Neprenosná nostalgia

Gábor Presser – Dusán Sztevanovity – Péter Horváth: Povala

Réžia: Matúš Bachynec

Dramaturgia: Martina Mašlárová, Slavka Civáňová

Preklad: Peter Kováč

Prebásnenie: Ján Štrasser

Scéna: Barbora Šajgalíková

Kostýmy: Markéta Sládečková

Svetelný dizajn: Ján Ptačin

Choreograf: Lacko Cmorej

Účinkujú:

Rádius: Marián Viskup

Miška: Nikolett Dékány, Anna Magdaléna Hroboňová

Babi: Eva Pavlíková

Barabáš, Prievozník: Juraj Ďuriš

Princ: Ján Cibula

Chlapec: Andrea Sabová

Lampáš: Andrej Remeník

Ozembuch: Branislav Matuščin

Domovník: Martin Nahálka

Detektív Lupa: Peter Oszlík

Poručík Brzda: Tomáš Stopa

Premiéra: 10. november 2023, Divadlo Andreja Bagara v Nitre

Rozprávkový muzikál Povala (A padlás) je legendárne dielo maďarského hudobného skladateľa Gábora Pressera a libretistov Dusána Sztevanovityho a Pétera Horvátha. Základnú zápletku tvorí príbeh štyroch zabudnutých duchov (Princ, Lampáš, Chlapec, Ozembuch), ktorí sa snažia skontaktovať Prievozníka, aby sa dostali do vzdialenej zeme spomienok. Zrazu nájdu tú správnu povalu, kde stretnú priateľov – Rádia, Mišku, Babi – a superpočítač Robinson. Dej, hoci má jednoduchú štruktúru, ponúka mnoho tém, ktoré oslovia aj dospelého diváka, napríklad osamelosť seniorov, dôležitosť priateľstiev a vytrvania v ceste za svojimi snami.

Divadlo Andreja Bagara v Nitre touto inscenáciou pokračuje v dramaturgickom pláne, ktorého cieľom je uvádzať diela reprezentujúce susedné krajiny Slovenska. Avšak výber inscenovaného titulu je otázny. Muzikál mal svetovú premiéru v roku 1988, v čase, keď otvorene hovoril o túžbe po slobode, čo sa podpísalo na jeho úspechu. Tvorcovia charakterizovali hru ako „spolovice rozprávka, spolovice muzikál od 9 do 99 rokov v dvoch častiach“^[1]. Práve rozprávkový rámec pomohol autorom libreta Péterovi Horváthovi a Dusánovi Sztevanovitymu zakódovať odkaz slobody. Postavy duchov sa chcú dostať preč z našej planéty, Miška posunúť svoj vzťah s Rádiom. Dielo je akýmsi obrazom socialistického režimu a tém, ako napríklad vymazávanie nepohodlných osobností z kolektívnej pamäti, odopieranie voľnosti a nedôvera voči ľuďom. Takéto chápanie rozprávkového muzikálu je do súčasného slovenského kontextu neprenosné.

Aj v Maďarsku je Povala skôr nostalgickou spomienkou. V budapeštianskom Vígszínház sa  súčasná inscenácia drží v repertoári už od sezóny 1987/1988. Textár Dusán Sztevanovity a hudobný skladateľ a spevák Gábor Presser patria k legendám maďarskej populárnej hudby a ovplyvnili jej smerovanie až do dnešných dní. Jednotlivé piesne z muzikálu sa stali súčasťou maďarskej populárnej kultúry, čo tiež podporuje veľkú mieru nostalgie, ktorá ho udržiava pri živote. Titul je zároveň spojený s menami hercov, ktorí ako prví stvárnili dnes už legendárne postavy a v súčasnosti sú považovaní za hviezdy maďarského herectva – Péter Rudolf (Lampáš), Géza D. Hegedűs (Barabáš/Prievozník) či dnes už zosnulý Attila Kaszás (Rádius). Na Slovensku ako krajine z postsocialistického bloku dokáže rezonovať základná politická myšlienka diela, ale iba ako opis minulosti. Zároveň sa muzikál presunul do iného kultúrneho prostredia, kde sú mená tvorcov neznáme.

