(function(i,s,o,g,r,a,m){i['GoogleAnalyticsObject']=r;i[r]=i[r]||function(){ (i[r].q=i[r].q||[]).push(arguments)},i[r].l=1*new Date();a=s.createElement(o), m=s.getElementsByTagName(o)[0];a.async=1;a.data-privacy-src=g;m.parentNode.insertBefore(a,m) })(window,document,'script','//www.google-analytics.com/analytics.js','ga'); ga('create', 'UA-58937473-2', 'auto'); ga('send', 'pageview');

Recenzie / Monitoring divadiel

Home/Recenzie / Monitoring divadiel

… a to slovo bolo…!

Zmeškané rozhovory Divadla Jána Palárika v Trnave sú oslavou zmien perspektívy. Traja autori – Lucia Mihálová, Rastislav Ballek a David Jařab – vytvorili projekt, v ktorom nám počas jedného večera predstavujú tri rôzne kapitoly v troch rôznych priestoroch divadla: Veľkej sále, Zrkadlovej sále a Štúdiu. Samotný koncept je zmenou perspektívy, ktorá už v trnavskom divadle smerujúcom k progresívnemu a kritickému, divácky atraktívnemu repertoáru nie je výnimkou. Rozhodne je však výnimočný. Je totiž niečím novým, niečím zvláštnym a hodným skúmania.

Plynúce životné cesty a ich ciele naprieč generáciami

Režisér Marián Amsler sa vo svojom martinskom autorskom debute venuje tematike rozmanitých mobilít – nomádstvu, migrácii ako globálnemu fenoménu ľudského premiestňovania sa. V jeho najnovšej autorskej inscenácii Doma – všade – dobre – najlepšie hľadal odpovede na to, čo je domov, a predovšetkým, akú má podobu na individuálnej úrovni pre každého jedného z nás.

Subjekt: Gulliver

Inscenácia Subjekt: Gulliver Divadla Jána Palárika v Trnave nadväzuje na sériu esteticky rozličných inscenačných experimentov v tomto divadle. Experimentálna je hneď z viacerých dôvodov. Sú to: myšlienkový posun predlohy do súčasnosti, ktorý je zároveň existenciálnou metaforou; multimediálny charakter inscenácie; nezvyčajné, ba výnimočné využitie filmovej reči v divadle, realizácia inscenácie prostredníctvom rôznorodého vyjadrovacieho aparátu, v ktorom popri činohernom herectve zohrávajú dôležitú úlohu výtvarné výrazové prostriedky divadla s bábkami, divadla objektu a divadla masiek; odvaha realizovať takýto veľký projekt v činohernom divadle s činohernými hercami.

Vzájomné dopĺňanie či zrážka bodov?

18. januára 2024 si divadlo SkRAT pripomenulo svoje 20. narodeniny, rovnako celá A4-ka, tá oslavovala tri dni, ako sa na špičkové centrum súčasného umenia patrí. Tá dvadsiatka je dôkazom úspešnosti a životaschopnosti projektu, čo je pre Bratislavu dobrá správa, veď prevádzkovať kultúrne centrum zamerané na alternatívnu kultúru chce veľa obetavosti a vynaliezavosti. SkRAT zahral prvú reprízu inscenácie Punctum contra punctum, viacerí divadelní kritici, teoretici i praktici predniesli svoje zdravice, organizátori premietli asi hodinový film úryvkov z inscenácií, ktoré už súbor, žiaľ, nehrá.

Projekt laboratória ako tvorivý pokus návratu k precíznosti hereckej práce

Divák v Modrom salóne SND sa pri predstavení divadelného spodobenia veselej i smutnej Gogoľovej poviedky v adaptácii režiséra Olega Liptsina Ako sa Ivan Ivanovič a Ivan Nikiforovič rozkmotrili nachádza akoby v inom svete. Sedí v centre diania, pozerá sa na hercov z viacerých strán, z bezprostrednej blízkosti sleduje minucióznu prácu ich tvárí, rúk a prstov. V dnešnom uponáhľanom svete sa mu môže zdať, že sa ocitol v divadelnom skanzene alebo vo virtuálnom archíve pracovných záberov bývalých televíznych pondelkov a sám si vyberá, ktorú z paralelných situácií inscenácie bude sledovať.

