Gemerská elégia

Csaba Székely: Banský kvet

Réžia a preklad: Karol Rédli  

Dramaturgia: Peter Himič

Scéna: Anita Szökeová

Kostýmy: Erika Gadusová

Jazyková odborná spolupráca: Gabriel Rožai

Účinkujú:

Ivan – Michal Soltész

Michal, lekár – Martin Stolár

Ilonka, Ivanova nevlastná sestra – Janka Balková

Eliáš, Ivanov sused – Stanislav Pitoňák

Irma, Eliášova manželka – Dana Košická

Huslista – Jakub Ferenčák, a. h.

Slovenská premiéra 28. 11. 2025 na Malej scéne Národného divadla Košice.

Banský kvet je slovenská Hillbilly Elegy, a preto ide o dôležitú inscenáciu. Knižný bestseller súčasného amerického viceprezidenta JD Vancea našiel svoj jedinečný odraz v slovenskom divadle a stáva sa zúfalým výkrikom tých, ktorí do divadla nikdy neprídu.

Autobiografická próza JD Vancea, ktorá aj v slovenskom preklade vyšla pod originálnym názvom Hillbilly Elegy[1], patrí k najdôležitejším knihám v USA minimálne za posledné desaťročie. Keď vyšla v roku 2016, okamžite sa dostala do zoznamu bestsellerov denníka New York Times a udržala sa tam viac než rok. Nazvali ju aj „návodom na čítanie Ameriky“. Veľký záujem o knihu sa vrátil v dvoch ďalších vlnách. Najprv po jej filmovom uvedení (2020)[2] a nedávno po tom, čo sa jej autor stal viceprezidentom Spojených štátov (2024). Bezmála desaťročie je dôležitou súčasťou amerického verejného diskurzu.

Vance v knihe s podtitulom Kronika rodiny a kultúry v kríze podáva závažné svedectvo o svojej bezútešnej mladosti v oblasti tzv. hrdzavého pásu (rust belt) v USA. Ide o štáty, ktoré niekedy tvorili priemyselnú kostru hospodárskeho zázraku krajiny ako napr. Ohio Michigan, Pensylvánia a i. Po rozplynutí sa amerického sna prišiel ekonomický úpadok, a s tým spojený vzostup sociálnych problémov, kriminality. Totálne rozvrátenie rodín a aj celej spoločnosti: všeobecná dezilúzia a strata akejkoľvek perspektívy. Pútavo napísané memoáre zaujmú okrem iného aj svojou surovosťou a vulgárnosťou, čo zvyšuje ich autentickosť.

Na druhej strane máme maďarského dramatika Csabu Székelyho, pôvodom z Rumunska. Jeho dráma Banský kvet je úvodnou časťou širšie koncipovanej trilógie Banský región (nasleduje Banská slepota a Banská voda) –  v sezóne 2011/2012 bola vyhlásená za najlepšiu novú maďarskú drámu.

Režisér, prekladateľ a v neposlednom rade popularizátor maďarskej drámy na Slovensku Karol Rédli sa rozhodol dramatický sujet tejto hry preniesť do priestoru niekdajšej banskej oblasti stredného Gemera, konkrétne kdesi k Štítniku v okrese Rožňava, čo je periféria Košického kraja. Zatvorenie baní a úpadok celého priemyslu spôsobil ekonomický a následne aj demografický a sociálny kolaps regiónu, ktorý v súčasnosti patrí k najchudobnejším oblastiam Slovenska. Pri pohľade na mapu možno povedať, že aj u nás by sa dalo vyznačiť niečo ako hrdzavý pás, hoci v našom kontexte zvykneme hovoriť skôr o hladových dolinách. Historický Gemer by mal v tomto páse nepochybne popredné miesto.

Scéna Anity Szökeovej je silno kontrastná. Asi len ona jediná dokázala nájsť perspektívu pre tento zabudnutý kraj, kde viac ako inde platí ono známe: Pánboh vysoko a Bratislava ďaleko. Presnejšie, perspektívu vložila do geometricky rozvrhnutej chyže, ktorá vypĺňa javisko košickej Malej scény. Na prvý pohľad evokuje da Vinciho Poslednú večeru a večeradlo s typickým perspektívnym zobrazením. Aj Szökeovej dedinská izba je vystavaná až v nápadnej perspektíve. Zadná stena s oknom tvorí tretinu, možno štvrtinu tej prednej, bočné steny sa takisto šikmo zbiehajú dozadu. A to je aj jediná perspektíva, ktorú nájdete v tejto inscenácii o regióne bez akejkoľvek perspektívy.

