(function(i,s,o,g,r,a,m){i['GoogleAnalyticsObject']=r;i[r]=i[r]||function(){ (i[r].q=i[r].q||[]).push(arguments)},i[r].l=1*new Date();a=s.createElement(o), m=s.getElementsByTagName(o)[0];a.async=1;a.data-privacy-src=g;m.parentNode.insertBefore(a,m) })(window,document,'script','//www.google-analytics.com/analytics.js','ga'); ga('create', 'UA-58937473-2', 'auto'); ga('send', 'pageview');
Slovenské centrum AICT: Slovenské centrum AICT logo
Monitoring divadelných hier a teatrologickej literatúry logo

Elena Knopová

Elena Knopová je vedecká pracovníčka Ústavu divadelnej a filmovej vedy CVU SAV (od roku 2015 jeho riaditeľka) a odborná asistentka na Fakulte dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Vo svojom výskume sa zameriava na oblasť teórie súčasnej slovenskej a európskej drámy a divadla, teórie a dejín masmédií. Pravidelne publikuje vedecké štúdie najmä v časopise Slovenské divadlo, prednáša na významných medzinárodných, ale aj domácich konferenciách. Spolupracuje na rôznych projektoch s Divadelným ústavom Bratislava, Národným osvetovým centrom, slovenskými a českými profesionálnymi divadlami (členka porôt, kritických platforiem, dramaturgických rád festivalov).

Divadelný Jánošík v prienikoch histórie, literatúry a fikcie

Jánošíkovská legenda sa stala námetom pre viaceré umelecké diela z oblasti literatúry, divadla, filmu i výtvarného umenia. Jej prítomnosť nachádzame v stredoeurópskom, najmä slovenskom a poľskom kontexte, čo je vzhľadom na vývin a transformáciu jánošíkovskej látky pochopiteľné tak z geografického, ako aj vývinového a umeleckého hľadiska (vrátane ešte staršej ľudovej tvorby a slovesnosti). V slovenskej inscenačnej tradícii zaujali z perspektívy diváckeho prijatia výrazné miesto predovšetkým dve inscenácie – kultové Na skle maľované režiséra Karola L. Zachara a Jááánošííík Stanislava Štepku v Radošinskom naivnom divadle.

Výchova diváka k divadelnému umeniu alebo o čom by to nemalo byť

Začiatkom novembra 2018 zaradilo Slovenské národné divadlo na repertoár komédiu súčasného maďarského dramatika a režiséra Istvána Tasnádiho Vysoká škola diváckeho umenia. Tasnádi ako dramatik nie je slovenskému divadlu ani režisérom neznámy. V roku 2005 sme mohli v Divadle Andreja Bagara v Nitre vidieť inscenáciu jeho hry Verejný nepriateľ, v roku 2013 Maďarského Zombyho či Made in Hungária v Jókaiho divadle v Komárne, v roku 2015 zas Cyber Cyrana v Divadle Aréna. Treba podotknúť, že väčšinou tieto hry do slovenského prostredia priniesli maďarskí dramaturgovia (výnimkou je Svetozár Sprušanský a najnovšie Miroslav Dacho), čo je v prípade inscenácie SND aj jedným z prvých kameňov úrazu. Ako adaptovať to, čo je vtipné a aktuálne pre maďarského diváka do prostredia inej kultúry a skúsenosti?

Stále aktuálny Veľký Gatsby

Čím môže byť Veľký Gatsby aktuálny dnes? Trnavskí tvorcovia (dramaturgička Lucia Mihálová a režisér Viktor Kollár) pôvodný príbeh značne skresali, no ponechali všetky dôležité kľúčové situácie, opisy i komentáre. Ich interpretácia sa nesústredila len na príbeh Jaya Gatsbyho, ale prostredníctvom rozprávača Nicka Carrawaya na to, čo sa skrýva medzi riadkami románu, na onú povestnú fitzgeraldovskú spoločenskú sondu. Tá im ponúkla dostatočný priestor na to, aby našli paralely s aktuálnymi spoločenskými tendenciami.

Prorok Štúr a jeho tiene

Pokus o výnimočný čin transformácie slovensky hovoriaceho ľudu na inštitucionalizovaný slovenský národ s vlastným jazykom, z toho vyplývajúcimi právami, národnostnou a politickou slobodou, vlastnými úradmi a personálnym zastúpením sa stal ústredným tematickým rámcom. Inscenácia zároveň priniesla pohľad na nepripravenosť ich činov, štátoprávnu nedotiahnutosť národnej otázky, nestabilitu a nekoncíznosť v postojoch – od príklonu k Slovensku ako súčasti uhorskej vlasti, cez ideu slovanstva či slovenskej etnickej osobitosti, austroslavizmus až po plán rusifikácie Slovákov.

