(function(i,s,o,g,r,a,m){i['GoogleAnalyticsObject']=r;i[r]=i[r]||function(){ (i[r].q=i[r].q||[]).push(arguments)},i[r].l=1*new Date();a=s.createElement(o), m=s.getElementsByTagName(o)[0];a.async=1;a.data-privacy-src=g;m.parentNode.insertBefore(a,m) })(window,document,'script','//www.google-analytics.com/analytics.js','ga'); ga('create', 'UA-58937473-2', 'auto'); ga('send', 'pageview');
Avatar photo

Matúš Marcinčin

Matúš Marcinčin vyštudoval slovenský jazyk a literatúru v kombinácii s občianskou náukou na PU v Prešove (PhDr.) a literárnu vedu na UPJŠ v Košiciach (PhD.).

Pieskovisko nie je pláž

Každý sa hráme na svojom vlastnom piesočku, priebežne strkáme hlavy do piesku, svoje životy budujeme spravidla na piesku, ľuďom naokolo radi sypeme piesok do očí. Je paradoxné, že popri tom všetkom sme sa akosi zabudli s pieskom hrať. Je čas vrátiť späť piesok v presýpacích hodinách, vrátiť sa späť do detstva, na počiatok. Dosť bolo vylihovania na pláži, potrebujeme pieskovisko. Inak nás čaká (s)púšť.

Adam verzus Jób

Človek akoby dnes obracal všetko naruby. Sebavedomo si uzurpuje moc stvoriteľa a vytvára si boha na svoj obraz tak, aby mu čo najviac vyhovoval. Buduje si vlastný systém, vo vnútri ktorého všetko funguje v najlepšom poriadku a pokoji. Až pokiaľ nepríde nejaká existenciálne vypätá skúška na hranici únosnosti. O jóbovsky krutom zrútení vlastných predstáv, strate všetkého a nájdení skutočnej viery hovorí dráma Adamove jablká. Pôvodne dánsko-nemecký film z roku 2005 dostal slovenskú divadelnú podobu o štrnásť rokov neskôr zásluhou Jána Luterána.

Človek je anjel v blate zaliaty

Skrz-naskrz skorumpovaný systém, arogantný minister vnútra JUDr. Kal..., naši ľudia, skutok sa nestal, demonštrácie v uliciach... Dejiny majú zmysel pre (trpký) humor. Povedali by ste, že to je iba obraz súdobého Slovenska z roku 1932 podľa literárnej fikcie Mila Urbana? Urban je nečakane aktuálny a nadčasový tam, kde by sme to nečakali.

Teror pod Tatrami

Dvadsaťpäťročný Slovák Dominik K. sa v januári 2019 pred pražským mestským súdom priznal, že v roku 2015 plánoval teroristický útok, keď na prešovskej autobusovej stanici chcel nechať vybuchnúť tlakový hrniec naplnený kovovými časticami. Obvinený mal pod menom Abdul Rahman založený facebookový účet, na ktorom sa otvorene hlásil k džihádistom. V jeho pražskom byte sa našli časovače a chemikálie na výrobu štyroch kilogramov výbušnín. Teror napojený na medzinárodnú sieť nakoniec Prešov aj tak neobišiel. Našťastie len ten divadelný.

Absurdný červený sen

V máji 2018 predseda Európskej komisie Jean-Claude Juncker slávnostne odhalil v nemeckom Trevíri bronzovú sochu Karla Marxa pri príležitosti dvojstého výročia jeho narodenia. Viac než päť metrov vysoký a dve tony vážiaci monument je darom Čínskej ľudovej republiky. Mnohí pri tejto príležitosti hovorili o facke postkomunistickým krajinám, stovke miliónov mŕtvych obetí a ľudským právam vôbec. V tom istom mesiaci začala na slovenských divadelných javiskách dýchať zhlboka Amália, obeť rumunskej diktatúry proletariátu.

V tieni trónu

Je len ťažko predstaviteľné, že slovinský režisér môže natoľko poznať slovenské reálie, aby pri inscenovaní jednej zo zásadných hier európskeho romantizmu ponúkol veľmi zaujímavú paralelu s jedným z najrozporuplnejších okamihov našich dejín. Diegovi de Breovi sa to však – pravdepodobne ako čaro nechceného – podarilo, keď v Košiciach uviedol Schillerovu Máriu Stuartovú.

Trikrát a dosť

V našich schizofrenických časoch, keď sa zvykne večná láska až za hrob radšej poistiť predmanželskou zmluvou, nie je azda úplne márne oprášiť Tajovského jednoaktovku Sľuby. Rovnako symptomatické je pre dnešok aj to, že znovu objaviť dramatický debut klasika slovenského realizmu musí urobiť rusínske divadlo. Bude aj v Prešove platiť, že sľuby sa sľubujú – blázni sa radujú a chlieb sa je?

Domov sú ruky, ktoré lepia pirohy

Ako málo človečiny má v sebe slovníková definícia výrazu domov! Ako ďaleko je od skutočnosti. Je to vraj miesto, kde sa človek narodil, kde býva, kde žije a tak ďalej. Toto byrokratické konštatovanie je chladné ako štyri steny, ktoré popisuje. Michal Baláž sa rozhodol ukázať, čo to domov naozaj je. V rusínskom znení bez titulkov, zato s vôňou onej človečiny.

Veličenstvo kat

Razantný a dynamický vstup do inscenácie ponúkne divákovi naturalistické obesenie (možno) nevinného. Mimoriadne uveriteľné a autentické. V závere nie dlhého predstavenia – prístupného od osemnásť rokov – sa predstaviteľ popraveného nepríde ani pokloniť. Na stránke divadla je vyhlásený konkurz na herca. Čierny, alebo skôr šibeničný humor?

Go to Top