Klytaimnéstrina verzia pravdy na javisku Národného divadla Košice

Autor: Marina Carr: Dievča na oltári

Preklad: Martina Mašlárová, Matúš Bachynec

Dramaturgia: Martina Mašlárová

Scéna: Barbora Šajgalíková

Kostýmy: Marija Havran

Hudba: Michal Paľko

Svetelný dizajn: Ján Ptačin

Réžia: Matúš Bachynec

Účinkujú:

Klytaimnéstra: Dana Košická

Agamemnón: Michal Vidan a. h.

Aighistos, Agamemnónov bratranec: Stanislav Pitoňák

Kasandra, veštkyňa z Tróje: Lívia Michalčík Dujavová

Kilissa, Klytaimnéstrina služobníčka: Alena Ďuránová

Tyndareus, Klytaimnéstrin otec: Róbert Šudík

Bubeník: Peter Tóth

Premiéra: 5.  september 2025, Historická budova Národného divadla Košice.

Na začiatku sezóny 2025/2026 sa v Národnom divadle Košice uskutočnila premiéra inscenácie dramatického textu írskej autorky Mariny Carr Dievča na oltári. Autori prekladu a tvorcovia inscenácie – dramaturgička Martina Mašlárová a režisér Matúš Bachynec – prispeli k aktuálnej vlne záujmu o dielo dramatičky v slovenskej divadelnej kultúre. V roku 2024 sa dostala do súťažného programu festivalu Nová Dráma/New Drama inscenácia jej hry Hekuba (SKD Martin, réžia Lukáš Brutovský) a o rok na to sa publikum mohlo s dramatičkou, ktorá sa stala patrónkou festivalu, stretnúť aj osobne, počas masterclassu pre verejnosť. V rovnakom roku vydal Divadelný ústav výber jej dramatických textov v slovenskom preklade – Portia Coughlanová, Mapa Argentíny a Audrey či žiaľ.[1] Dej týchto dramatických diel je situovaný do súčasnosti, no prekladateľ Tomáš Eštok v predslove upozornil, že jedným z charakteristických znakov tvorby Mariny Carr je inklinácia k vnášaniu prvkov antickej gréckej tragédie.[2] Drámy, ktoré boli inscenované na Slovensku nedávno, patria k najnovšej tvorbe dramatičky, Hekuba vznikla v roku 2015, Dievča na oltári v roku 2022. Oba texty sú s tragédiami Aischyla, Euripida a Sofokla späté tesnejšie, aj v rovine námetu.

Hra Dievča na oltári vychádza z mýtu o mykénskom kráľovi Agamemnónovi, jeho žene Klytaimnéstre, ich deťoch – Orestovi, Ifigénii, Elektre a jeho bratrancovi Aigisthovi. Podľa Roberta Gravesa tento mýtus „prežil v tak štylizovanej dramatickej podobe, že jeho korene sú takmer zahladené“[3] a jeho základné kontúry sú divákovi či čitateľovi známe vďaka Aischylovej trilógii Oresteia. Mykénsky kráľ sa vracia domov po konci trójskej vojny, ktorá vypukla po tom, čo trójsky princ Paris uniesol Agamemnónovmu bratovi a spartskému kráľovi Meneálovi manželku Helenu. Po mnohých rokoch bojov je Trója zničená, Agamemnón sa prichádza  ako víťaz, no doma ho čaká nielen manželka, ale aj bratranec Aigisthos, ktorý sa stal jej milencom a spoluvládcom. Milenci počas kúpeľa zavraždia Agamemnóna a po ňom jeho milenku, trójsku princeznú a vešticu Kassandru. O sedem rokov neskôr otca pomstí, s pomocou sestry Élektry a priateľa Pylada, syn Orestés, musí však za trest blúdiť po krajine prenasledovaný bohyňami pomsty Erýniami. Oslobodí sa od nich až na súde v Aténach, kde je jeho obhajcom boh  Apolón.  Súčasné interpretácie Aischylovej dramatizácie mýtu tento akt oslobodenia považujú za potvrdenie patriarchátu a potlačenie matrilineárnej zásady dedičného práva. Apolón v Aischylovom dramatickom spracovaní totiž odmietne uprednostniť pokrvné príbuzenstvo a o žene-matke sa vyjadrí ako o tej, ktorá „dieťa neplodí… iba udržiava v lone semeno“ muža.[4] Misku váh na stranu Oresta nakloní bohyňa Athéna, ktorá zase vyhlasuje, že nemá žiadnu matku a bola zrodená z hlavy boha Dia.[5]

