Matúš Marcinčin
Matúš Marcinčin vyštudoval slovenský jazyk a literatúru v kombinácii s občianskou náukou na PU v Prešove (PhDr.) a literárnu vedu na UPJŠ v Košiciach (PhD.).
Tiene svokriných jazykov
Dystópia je temný žáner so svetlou budúcnosťou, čo neveští nič dobré. Hoci patria do literatúry, Orwell, Huxley či Bradbury boli viac prorokmi ako spisovateľmi. Čas preveril ich romány, ktoré sú desivo aktuálne. Aj v našom národnom kontexte je namieste otázka, v čom sa odlišuje dystópia od obyčajného pesimizmu. Zdá sa, že to bude hĺbka uvažovania a dôsledné domýšľanie vecí. Tvorcovia inscenácie Mastný muž 2.0 skúsili obyčajný slovenský pesimizmus povýšiť na dystópiu.
Hranice preňho neexistujú: pocta Karolovi Horákovi
Karol Horák – neprehliadnuteľný literát, excentrický vysokoškolský pedagóg, no predovšetkým nestor slovenského divadla. Bolo vecou elementárnej slušnosti, že už v septembri 2013 sa na pôde Prešovskej univerzity konala pri príležitosti Horákovej sedemdesiatky2 vedecká konferencia s veľavravným názvom Slovo, gesto, pohyb, obraz, tvar,3 z nej vzišiel rovnomenný konferenčný zborník.4 Je dobré, že o desať rokov neskôr (plus malý časový sklz) sa mohlo na rovnakom mieste konať obdobné podujatie pri ďalšom okrúhlom životnom jubileu profesora Horáka.5 Tentoraz malo názov Prekračovanie hraníc (k tvorbe Karola Horáka). I po tejto vedeckej konferencii vyšiel rovnomenný zborník.
Gemerská elégia
Režisér, prekladateľ a v neposlednom rade popularizátor maďarskej drámy na Slovensku Karol Rédli sa rozhodol dramatický sujet tejto hry preniesť do priestoru niekdajšej banskej oblasti stredného Gemera, konkrétne kdesi k Štítniku v okrese Rožňava, čo je periféria Košického kraja. Zatvorenie baní a úpadok celého priemyslu spôsobil ekonomický a následne aj demografický, sociálny kolaps regiónu, ktorý v súčasnosti patrí k najchudobnejším oblastiam Slovenska. Pri pohľade na mapu možno povedať, že aj u nás by sa dalo vyznačiť niečo ako hrdzavý pás, hoci v našom kontexte zvykneme hovoriť skôr o hladových dolinách. Historický Gemer by mal v tomto páse nepochybne popredné miesto.
Surreálne monštrum a jeho tieň
Európa Mozarta, Bacha či Beethovena a mnohých ďalších sa v 20. storočí rozhodla pre obyčajný plechový bubienok. V jeho rytme zanikol tlkot ľudského srdca. Hudba ostala prehlušená. Bubienok udával takt, určoval tempo, velil na pochod. Mozarta nahradil Matzerath. A davy bez rozmyslu mašírovali. Stačil kovový zvuk plechu. Iba niektorým z toho praskali bubienky. Partitúru pre sólo bubon symbolicky zapísal Nemec Günter Grass, kultový európsky spisovateľ a nositeľ Nobelovej ceny za literatúru (1999).
To kvôli tomuto ste neboli doma?
„Moje sily sú však vyčerpané dlhými rokmi putovania bez domova. Preto si myslím, že je lepšie v správnom čase a vo vzpriamenom postoji ukončiť život, v ktorom intelektuálna práca predstavovala tú najčistejšiu radosť a osobná sloboda bola najväčším možným dobrom. Zdravím všetkých svojich priateľov! Kiežby im bolo dopriate uvidieť po tejto dlhej noci úsvit! Ja, až priveľmi netrpezlivý, idem popredu.“ Tieto slová napísal rakúsky literát židovského pôvodu Stefan Zweig 22. februára 1942 v brazílskom Petrópolise v deň, keď spolu so svojou manželkou spáchal vo veku šesťdesiat rokov samovraždu. Záver jeho rozlúčkového vyhlásenia je vlastne úvodom k inscenácii Outcast, ktorú začiatkom septembra uviedlo prešovské divadelné zoskupenie Slzy Janka Borodáča.
Nestarajte sa o naše tržby, smútky a osamelosť
Temnou históriou opradený rumunský hrad Bran sa stal inšpiráciou pre spisovateľa Brama Stokera, aby vytvoril legendárny príbeh o grófovi Draculovi. Osobný zážitok z nevľúdnej Prahy a bizarný morytát spätý s Českými Budějovicami sa podobným spôsobom stali inšpiračným zdrojom pre spisovateľa a dramatika Alberta Camusa, aby napísal Nedorozumenie, jednu zo svojich najznámejších divadelných hier. Práve Camusov tragický príbeh je predlohou pre Smutnú správu zo smutnej krajiny, ktorá bez akýchkoľvek nedorozumení spája existencializmus s absurdnou drámou a gotickým románom.
Pieskovisko nie je pláž
Každý sa hráme na svojom vlastnom piesočku, priebežne strkáme hlavy do piesku, svoje životy budujeme spravidla na piesku, ľuďom naokolo radi sypeme piesok do očí. Je paradoxné, že popri tom všetkom sme sa akosi zabudli s pieskom hrať. Je čas vrátiť späť piesok v presýpacích hodinách, vrátiť sa späť do detstva, na počiatok. Dosť bolo vylihovania na pláži, potrebujeme pieskovisko. Inak nás čaká (s)púšť.
Adam verzus Jób
Človek akoby dnes obracal všetko naruby. Sebavedomo si uzurpuje moc stvoriteľa a vytvára si boha na svoj obraz tak, aby mu čo najviac vyhovoval. Buduje si vlastný systém, vo vnútri ktorého všetko funguje v najlepšom poriadku a pokoji. Až pokiaľ nepríde nejaká existenciálne vypätá skúška na hranici únosnosti. O jóbovsky krutom zrútení vlastných predstáv, strate všetkého a nájdení skutočnej viery hovorí dráma Adamove jablká. Pôvodne dánsko-nemecký film z roku 2005 dostal slovenskú divadelnú podobu o štrnásť rokov neskôr zásluhou Jána Luterána.
Človek je anjel v blate zaliaty
Skrz-naskrz skorumpovaný systém, arogantný minister vnútra JUDr. Kal..., naši ľudia, skutok sa nestal, demonštrácie v uliciach... Dejiny majú zmysel pre (trpký) humor. Povedali by ste, že to je iba obraz súdobého Slovenska z roku 1932 podľa literárnej fikcie Mila Urbana? Urban je nečakane aktuálny a nadčasový tam, kde by sme to nečakali.