Centrálnym miestom izby je starý stôl s dvomi stoličkami bez operadla, akoby sa tu nebolo naozaj o čo oprieť. Steny boli niekedy biele, dvere so zárubňami niekedy zelené. Teraz sú špinavé, odspodu čierne, možno zamoknuté a splesneté, možno iba odhnívajúce. Vetchá strecha naznačená trámami a riedko rozloženými kontralatami je deravá. Zo stropu visí jedna žiarovka. Na ľavej strane je stará truhlicová lavička s polámaným operadlom, prikrytá tkaným koberčekom. Za ňou šparhert, teda klasický dedinský sporák, ktorý slúžil tak na varenie, ako aj na vykurovanie miestnosti. Oproti je skriňa a iný nábytok, nápadné je množstvo marhuľových zaváranín, ktoré nikto nechce. Desiatky kompótov a zopár fliaš alkoholu s poldecákmi sú v skutočnosti  jediným inventárom izby. Po oboch stranách sú dvere. Ľavé vedú von, tie na druhej strane do vedľajšej izby. A to je všetko. Spoločným znakom je zanedbanosť a úpadok. Chatrný domec sa tak poľahky stáva symbolom regiónu.

Silné lokálne ukotvenie potvrdzuje aj používanie nárečia z centrálneho Gemera. Gemerčina sa vo všeobecnosti vymyká z bežnej predstavy o rozdelení našich nárečí na západoslovenské, stredoslovenské a východoslovenské. Medzi tvorcami inscenácie je rovnocenne uvedený i jazykovedec Gabriel Rožai, rodák z Rožňavy. Jeho angažovanie pre jazykovú spoluprácu sa ukázalo ako správna voľba. Reč postáv tvorí samostatnú rovinu inscenovanej hry, je za ňou vskutku cítiť vplyv dialektológa. Gemerské nárečie je oproti iným – šarišskému, zemplínskemu či záhoráckemu – menej známe, zvolený variant je navyše sám osebe špecifický, veď skoro každá dolina na Gemeri má svoj vlastný dialekt, prihliada sa ešte aj na sociolingvistický aspekt. Cítiť za tým poctivú robotu.

V divadlách na východnom Slovensku sa oveľa častejšie stretneme s využívaním akejsi univerzálnej „mestskej východniarčiny“, ktorou sa v skutočnosti nikde nehovorí. Problematickú lexikálnu úroveň, žiaľ, mnoho ráz zvýrazňuje ešte i nesprávna fonetická rovina hereckého prejavu. Už len taká relatívne jednoduchá vec ako prízvuk je pre hercov veľakrát neprekonateľná prekážka. Oproti tomu reč v Rédliho inscenácii pôsobí veľmi autenticky a je jej ozdobou.

Z pohľadu lexiky treba ešte upozorniť i na hojné využívanie expresívnych výrazov, v tomto prípade všetkých foriem hrubých, vulgárnych a tabuizovaných slov. Zvlášť pri hlavnej postave divákovi nevdojak víri v hlave úvaha, do akej miery sa dokáže herec profesionálne odosobniť od toho, čo mu do úst predpisuje rola. Napriek všetkému treba uznať, že využívaná slovná zásoba nepôsobí rušivo, je funkčne adekvátna a sama osebe je výrečnou výpoveďou o vnútornom svete postáv. Tak aj Banský kvet je svojská kronika rodiny a kultúry v kríze.

Jedinú vedľajšiu miestnosť má obsadenú zomierajúci otec, ktorý je už dva roky nevládny, pripútaný na lôžko a odkázaný na cudziu opateru. Hoci ide len o „fiktívnu“ postavu, ktorá sa ani raz neukáže, ani raz neprehovorí, v dramatickom sujete má svoje podstatné miesto. Je determinantom osudov ostatných postáv. Niekto viac, iný menej, no všetci mu prajú skorú smrť. Predstavuje pre nich fyzickú príťaž a ešte viac emocionálnu záťaž. Vlastné deti ho nenávidia; keď ho počastujú výrazom bezcharakterná sviňa, je to ešte z toho milšieho, čo si musí vypočuť (našťastie je hluchý).

Jeho manželka sa obesila. A nie je v tom sama. Obec má  jedno prvenstvo – najvyšší počet samovrážd, prirodzená smrť je v obci skôr výnimočná. To, že stromy viac slúžia na obesenie ako na hocičo iné, je súčasťou života miestnej komunity, a to už nikoho nevyrušuje.

Ústrednou postavou je starý mládenec Ivan (Michal Soltész). Po krachu baní je dlhodobo nezamestnaný, kvôli otcovi pripútaný k rodnému domu. Keď sa v závere inscenácie napije aj niečoho iného ako pálenky, prekvapí pečeň. Alkohol mu pomáha prežiť.