Adaptácia mýtu Mariny Carr je pomerne ostrou polemikou s ideami patriarchátu, a teda aj s Aischylovým dramatickým textom. „Odpor k tradicionalistickému vyobrazeniu žien ako matiek, ktorých jedinou úlohou je výchova detí“, je podľa Eštoka považovaný v odbornej spisbe za podstatnú črtu tvorby Mariny Carr a je interpretovaný ako „odmietnutie v írskej spoločnosti vžitých princípov ukotvených v katolíckej doktríne“ alebo stále aj v írskej ústave.[6] V kontexte jej predchádzajúcej tvorby nie je zameranie na hrdinky antických mýtov pokúšajúce sa vzdorovať „osudu“, ktorý pre nich pripravili muži, žiadnym prekvapením. Ženy v antickom Grécku boli vylúčené z verejného života a mnohé boli dokonca negramotné. Ich výchova, odohrávajúca sa mimo verejného priestoru a vzdelávacích inštitúcií, mala jediný cieľ – prípravu na manželstvo a materstvo. Vo väčšine gréckych polis bola svadba síce zásadným medzníkom života žien, ale v podstate išlo o zmluvu medzi dvoma mužmi – otcom, či poručníkom a budúcim manželom, a na základe nej sa nevesta vlastne len presunula z jedného súkromného priestoru do druhého.[7] Žena bola objektom a tovarom, s ktorým sa dalo „obchodovať“. Počas vojny bola vojnovou korisťou, o ktorú sa víťazi delili, alebo sa jej surovo zbavovali. Osudy žien v mýtoch a literárnych úpravách – Médey, Ariadny, Hekabé, Andromachay, Klytaimnéstrinej sestry Heleny i Klytaimnéstry samej[8] a mnohých ďalších – odrážali status žien v gréckej spoločnosti, ako aj prítomnosť fyzického a psychického násilia páchaného na ženách.

Aischylove literárne spracovanie mýtu je voči Klytaimnéstre nemilosrdné, vykresľuje ju ako nevernú manželku, falošnú zradkyňu a bezcitnú vrahyňu. Jej jediným bodom obhajoby, pre ktorú ale nemá veľký priestor, je pomsta za smrť dcéry. V texte Mariny Carr sa  verzia Klytaimnéstry stáva východiskovým bodom. Oným „dievčaťom na oltári“ je Ifigénia, dcéra Agamemnóna a Klytaimnéstry, ktorú mykénsky kráľ musel obetovať v Aulide počas trójskej vojny, aby uzmieril bohyňu Artemis a vojsko mohlo pokračovať na ceste do Tróje. Jej matka a pestúnka ju na základe jeho inštrukcií pripravovali na svadbu s gréckym hrdinom Achilleom. Podľa rôznych verzií mýtu Ifigénia nakoniec na oltári nezomrela a bol to práve Achilles, alebo sama bohyňa, ktorí ju nakoniec zachránili, jej rodičia sa o tom nikdy nedozvedeli. Klytaimnéstra Mariny Carr je predovšetkým milujúcou matkou a manželkou, ktorá má rovnaké právo byť zranená neverou svojho manžela privádzajúceho domov milenku Kassandru, rovnako ako on, keď sa dopočul o jej pomere s Aigisthom. Napriek tomu, že mytológia nie je oblasťou, v ktorej sa súčasný divák dobre orientuje, už pri úvodných scénach inscenácie je mu jasné, že sa v komplikovanom príbehu nemusí stratiť. Jeho protagonisti sú predstavení, ich skutky vyrozprávané. Divák, ktorý mýty pozná, má výhodu,  ktorá mu umožňuje sústrediť sa na ideové posuny v dramatickej adaptácii a inscenačnom stvárnení. Mýtus je v texte a inscenácii len rámom obrazu, v ktorom je sústredená zložitosť medziľudských vzťahov zrážajúcich sa s egom, spoločenskými normami a politickými záujmami. Tieto zrážky stoja mimo kategórie času. Vzťah Agamemnóna a jeho ženy Klytaimnéstry je zobrazený ako láskyplný, nežný, vášnivý aj plný vzájomnej úcty, až kým ho nezničila traumatizujúca skúsenosť, ktorou je vražda dieťaťa. Boj o zachovanie vzťahu síce prebieha,  lež zdá sa byť vopred prehratý.