Režijno-dramaturgická koncepcia inscenácie v DAB sa na dielo pozerá iba cez optiku rozprávky. Režisér Matúš Bachynec nerozpracoval osobné tragédie jednotlivých postáv. Každá takáto téma sa stala až sekundárnou líniou, napríklad osamelosť seniorov v postave Babi či tajná láska Mišky. Ešte aj v prípade duchov viac akcentoval ich rozprávkový charakter než ich nešťastie, že sa na nich zabudlo, aj keď pochádzajú zo známych rozprávok, ako sú Šípková Ruženka, Cisárove nové šaty alebo Snehulienka a sedem trpaslíkov. Režisér celý príbeh zovšeobecnil iba na cestu do vzdialenej zeme. Aj Barabáš, zloduch, do ktorého sa prevtelil Prievozník, pôsobí náhodne, hoci je to hlavný záporný hrdina. Jeho smrť a následná premena na ducha vyznievajú ako samozrejmosť. V Bachyncovej interpretácii sa z muzikálu stala čiernobiela rozprávka. V mnohých prípadoch si nedokázal poradiť s jednotlivými postavami. Príkladom môže byť situácia, keď herečka Anna Magdaléna Hroboňová ako Miška zmätene behá po javisku s paličkou v ruke pri hľadaní signálu Prievozníka. Jediný posun nastal v postave Domovníka, ktorý je v  predlohe možným členom tajnej služby, no v tomto prípade ho interpretovali ako súčasného hoaxera, ktorý za všetkým hľadá celosvetové sprisahanie. 

Nitrianske divadlo získalo takzvanú licenciu „non replica production“, čo znamená, že inscenačný tím musel pracovať s pôvodnou hudbou a textom. Ostatné umelecké zložky nespadali pod autorské práva, čím inscenátori získali tvorivú slobodu. Avšak nie všetci ju využili, najmä čo sa týka scénografie. Drevená realistická povala – na bokoch zahádzaná nepotrebnými hračkami a inými predmetmi z minulosti – na veľkom javisku stratila rozprávkové čaro. Na jej streche sa nachádzala televízna anténa, ktorá sprostredkovala signál pre hlavný scénický prvok, superpočítač Robinson, avšak jeho vzhľad je najproblematickejším riešením. Keďže pôvodná budapeštianska inscenácia vznikla na konci osemdesiatych rokov minulého storočia, spôsob zobrazenia umelej inteligencie v podobe „rozprávajúcej krabice“ bol v tej dobe akceptovateľný, lebo stvárňoval akúsi víziu budúcnosti. V súčasnosti zhmotnenie vo forme na seba naukladaných sivých boxov, s náhodne umiestnenými klávesnicami a prepojenými farebnými káblami, vyznieva komicky.

Superpočítač Robinson v porovnaní s kreatívnym svetelným dizajnom Jána Ptačina pôsobí akoby z minulého storočia, najmä, keď sa inscenácia odohráva v súčasnosti. Na zadnom horizonte javiska sa nachádza projekcia hviezdnej oblohy, ktorá sa počas inscenácie mení až po svitanie. Jednotlivé hviezdy na oblohe symbolizujú sny jednotlivých postáv, ktoré sa postupne stávajú skutočnosťou. Ptačin zároveň dokázal svetelne zobraziť dôležité okamihy, ako bolo mapovanie a zaslanie odkazu pre Prievozníka alebo odchod duchov do vzdialenej zeme. To všetko znázornil svetelnými zábleskami, ktorými vytvoril tunel cez hľadisko. Svetlo skenovalo priestor divadla jemnými pásovými lúčmi a postupne vytvorilo pomyselnú svetelnú bránu.

