(function(i,s,o,g,r,a,m){i['GoogleAnalyticsObject']=r;i[r]=i[r]||function(){ (i[r].q=i[r].q||[]).push(arguments)},i[r].l=1*new Date();a=s.createElement(o), m=s.getElementsByTagName(o)[0];a.async=1;a.data-privacy-src=g;m.parentNode.insertBefore(a,m) })(window,document,'script','//www.google-analytics.com/analytics.js','ga'); ga('create', 'UA-58937473-2', 'auto'); ga('send', 'pageview');

Recenzie / Monitoring divadiel

Home/Recenzie / Monitoring divadiel

O strate pamäti bez vulgarizmov  

„Nezávislé“ divadlá, ktoré k svojmu prežitiu potrebujú finančnú podporu Fondu na podporu umenia, nemajú v súčasnosti na ružiach ustlané. Financií pre ne nepribúda. Tých pár, čo podporu dostanú, si môže gratulovať. Gratulovať si môžu aj členovia tvorivého zoskupenia Trio Olga. Na predstavenie Memoroom sa im podarilo získať grant a v diele načrtnúť niekoľko problémov spojených s duševným zdravím jednotlivcov. Odľahčeným spôsobom hovoria napríklad o téme straty pamäti blízkeho človeka.

Má vôbec operné umenie v modernej spoločnosti budúcnosť?

Stretnú sa Orfeus, Tamino, Violetta, Carmen a Olympia na divadelnom konkurze... Nie, to nie je začiatok vtipu, hoci nedávny prírastok do slovenskej opernej tvorby k nemu nemá ďaleko. V roku 2020 sa na opernom festivale v Bregenzi konala svetová premiéra opery Ľubice Čekovskej s názvom Impresario Dotcom, ktorá vznikla z iniciatívy festivalu Bregenzer Festspiele, Slovenského národného divadla v Bratislave a renomovaného nemeckého vydavateľstva Bärenreiter-Verlag Kassel. Hoci svetovú premiéru poznačila pandémia Covid-19, pre ktorú bola skladateľka nútená dielo upraviť a aj inscenačne sa tvorcovia museli prispôsobiť preventívnym protipandemickým opatreniam, nasledujúca slovenská premiéra v roku 2022 bola natoľko úspešná, že sa Čekovská stala laureátkou ocenenia Dosky 2023 za mimoriadny počin v hudobnom divadle.

Píše sa rok 2164 a nikomu to nepovedzte, ale ja nie som šťastná

Divadlo Petra Mankoveckého (ďalej DPM) programovo prináša generačné, predovšetkým existenciálne témy. Inscenácie reflektujú vnútorný stav človeka, často vekovo blízkeho tvorcom inscenácií, ktorý sa zmieta v komplikovaných medziľudských vzťahoch a hľadá svoje miesto v rovnako komplikovanej spoločnosti. Sondou do duše a mysle súčasníka kladúceho si otázky o zmysle bytia je aj najnovšie dielo DPM Amatéri.

… a to slovo bolo…!

Zmeškané rozhovory Divadla Jána Palárika v Trnave sú oslavou zmien perspektívy. Traja autori – Lucia Mihálová, Rastislav Ballek a David Jařab – vytvorili projekt, v ktorom nám počas jedného večera predstavujú tri rôzne kapitoly v troch rôznych priestoroch divadla: Veľkej sále, Zrkadlovej sále a Štúdiu. Samotný koncept je zmenou perspektívy, ktorá už v trnavskom divadle smerujúcom k progresívnemu a kritickému, divácky atraktívnemu repertoáru nie je výnimkou. Rozhodne je však výnimočný. Je totiž niečím novým, niečím zvláštnym a hodným skúmania.

Plynúce životné cesty a ich ciele naprieč generáciami

Režisér Marián Amsler sa vo svojom martinskom autorskom debute venuje tematike rozmanitých mobilít – nomádstvu, migrácii ako globálnemu fenoménu ľudského premiestňovania sa. V jeho najnovšej autorskej inscenácii Doma – všade – dobre – najlepšie hľadal odpovede na to, čo je domov, a predovšetkým, akú má podobu na individuálnej úrovni pre každého jedného z nás.