Aký je domov, eros a viera dnešného človeka?

Zoskupenie tvorcov Med a prach prinieslo v poradí už druhé divadelné dielo, ktoré malo premiéru na ich pohostinnej scéne divadla Ticho a spol. Po Bartimejových pašiách sme mali možnosť vidieť opäť čosi originálne, tentokrát stojace na rozhraní umeleckých druhov, divadla a performancie. Domov Eros Viera tvorcovia veľmi príznačne označili za scénické dielo, čo potvrdzuje ich zámer priniesť „inscenáciu“, ktorá by mala podobu konceptuálneho diela predvedeného na javisku. Teda takého, ktoré svoju ústrednú myšlienku a osobnú výpoveď tvorcov (hľadanie, nachádzanie, ale i strácanie domova, lásky a viery ako základných ľudských pilierov a istôt) vyjadruje prvkami a prostriedkami viacerých umeleckých druhov (hudby, spevu, akčnej maľby, bábkového divadla, performancie atď.), pričom jednotliví umelci hierarchizujú použitie zvolených prvkov a podriaďujú svoje výstupy organickosti celku.

Armagedon, alebo aký bude nový ľudský svet…

Zaplavenie je ďalšou inscenáciou z radu groteskných feérií divadla Ticho a spol., inšpirovaných tvorbou Miloša Janouška, pre ktorú je typické rozhranie sveta fantastiky, patafyziky, ale i filozofických téz, načrtávajúcich často absurdnosť ľudského konania na pozadí veľkých, proklamovaných ideí či teórií. Po inscenácii Déjà vu, ktorá bola krehko-smiešnou, fantastickou groteskou o strachu z výnimočnosti, zodpovednosti pri zhmotňovaní našich predstáv, ale aj o možnosti destilovania času, sa opäť stretávame s témou človeka, stojaceho na prahu skeptickej súčasnosti a neznámej budúcnosti, ktorý by mal urobiť isté zásadné rozhodnutie.

Láska a sadizmus v Európskej únii a v európskom grantovom mechanizme

„Radosť – jasná iskra bohov, elyzejskej dcéry hlas, teraz s láskou nevýslovnou ku svätyni vedieš nás. Tvoje kúzla prinavrátia, čo zlá doba nechráni – všetci ľudia budú bratia pod tvojimi krídlami.“ Tak znie Schillerov rovnomenný básnický fragment Beethovenovej Ódy na radosť, ktorá sa stala hymnou neustále sa zjednocujúcej Európskej únie. Tej EÚ, ktorá na jednej strane reprezentuje naplnenie utopickej predstavy rovnocennosti, vzájomnosti, pomoci a zachovania diverzity európskych národov, a na strane druhej zas presadzuje politický diktát nanucovaných pravidiel, priorít, stratégií plánovaného rozvoja či komplikovanej administratívy a byrokracie spojenej s európskym grantovým systémom. Európa teda otvára svoju náruč, ale pozor, nie zadarmo.

Komu sa nedá chytiť za tuky, nezasmeje sa…

Obezita je vážny problém. V súčasnosti je považovaná priam za novú civilizačnú chorobu. Sťažuje bežný, pracovný, ale aj partnerský život ľudom, ktorí ňou trpia. Vyvoláva celý rad rôznych reakcií okolia, ovplyvneného pretrvávajúcim kultom tela a krásy či jednoducho diktátom módy. Táto téma nie je cudzia ani slovenským divadelníkom a divadelným divákom. Spomeňme napr. vlaňajšiu inscenáciu hry Neila LaButa Tučné prasa v Divadle Jonáša Záborského v Prešove, viackrát ju nepriamo načrtli vo svojich inscenáciách aj v divadle GUnaGU. Autor a režisér Viliam Klimáček sa ale rozhodol pozrieť na obezitu iným, pre tvorbu GUnaGU príznačným pohľadom.

KILL HILL ako virtuálna killovačka alebo kde je spravodlivosť dnes?

Hra Kill Hill autora Viliama Klimáčka vznikla v rámci medzinárodného projektu Generačné ikony, ktorý bol vlani organizovaný Divadlom Letí z Českej republiky spoločne s partnermi zo Slovenska a Viedne. Rezidenčnými autormi boli Viliam Klimáček, Petr Kolečko a Bernhard Studlar. V rámci tohto projektu vznikli tri rôzne hry a inscenácie, ktoré sa pokúšajú reagovať na otázku: Aké alebo kto sú dnes ikony jednotlivých generácií v rôznych krajinách Európy?

Go to Top