Soltészovi tento typ postáv maximálne vyhovuje. Zodpovedá jeho naturelu, hrá ich s ľahkou prirodzenosťou. Pritom ide o náročný typ roly, keď sa herec môže hocikedy pokĺznuť a stratiť úroveň. Zahrať pijana si vyžaduje naozajstný kumšt.  

Je až obdivuhodné, ako Soltész dokáže svoju postavu variovať. Stále nachádza nové výrazy, neopakuje gestá, inovuje postoje, so zmyslom pre minucióznosť pracuje s jazykom, citlivo kreuje každú repliku. Čas má pevne vo svojej moci, neponáhľa sa, vychutnáva si pauzy v reči, divákov teší jedinečným zmyslom pre nuansy, ktorými šperkuje svoju postavu, nemá hluché miesto, dokáže reagovať prekvapivo a pútať na seba pozornosť, Ivanovi dáva osobitú pridanú hodnotu, aj keď niekto by povedal, že celý čas hrá „to isté“. Pritom nie je povrchný. Soltészov Ivan je vo svojej nespornej komickosti vysoko tragická postava, čo zodpovedá aj žánrovému zaradeniu hry.

Častým hosťom v dome je mladý lekár Michal, prezývaný Doki (Martin Stolár). Na dedinu sa priženil. Prišiel s ambíciami, no nechal sa zomlieť životom, a tiež sa stal skrachovancom. Prišiel zachraňovať životy tam, kde sa nikomu nechce žiť. Nepriznáva si to celkom, nechce sa poddať prostrediu, ešte stále v ňom bojuje starý a nový človek. Plamienok jeho odhodlania však zhasína každým glgom pálenky. Stolár je Soltészov sparingpartner v pití, čo je trochu jeho smola. Stolárov lekár-opilec je zahraný štandardne, miestami naozaj príjemne prekvapí, divák to ocení, ale pri Soltészovi jednoducho mnoho ráz nestačí s dychom a hrá len druhé husle. Nie vždy je to rovnocenný duet, hoci má veľakrát vskutku výborné momenty, niekedy iba dobieha za kolegom. Na druhej strane, do určitej miery si to vyžaduje charakter jeho postavy, ktorá je čiastočne ešte z iného sveta a nie je úplne aklimatizovaná na to, ako vyzerá rázovitý život na dedine.

Ďalšia postava zvonku – z mesta – je Ivanova nevlastná sestra Ilonka (Janka Balková). Prichádza, aby pomáhala s chorým otcom. Spolu so susedou Irmou (Dana Košická) nenesú priamu zodpovednosť za dianie na javisku, sú však nevyhnutné pre štruktúru hry, aby pomohli ukázať rozpad tradičných vzťahov v prostredí, kde úpadok kultúry je predznamenaný rozvratom mravov. Vydatá Irma túži po Ivanovi, ženatý Michal prahne po Ilonke, nevlastní súrodenci sa svorne nevedia dočkať smrti otca, v jednej vete sa spomenie farár, ktorý pokukáva po miništrantoch. Ani prítomnosť poslednej postavy – suseda Eliáša (Stanislav Pitoňák) – neznamená, že v tomto výseku zo spoločnosti sa dá nájsť aspoň jeden zdravý medziľudský vzťah.

Vzťahy medzi ľuďmi sú ako bane. Dlhodobo nefunkčné. Z generácie na generáciu. Nikto si už nepamätá, kedy boli bane niekedy živé. Dnes sú uzatvorené, zavalené, naplnené tmou a prázdnotou. Žiadne svetlo do nich nedokáže preniknúť. Len staré banícke povesti sa zmieňujú o legendárnych banských kvetoch. Skrývajú sa v hĺbke temných baní a šácht. Viera, že banský kvet existuje, je posledná nádej tam, kde všetky nádeje boli len falošnými ilúziami, ktoré sa rozplynuli ako sny o lepšom živote na Gemeri.

Všetky postavy v inscenácii sú – každá svojím spôsobom – spodinou. Ich životy sú ako bane zavalené sutinou a troskami. Sú odsúdené prežívať svoj život na okraji. Periféria, kde sa len pozrú, a nezáujem z každej strany. Všetci majú obuv zašpinenú od zaschnutého blata. Nechodia po vydláždených chodníkoch, plahočia sa blatom, ktoré sa im lepí na päty. Anotácia k inscenácii hovorí o ľuďoch „tvrdých a prísnych ako baňa“.