Subjekt: Gulliver

Inscenácia Subjekt: Gulliver Divadla Jána Palárika v Trnave nadväzuje na sériu esteticky rozličných inscenačných experimentov v tomto divadle. Experimentálna je hneď z viacerých dôvodov. Sú to: myšlienkový posun predlohy do súčasnosti, ktorý je zároveň existenciálnou metaforou; multimediálny charakter inscenácie; nezvyčajné, ba výnimočné využitie filmovej reči v divadle, realizácia inscenácie prostredníctvom rôznorodého vyjadrovacieho aparátu, v ktorom popri činohernom herectve zohrávajú dôležitú úlohu výtvarné výrazové prostriedky divadla s bábkami, divadla objektu a divadla masiek; odvaha realizovať takýto veľký projekt v činohernom divadle s činohernými hercami.

Vzájomné dopĺňanie či zrážka bodov?

18. januára 2024 si divadlo SkRAT pripomenulo svoje 20. narodeniny, rovnako celá A4-ka, tá oslavovala tri dni, ako sa na špičkové centrum súčasného umenia patrí. Tá dvadsiatka je dôkazom úspešnosti a životaschopnosti projektu, čo je pre Bratislavu dobrá správa, veď prevádzkovať kultúrne centrum zamerané na alternatívnu kultúru chce veľa obetavosti a vynaliezavosti. SkRAT zahral prvú reprízu inscenácie Punctum contra punctum, viacerí divadelní kritici, teoretici i praktici predniesli svoje zdravice, organizátori premietli asi hodinový film úryvkov z inscenácií, ktoré už súbor, žiaľ, nehrá.

Projekt laboratória ako tvorivý pokus návratu k precíznosti hereckej práce

Divák v Modrom salóne SND sa pri predstavení divadelného spodobenia veselej i smutnej Gogoľovej poviedky v adaptácii režiséra Olega Liptsina Ako sa Ivan Ivanovič a Ivan Nikiforovič rozkmotrili nachádza akoby v inom svete. Sedí v centre diania, pozerá sa na hercov z viacerých strán, z bezprostrednej blízkosti sleduje minucióznu prácu ich tvárí, rúk a prstov. V dnešnom uponáhľanom svete sa mu môže zdať, že sa ocitol v divadelnom skanzene alebo vo virtuálnom archíve pracovných záberov bývalých televíznych pondelkov a sám si vyberá, ktorú z paralelných situácií inscenácie bude sledovať.

Náš domov je všade, kde je nejaké divadlo

Hra pre dvoch jedného z najvýznamnejších amerických dramatikov dvadsiateho storočia Tennesseeho Williamsa, hra blízka jeho srdcu, je voľne inšpirovaná jeho životom a vzťahom so sestrou Rose. Radí sa do neskoršieho obdobia autorovej tvorby, napísal ju až v roku 1973, teda dvadsaťšesť rokov po jeho najznámejšej hre Električka zvaná túžba a trinásť rokov po Mačke na horúcej plechovej streche. Hry z tohto obdobia majú blízko k absurdnej dráme, Williams sa tu približuje až k Beckettovi či Haroldovi Pinterovi.

Plynutie príbehu je ako tečúca rieka

Keď v roku 2019 vyšla kniha Aleny Sabuchovej Šeptuchy a následne získala jedno z najprestížnejších slovenských literárnych ocenení, Anasoft litera 2020, len málokto pochyboval o kvalitách tohto diela. V románe sa čitateľ/ka prenesie do trojhraničia Poľska, Ukrajiny a Bieloruska, do obce Podlasie, „do kraja, ktorý by nikto nevymyslel“, ako píše samotná autorka. A tak ako tečie voda v rieke a naberá do svojho koryta ďalšie a ďalšie pramienky a prítoky, tak sa aj v románe rozvetvujú, košatia a naberajú objem príbehy jednotlivých postáv, aby sa napokon spolu vliali do pomyselného mora čitateľskej skúsenosti.

Go to Top