preto je výsledná inscenácia, ktorá z takejto kolaboratívnej akcie vzíde, u nás stále niečím očakávaným a divácky príťažlivým. Vzbudzuje nielen zvedavosť divákov, ale aj kritici venujú koprodukčným dielam väčšiu pozornosť ako bežnému premiérovému titulu.
V roku 2022 sa v DPM rozhodli vyhlásiť open call na dve divadelné sezóny. Víťaznému tvorcovi ponúkli finančnú podporu a zázemie divadla, vrátane časti hereckého súboru a techniky. Víťazkou sezóny 2023/24 sa stala Alžbeta Vrzgula, aj vďaka súzvuku s tematickým zameraním divadla. Jej projekt sa podarilo zrealizovať na konci sezóny, keď mala v nových priestoroch divadla premiéru inscenácia Eden. Útek z raja. DPM muselo opustiť „Zváračak“ a hlavnou scénou divadla sa stal priestor baru Bohéma na druhom poschodí OC Prior, ktorý bol pôvodne plánovaný ako „tá druhá“ a mal slúžiť pre experimentálne formy.
Hviezdoslavovi sa venuje veľký priestor v literárnom vzdelávaní, jeho tvorba je súčasťou maturitných otázok, od študentstva sa očakáva znalosť Krvavých sonetov, Hájnikovej ženy aj Eža Vlkolinského. Žiaci memorujú: „Keď národ oboril sa na národ s úmyslom vraždy, s besom skaziteľa“. Ale kto by si tieto básne prečítal dobrovoľne, kto by po Hviezdoslavovi siahol v knižnici? Jeho jazyk je pre nás dnes nezrozumiteľný, zastaralý a štylistika komplikovaná. Nie je to len skanzen, umelé tradovanie neživej histórie, ktorú žiactvu v pedagogickom procese servírujú bez aktualizácie o historické či osobné súvislosti, a najmä bez súčasného kontextu?
Jednou z programových línií Divadla P. O. Hviezdoslava pod vedením riaditeľky Valerie Schulczovej je osvetľovanie príbehov významných bratislavských osobností. Po inscenácii Pressburger Fight Club, ktorá sa venovala zakladateľovi systému sebaobrany Krav maga Imrichovi Lichtenfeldovi (pôvodom bol Žid) a jeho životnému osudu poznačenému nástupom fašizmu, sa širšia verejnosť zrejme po prvý raz stretla s menom pamiatkarky, muzeologičky, historičky a pedagogičky Alžbety Güntherovej-Mayerovej (1905 – 1973). Autorkou hry Bratislavské srdce, ktorá spracúva jej životnú i profesionálnu dráhu, je spisovateľka, dramatička a filmárka Anna Grusková.
Úplne prvou hrou, ktorú vygenerovala nová technológia bola AI: Když robot píše hru. Vznikla v roku 2021 v spolupráci pražského Švandovho divadla, Matematicko-fyzikálnej fakulty Karlovej univerzity a Divadelnej fakulty Akadémie múzických umení a režijne sa na nej podieľal Daniel Hrbek. Na Slovensku bola prvou takouto inscenáciou Babylónia v roku 2022 v réžii Emy Benčíkovej. Podľa recenzentky Zuzany Husárovej vygenerovala texty rôznych žánrov, ktoré obsahovali dialógy, filozofické state, poetický jazyk, texty piesní či reportáž. Dielo vzniklo v rámci platformy pre performatívne, hudobné a vizuálne umenie P*AKT, ktorá reprezentuje nezávislú umeleckú scénu. Režisér Eduard Kudláč sa rozhodol preskúmať možnosti, ale aj limity umelej inteligencie v inscenácii Tretia verzia pravdy v žilinskom repertoárovom zriaďovanom divadle. Zároveň týmto krokom potvrdil ambíciu divadla orientovať sa na odvážne texty, ktoré nespĺňajú konvenčné predstavy o dráme.
Súčasná doba prináša so sebou množstvo protirečivých sociálnych fenoménov. Stredná trieda prakticky mizne a dôsledkom je, že pribúda značné množstvo osôb ohrozených existenčnou chudobou. Bežnou praxou je mať viacero zamestnaní súčasne na úkor voľného času. Volanie po inklúzii, všímavosti, starostlivosti o seba prehlušuje toxická maskulinita, agresivita, hrubosť. Snahám o príjemnejšiu, spravodlivejšiu a snáď o niečo zrozumiteľnejšiu budúcnosť, vyžadujúcu si systematickosť, trpezlivosť a empatiu oponujú populisticky jednoduché odpovede na zložité, avšak akútne otázky doby, vyplývajúce z rýchlosti, akou sa mení svet pred našimi očami. Tieto témy otvára a prepája do vzájomných súvislostí aj inscenácia Mestského divadla Žilina Status Quo v réžii Mariána Amslera.
S titulmi Ferdinanda von Schiracha, nemeckého dramatika a právnika, sa slovenský divák nestretáva prvýkrát. Jeho hra Teror (2015), ktorá približuje súdny proces s pilotom obvineným z masovej vraždy po zostrelení uneseného civilného lietadla ohrozujúceho futbalový štadión, bola v roku 2019 uvedená v dvoch slovenských divadlách – Divadle Thália Košice a v Divadle Jonáša Záborského v Prešove. Právnické pozadie autora sa jasne odráža v témach aj štruktúre jeho hier, ktoré sa sústreďujú na súdne procesy, spravodlivosť, morálnu zodpovednosť, otázky viny a trestu a etické dilemy. Dôraz na právne a morálne aspekty sa premietol aj do podoby oboch slovenských inscenácií hry Teror, ktoré využili interaktívny formát – o vine či nevine obžalovaného rozhodovali diváci. Tento prvok sa uplatňuje aj v inscenácii jeho najnovšej hry Ona hovorí. On hovorí, ktorú v sezóne 2024/2025 naštudovala Činohra Štátneho divadla Košice v réžii Matúša Bachynca a preklade Barbory Šajgalíkovej.
SC AICT je členom Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov AICT/IATC.
Projekty ako hlavný partner z verejných zdrojov podporil FPU.
Projekty z verejných zdrojov podporil BSK.