No kdesi tam v hĺbke ich duší sa skrýva banský kvet. Každá z týchto postáv, nešťastných svojím vlastným spôsobom, postupne poodkryje niečo zo svojho životného príbehu, vďaka čomu sa ani o jednej nedá povedať, že by bola naskrze zlá. Vlastne, sused Eliáš bol šťastný, určite najšťastnejší z tejto skupiny ľudí, aspoň tak vyzeral, a preto ho ostatní nemohli vystáť. Platilo to až do jeho samovraždy, keď vyšlo najavo, že potichu bojoval so zákernou chorobou. Každý niečo skrýval, osobné príbehy jednotlivých postáv sa rozplietajú v priebehu hry, ktorá nemá jednotiaci príbeh, skôr je mozaikou malých osudov hlavných hrdinov, aj keď nikto z nich by sa bezpochyby za hrdinu nikdy nebol považoval.  

Či po prečítaní Vanceovej knihy alebo po pozretí si Székelyho hry nemožno súdiť ľudí s podobnými osudmi, ktoré si nezvolili sami.

Komu je určená Rédliho inscenácia? Je celá plejáda divákov, ktorí sa na nej dobre zabavia, no v skutočnosti jej neporozumejú, resp. dospejú k niečomu, čo by sme mohli nazvať akademickým porozumením. Sociálne bubliny nepustia. Tí, ktorí tieto osudy žijú, sa v divadle neukážu. Nie je zároveň isté, či by ju pochopili tiež, mohlo by to znamenať, že by museli uznať tragiku vlastnej existencie.

Na predstavení Banského kvetu sa dá len tak kĺzať po povrchu významov.  Hru možno vidieť ako komédiu s vydarenými vtipmi, čiernym humorom, umne vystavanými monológmi atď. Korunu výstupom dajú, samozrejme, alkoholické scény.

Zdá sa, že modelovým divákom by mohol byť človek, ktorý v takejto oblasti žije, dobre ju pozná, no nie je ponorený do jej problémov, je zároveň dostatočne empatický, aby všetko citlivo vnímal a bol si vedomý súvzťažností. Stretáva sa s ľuďmi, je im nablízku, ale nie je jedným z nich. Takýto divák si dokáže popri komediálnej dimenzii plnohodnotne uvedomiť aj tragickú rovinu inscenácie v celej jej šírke a hĺbke. Bane sú zo svojej podstaty hlboké a nájsť banský kvet si vyžaduje zatiahnuť na hlbinu. Sfárať dole, neostať na povrchu. 

Asi to bude osud tragikomédie ako žánru s dvomi disproporčne zastúpenými rovinami: veľká časť divákov zastane na prahu pointy. V Rédliho gemerskej adaptácii Banského kvetu je to umocnené faktom, že bez reálne odžitej skúsenosti si divák prosto zrejme nemôže uvedomiť skutočné dosahy všetkého, čo sa odohráva pred jeho očami.

Je paradoxné, koľko analógií možno nájsť medzi hrou Csabu Székelyho a memoármi JD Vancea. Odlišujú sa  v zásadnej veci: Vance ukazuje na vlastnom príklade cestu z beznádeje. Svoj rozbitý život si dal prácne dokopy a dnes sa o ňom hovorí ako o možnom budúcom prezidentovi USA. Székelyho hra má inú pointu: prináša totálnu a nekompromisnú dezilúziu. Pre Gemer a ostatné hladové doliny neukazuje žiadne perspektívy.

Ilúziu však dokáže ponúknuť „slovenská televízia“. Z pohľadu dramaturgickej výstavby je inscenácia vydarene ukončená malou monodrámou hlavného hrdinu Ivana. Michal Soltész je oblečený v domácom kroji. Vrchná časť mu chýba, preto si vypomôže viditeľne úzkou červeno-bielou mikinou s retro logom Jednoty. Ako jednotné osudy, keď je už každému všetko jedno. Doniesla mu ju nevlastná sestra z mesta. V úplnom kontraste s tým, čo divák doteraz videl, do fiktívnej televíznej kamery rozpráva monológ o prekrásnom živote na Gemeri. Predovšetkým o tom, ako sa tam svorne zachovávajú ľudové tradície. Už počas Ivanovho monológu mu začína na hlavu padať omietka zo stropu…

Rázny úvod inscenácie patrí Ivanovi, ktorého potrasie elektrina, keď sa vypínač na svetlo pokúsi opraviť nožom. Podobne pôsobí aj záver, keď naňho počas natáčania televíznej relácie spadne časť strechy.

A to je koniec.

---

[1] Vance, J. D.: Hillbilly Elegy : kronika rodiny a kultúry v kríze. Bratislava: Tatran, 2017. 218 s.

[2] V réžii oscarového Rona Howarda. Herečka Glenn Close za rolu Vanceovej starej mamy získala nomináciu na Oscara, resp. Zlatý glóbus.