V inscenácii má analýza vzťahov a ľudských charakterov k dispozícii takmer prázdne javisko –  dominuje mu veľká čalúnená posteľ a záves zo strieborných reťazí v zadnom pláne. Scénografický purizmus Barbory Šajgalíkovej má svoju funkčnosť – upriamuje pozornosť na herecké akcie, repliky, stimuluje obrazotvornosť diváka a pôsobí monumentálne, no aj trochu fádne. Na druhej strane je  pozadím, na ktorom vyniknú rekvizity v podobe červených bábik, symbolicky odkazujúce na detské obete, a zaujímavé kostýmy Marije Havran s jednoduchými, ale nadčasovými a zároveň dômyselne aktualizovanými strihmi. Redukované spektrum farieb zemitých tónov je divadelnou štylizáciou (žiadny príslušník vládnucej vrstvy v staroveku by si taký nevýrazný odev neobliekol), spolu s „maskami“, šperkami či vzormi na odeve otrokýň reprezentujúcimi nepriateľské kmene však tvorí vizuálne harmonický celok.

Text Mariny Carr má formu, ktorú si autorka „vyskúšala“ už v dráme Hekuba. Vo svojich raných dielach dramatička reagovala na absurdnú drámu, experimenty s formou v tých najnovších pripomínajú epické divadlo Bertolta Brechta.Postavy vedú medzi sebou dialóg, avšak o rozhovoroch aj informujú. V replikách plynule prechádzajú z dialógu do monológu, referujú o svojich pocitoch, o vlastných činoch, konaní iných a predkladajú vlastnú verziu pravdy. Forma dramatického textu je zaujímavou výzvou nielen pre  režiséra a jeho inscenačný tím. Práve kvôli nej veľkú mieru zodpovednosti za  vývoj a výsledok nesú interpreti. V inscenácii košického divadla, vďaka interpretácii Dany Košickej, postava Klytaimnéstry získa toľko pozornosti, koľko sa jej rozhodla venovať samotná autorka v texte. Košická má dostatok skúseností, aby na javisku dokázala vytvoriť precíznu a hlbokú štúdiu charakteru ženy, ktorá sa zmieta medzi protichodnými pocitmi lásky, žiaľu, poníženia a nenávisti.  V jednej replike vie rečou a gestom vymodelovať prechod viacerých pocitov – od zatrpknutosti, odporu, výsmechu k obdivu, potláčanej vášni a nežnosti. Jej sokyňu Kasandru[9] stvárnila Lívia Michalčík Duvajová,  ktorá má podobne náročnú rolu, pretože inscenácia sa snaží túto postavu zrovnoprávniť s charakterom Klytaimnéstry. Z veštkyne, ktorú desia vlastné proroctvá, je hrdá trójska princezná, energická a zmyselná sokyňa, ukrývajúca za aroganciou pocit poníženia a strach. Spolu s Kilissou (Alena Ďuránová), dotvárajú obraz života žien, ktoré nemali takmer žiadne práva a možnosti na zmenu životnej situácie. A predsa sa obe pokúsia o tú zmenu zabojovať. Kasandra sa snaží vymaniť z postavenia otrokyne, neskôr usiluje o záchranu svojich detí, ktoré zúfalo hľadá v komnatách paláca. Kilissa vtrhne do háremu, aby zachránila svoju pani a chovanicu, Lédu, dcéru Klytaimnéstry a Aigistha. Alena Ďuránová sa v hereckej kreácii postavy Kilissi sústreďuje na stvárnenie najvýraznejších charakterových čŕt Klytaimnéstrinej slúžky, jej oddanosť a nezlomný charakter, považovaný za „genetický základ“ kmeňa Amazoniek, z ktorého pochádza. K trom ženským postavám Marina Carr napísala tri mužské. Životná situácia trojice mužských postáv je iná, no ani oni nemajú svoj osud úplne pod kontrolou. Uvedomuje si to Agamemnón aj jeho sok bratranec Aigisthos, ktorého on a jeho príbuzný pripravili o celú rodinu. Postava Aigistha v inscenácii nevybočuje z tradičných literárnych interpretácií. Divák preto nemôže očakávať vystúpenie zo schematického zobrazenia zrodu hrdého pomstiteľa, tvorcu vražedného plánu, a ani zmeny v spôsobe hereckej kreácie. Charakterizuje ju absencia maskulínnych čŕt, z ktorej vyplýva neschopnosť samostatného konania a závislosť na druhých, s následným pohŕdavým postojom ostatných príslušníkov privilegovaného mužského kmeňa. I keď pôsobí medzi ostatnými postavami trochu anachronicky, Stanislav Pitoňák ho spodobnil v zmysle tejto tradície. Postavu spartského kráľa, ktorý sa musel počas neprítomnosti zaťa Menelaa vrátiť k vladárskym povinnostiam, stvárnil Róbert Šudík. Klytaimnéstrin otec, kráľ Tyndareus, bol podľa mýtu jediným mužom, ktorý sa postavil na stranu svojej dcéry a po jej vražde požadoval potrestanie vlastného vnuka. Táto požiadavka bola formulovaná opäť v medziach patriarchátu a Marina Carr sa rozhodla odhaliť reálne pohnútky kráľa v reakcii na správu o dcérinom ponížení a vykázaní do háremu.  Šudík postave dodal potrebnú dôstojnosť a rozhodnosť, ale aj únavu starnúceho muža, reagujúceho na neočakávané udalosti podráždeným tónom. Predstaviteľ Agamemnóna – hosťujúci herec Michal Vidan – je prirodzene najbližším hereckým partnerom Košickej. Z hľadiska fyziognómie bol Vidan dobrou voľbou, s Košickou vytvorili pár, ktorý pôsobí autenticky a vizuálne ladí. Jeho menšia prax v hereckej tvorbe sa prejavuje vo výstupoch s rozsiahlejším a interpretačne náročnejším textom. Herec sa v nich viditeľne sústredí len na prednes textu a občas stráca kontrolu nad svojím telom, alebo naopak kontroluje ho až priveľmi a v gestách pôsobí strnulo.