Kostýmová výtvarníčka Markéta Sládečková sa snažila odlíšiť od pôvodnej predlohy. V slovenskej inscenácii sú duchovia vykreslení opačne než v maďarskej (tam sú duchovia oblečení do farebných kostýmov vyzdvihujúcich ich rozprávkový charakter) a viac je akcentovaný ich smútok. Sládečková vytvorila postavám duchov vyblednuté a historizujúce oblečenie, aby ich zovňajšok pripomínal, že ich podoba už v ľudskej mysli vybledla. Ich kostýmy evokujú aj nočné košele, ktoré naznačujú tému smrti a večného spánku. Pre Princa zvolila dlhý plášť s mečom a knihu, z ktorej číta Šípkovej Ruženke poéziu, aby sa zobudila. Lampáš, ôsmy trpaslík, má odev baníka previazaný šnúrou a svietidlo, lebo zomrel v bani, keď ostatní zostali pri Snehulienke a zabudli na neho. Chlapcovi dala výtvarníčka okolo krku výrazný čipkovaný golier a barokové nohavice upnuté nad kolenami, Ozembuch má odev kata – obaja sú z rozprávky Cisárove nové šaty. Princ, Chlapec a Ozembuch majú sivé barokové parochne, Lampáš zase veľkú sivú bradu. Určite treba vyzdvihnúť Sládečkovej prácu s farbami a ich symbolikou. Energickú Babi obliekla do pestrofarebného plášťa, ktorý žiari sýtymi farbami a zdôrazňuje jej lásku a odvahu. To isté platí pre mladú huslistku, študentku konzervatória Mišku, ktorá púta pozornosť žltými pančuchami a farebným svetrom. Je to slnko celej inscenácie, ktoré zachráni nielen štyroch duchov, ale aj jeden ľudský život. Práve sýtožltá reprezentuje jej povahu a lásku k Rádiovi, ktorý bol zahľadený len do svojho výskumu a nevnímal svet okolo seba. V jeho prípade pracovala Sládečková iba s náznakom. Odela ho do mikiny a riflí, pričom farebné nášivky na nohaviciach vytvárajú prepojenie na Mišku a Babi, ktoré sú mu najbližšie.

Rozprávkový muzikál s jednoduchými typmi postáv by mohol hercov zvádzať k infantilnému prejavu. Našťastie, nie všetci nitrianski interpreti skĺzli do afektovaného herectva. Inscenáciu charakterizuje jemná herecká štylizácia, kladúca dôraz skôr na fantazijnú podstatu postáv než na ich osobnú tragédiu spočívajúcu v tom, že sa na ich príbeh zabudlo. Z hereckého obsadenia duchov možno vyzdvihnúť Jána Cibulu, ktorý dokázal zobraziť Princa ako poeticko-patetického zasneného šľachtica, avšak s istou dávkou irónie a nadhľadom. Kontrast k jeho pátosu vytvoril niekdajší ôsmy trpaslík Lampáš v podaní Andreja Remeníka. Svoj tragický príbeh podčiarkol pesimistickým pohľadom na život a frflaním. Konflikt medzi postavami Princa a Lampáša vnáša do deja humor, ale aj dynamiku. V príbehu nastáva mnoho situácií, keď interagujú – zhadzujú sa alebo ponižujú, ale nie krutým spôsobom, skôr súrodeneckým.

Postava Ozembucha je v predlohe nemá, viac-menej len asistuje Chlapcovi alebo ostatným, keď je potrebné použiť silu. V nitrianskej inscenácií, kde ho stvárňuje Branislav Matuščin, komunikuje cez pazvuky alebo neartikulované hlásky. Táto zmena sa prejavuje najmä v hudobných číslach, ale aj v dialógoch, čo ruší tak ich zrozumiteľnosť, ako aj celkový dojem. Dramaturgická úprava však nie je v príbehu odôvodnená, navyše postavu kata ochudobnila o ľudský rozmer, keďže zvuky pripomínajú skôr zviera než človeka. Marián Viskup ako Rádius a Anna Magdaléna Hroboňová v alternácii s Nikolett Dékány v postave Mišky stelesňujú dvoch mladých ľudí, ktorí si uvedomia, že by radi išli spoločnou cestou. Hroboňová v prvej polovici príliš psychologizovala, akoby hľadala správny herecký výraz. Avšak v druhej časti sa už prispôsobila svojim kolegom v mierne štylizovanom herectve, čo bolo zrejmé najmä v scéne na streche, kde sa v pestrofarebnom kostýme klauna a skladbou na husliach vzoprela polícii. Marián Viskup stvárňuje hlavnú postavu – adolescenta, ktorý zrazu spozná svet okolo seba –, žiaľ, jeho preexponovaný prejav a gestá skĺzli do stereotypného obrazu mladého človeka.