Náš domov je všade, kde je nejaké divadlo

Hra pre dvoch jedného z najvýznamnejších amerických dramatikov dvadsiateho storočia Tennesseeho Williamsa, hra blízka jeho srdcu, je voľne inšpirovaná jeho životom a vzťahom so sestrou Rose. Radí sa do neskoršieho obdobia autorovej tvorby, napísal ju až v roku 1973, teda dvadsaťšesť rokov po jeho najznámejšej hre Električka zvaná túžba a trinásť rokov po Mačke na horúcej plechovej streche. Hry z tohto obdobia majú blízko k absurdnej dráme, Williams sa tu približuje až k Beckettovi či Haroldovi Pinterovi.

Plynutie príbehu je ako tečúca rieka

Keď v roku 2019 vyšla kniha Aleny Sabuchovej Šeptuchy a následne získala jedno z najprestížnejších slovenských literárnych ocenení, Anasoft litera 2020, len málokto pochyboval o kvalitách tohto diela. V románe sa čitateľ/ka prenesie do trojhraničia Poľska, Ukrajiny a Bieloruska, do obce Podlasie, „do kraja, ktorý by nikto nevymyslel“, ako píše samotná autorka. A tak ako tečie voda v rieke a naberá do svojho koryta ďalšie a ďalšie pramienky a prítoky, tak sa aj v románe rozvetvujú, košatia a naberajú objem príbehy jednotlivých postáv, aby sa napokon spolu vliali do pomyselného mora čitateľskej skúsenosti.

Výpoveď a dokumentácia

Francúzsky prozaik Édouard Louis (1992) je – minimálne v rámci svojej generácie – jedným z najvýraznejších autorov európskej umeleckej literatúry posledného desaťročia. V mnohých ohľadoch pritom tak trochu napĺňa klišéovitú predstavu o francúzskej literatúre. Jazyk preňho nie je len médiom, ale aj témou, sociálna vrstva predstavuje kľúčový determinant literárnej postavy, v jeho prípade ide o vidiecku oblasť s etnicky homogénnym zložením, vzdialenú od kultúrnych a kozmopolitných centier. Prostredie, v ktorom vyrastal, ako aj bod zásadného životného zlomu popisuje vo svojom mimoriadne úspešnom prozaickom debute En finir avec Eddy Bellegueule (2014). Originálny názov pritom odkazuje na autorovo pôvodné občianske meno a je trochu škoda, že slovenský preklad Andrey Černákovej, Koniec Eddyho, tento rozmer nezachytáva.

Ajajaj, Bajaja

V trnavskom Divadle Jána Palárika neskrývajú ambície byť dynamickým a progresívnym umeleckým telesom, a to ani pri tvorbe pre deti. Bolo to zjavné pri dôkladne pripravenom batoláriu pre batoľatá od šiestich mesiacov Púpätko, aj inscenácii pre teenagerov s postupmi live cinema Subjekt: Gulliver. Len pri tvorbe pre deti mladšieho školského veku sa divadlu nedarí ponúkať (v tom najlepšom zmysle slova) moderné inscenácie. Predchádzajúca rozprávka Veľryba Gréta (2020)[1] bola veľkým nezdarom. Na konci novembra mala derniéru, aby uvoľnila miesto Princovi Bajajovi. Nemožno však povedať, že by šlo o kvalitatívne zlepšenie. Tak ako aj v predchádzajúcom prípade, otázny je už výber predlohy.

Miluj svojho alkoholika až za hrob!

Viac ako polovica zo siedmich inscenácií, ktoré Ondrej Spišák vytvoril v Astorke od svojho nástupu do funkcie interného režiséra a umeleckého šéfa, prináša témy z rodinného prostredia. Halpern a Johnson (2022) humorným spôsobom rozpráva o mileneckom trojuholníku, o ktorom sa manžel dozvie až po smrti svojej manželky, Posledná barónka (2022) je groteskno-dramatickým retrospektívnym pohľadom do života rodiny významného slovenského maliara Ladislava Mednyánszkeho očami jeho netere Margity Czóbelovej a Pohľad z mosta (2020) je realistickou tragédiou o láske starnúceho ženatého muža k neteri.

Go to Top