Inscenácia a uvedenie dramatického textu Mariny Carr je výnimočnou udalosťou na javisku košického divadla, a za to patrí inscenačnému tímu pod vedením režiséra Matúša Bachynca uznanie. Táto recenzia však vznikla na základe dvoch predstavení – premiéry a decembrovej reprízy. Už po premiére som mala dojem, že práve herecká zložka je slabinou inscenácie, nielen kvôli jej slabšej kompaktnosti, ale aj pátosu a expresivite, ktoré by mohli prevládnuť v prejave hercov. Decembrová repríza inscenácie moje obavy potvrdila.

                                                                                                                       Viera Bartková

---

[1] Hry vyšli pod názvom Láska a lúčenie v preklade Zuzany Vajdičkovej, Ivana Lacka a Tomáša Eštoka. CARR, Marina. Láska a lúčenie. Bratislava : Divadelný ústav, 2025.

[2] EŠTOK, Tomáš. Hlasy mŕtvych v ušiach žijúcich. In: CARR, Marina. Láska a lúčenie. Bratislava : Divadelný ústav, 2025. s. 13.

[3] GRAVES, Robert. Řecké mýty. Praha : KMa, 2004, s. 420.

[4] AISCHYLOS. Oresteia. Preklad Vojtech Mihálik. Bratislava : Tatran, 1988, s.145

[5] Ibidem, s. 148

[6] EŠTOK, 2025, s. 11.

[7] CAMBIANO, Giuseppe. Cesta k dospělosti. In: VERNANT, Jean-Pierre. Řecký člověk a jeho svět. Praha : Vyšehrad, 2005, s. 84 – 85.

[8] Podľa Gravesa Klytaimnéstra sa stala manželkou Agamemnóna násilím, po tom, čo zabil jej prvého manžela Tantala a ich novonarodené dieťa. GRAVES, 2004, s. 416 – 417.

[9] Tento formát mena postavy je uvedený v bulletine inscenácie.

Napísanie recenzie z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.