Najvýraznejšie výkony podali Eva Pavlíková ako Babi a Martin Nahálka ako Domovník. Obaja dokázali svoje charaktery zrozumiteľne interpretovať, aj napriek nedostatočnej nosnosti režijnej idey. V diele zhmotňujú zaužívaný stereotyp, podľa ktorého sú staré dámy priateľské a starí muži nepríjemní. Pavlíková v hereckom prejave používala galantné a jemné gestá či vyššie posadený hlas. Charakter jej postavy sa odzrkadlil aj v choreografii Lacka Cmoreja, ktorá pozostávala najmä počas jej piesne z gest talianskeho tanca tarantella. Nahálka oproti nej pôsobil ako grobian s nevyberavými spôsobmi a hrubo posadeným hlasom. Ich rozdielnosť sa prejavila aj pri spoločnom tangu, ktoré predstavovalo súboj ich hodnôt.

Podobne ako herecké, aj spevácke výkony boli kolísavé. V ústrednej muzikálovej piesni v interpretácii Mariána Viskupa bolo cítiť, že je pre neho príliš vysoko položená. Najväčší problém mu robil refrén, kde sa dostal za hranicu intonačnej čistoty. Vzhľadom na to, že ide o opakujúci sa motív, ktorý sa objavuje vo viacerých piesňach, jeho spevácky hendikep rušil celkový dojem z naštudovania. Chlapca Andrey Sabovej charakterizuje v hereckom prejave najmä infantilnosť, avšak v speváckom parte zažiarila, a to najmä vo vysokej polohe, čím dokázala aspoň čiastočne vyvažovať Viskupove nezvládnuté výšky.

Na záver je potrebné vyzdvihnúť preklad Petra Kováča a prebásnenie Jána Štrassera. Libretisti Péter Horváth a Dusán Sztevanovity sú pre maďarské publikum dnes už kultovými menami. Najmä Sztevanovity, ktorý je autorom legendárnych textov skladieb formujúcich maďarskú populárnu hudbu aj autorský muzikál. Jeho texty sú plné básnických obrazov, zakladajúcich sa najmä na jednej centrálnej metafore, ktorú autor postupne rozvíja k pointe. Aj vďaka tomuto faktu je Povala populárna a stále živá. Kováč i Štrasser si poradili so všetkými nástrahami – rozprávkovými motívmi, metaforami, jemnosťou rýmov, ale aj samotným štýlom textov. Zachovali ich rozprávkový, mierne insitný charakter. Preklad bol výnimočne kvalitný a bez problémov prešiel schválením maďarských autorov – v deväťdesiatych rokoch totiž chceli muzikál uviesť na Broadwayi, ale autori nesúhlasili s anglickým prekladom, preto sa tam nikdy nerealizoval.

Nitriansku inscenáciu rozprávkového muzikálu Povala možno charakterizovať slovným spojením – spolovice nostalgia, spolovice populárna hudba od deviatich do deväťdesiatich deviatich rokov v dvoch častiach. Jej problémom je absencia výraznejšieho režijného vkladu, ktorý by dokázal prekonať veľkú mieru lokálnosti titulu. Zároveň chýba i zásadná interpretácia, ktorá by dokázala prekročiť dobové konotácie a titul väčšmi prepojiť so súčasnosťou. 

---

^[1] https://www.vigszinhaz.hu/A_padlas