(function(i,s,o,g,r,a,m){i['GoogleAnalyticsObject']=r;i[r]=i[r]||function(){ (i[r].q=i[r].q||[]).push(arguments)},i[r].l=1*new Date();a=s.createElement(o), m=s.getElementsByTagName(o)[0];a.async=1;a.data-privacy-src=g;m.parentNode.insertBefore(a,m) })(window,document,'script','//www.google-analytics.com/analytics.js','ga'); ga('create', 'UA-58937473-2', 'auto'); ga('send', 'pageview');

2013/2014

Home/2013/2014

Naspäť k (bio)divadlu!

Režisér Lukáš Brutovský a dramaturg Miro Dacho si divadelne porozumeli už na VŠMU. Doteraz o tom svedčí spomienka na preslávenú inscenáciu Ostrovského Výnosného miesta, ktorá síce nebola ich prvou spoluprácou, ale vyletela ďaleko za brány (i nad latku) školy. Les v SKD Martin možno s prižmúrením oka nazvať voľným pokračovaním javiskového podobenstva o falši, pretvárke, mamone a zhýralosti dneška, ktoré Brutovský s Dachom rozprávajú prostredníctvom tohto moralizujúceho ruského komédiografa.

Hra o radosti a slobode myslenia

Z bulletinu k hre Voľnomyšlienkár sa o jej autorovi E.-E.Schmittovi (1960) dozvedáme, že patrí medzi najhrávanejších súčasných po francúzsky píšucich autorov a jeho hry boli preložené do štyridsiatich jazykov. Tento Francúz s belgickým občianstvom so svojou dramatickou i literárnou tvorbou dosiahol značné úspechy nielen u odbornej kritiky, ale aj u publika a jeho hry sa pravidelne hrávajú v päťdesiatke krajín. Jednou z jeho hier, ktorej látka ho ovplyvnila natoľko, že sa ňou zaoberal najprv vo vedecko-teoretickej rovine a venoval jej mnoho rokov štúdia, je hra Voľnomyšlienkár. Jej téma sa zaoberá vnútornou rozpoltenosťou filozofa a spisovateľa Denisa Diderota vo vzťahu k jednej z jeho veľkých filozoficko-teoretických myšlienok o morálke.

AŽ PRÍLIŠ DOBRÉ BOHYNE

Dramatizácia Láskavé bohyne z pera slovenského dramaturga a dramatika Daniela Majlinga, ktorú naštudovala Činohra Slovenského národného divadla v Bratislave, vznikla spracovaním románu Láskavé bohyne (fr. Les Bienveillantes, vyd. 2006) Jonathana Littella (1967). Autor je pôvodom Američan s ruskými prarodičmi, ktorí boli emigrantmi židovského vierovyznania (z Ruska odišli koncom 19. storočia). K napísaniu románu ho však neinšpiroval ich pohnutý osud, ale fotografia s popravou ruskej partizánky Zoji Kosmodemjanskej.

Aký je domov, eros a viera dnešného človeka?

Zoskupenie tvorcov Med a prach prinieslo v poradí už druhé divadelné dielo, ktoré malo premiéru na ich pohostinnej scéne divadla Ticho a spol. Po Bartimejových pašiách sme mali možnosť vidieť opäť čosi originálne, tentokrát stojace na rozhraní umeleckých druhov, divadla a performancie. Domov Eros Viera tvorcovia veľmi príznačne označili za scénické dielo, čo potvrdzuje ich zámer priniesť „inscenáciu“, ktorá by mala podobu konceptuálneho diela predvedeného na javisku. Teda takého, ktoré svoju ústrednú myšlienku a osobnú výpoveď tvorcov (hľadanie, nachádzanie, ale i strácanie domova, lásky a viery ako základných ľudských pilierov a istôt) vyjadruje prvkami a prostriedkami viacerých umeleckých druhov (hudby, spevu, akčnej maľby, bábkového divadla, performancie atď.), pričom jednotliví umelci hierarchizujú použitie zvolených prvkov a podriaďujú svoje výstupy organickosti celku.

Život je ako sviečková

Základnou témou hry je vnútorná neistota muža v strednom veku váhajúceho medzi manželkou a milenkou. Adrián je meteorológ, ktorý nikdy nezažil reálnu búrku. Je ženatý, ale rozhodol sa, že manželku Soňu opustí, lebo sa zamiloval do Milady. Kľúčom k deju môže byť záverečná pieseň: „Tí sťahovaví vtáci / Občas sa na nich rozpomeniem / Tí sťahovaví vtáci / Keď lietaš od milenky k žene / Ach kde si doma, tu či tam / Možno sa na to opýta“. Z celej hry cítime aj akúsi „čudnú clivotu“, ktorá sa hrdinovi priplietla do života. Ako sa v hre skonštatuje, život je ako sviečková, každému chutí, ale málokto ju vie.

Maškaráda ako nečestná kartová partia

Nadčasová tragédia Michaila Jurieviča Lermontova Maškaráda odhaľuje negatívne stránky ruskej spoločnosti 19. storočia, ktoré však majú zrejmý presah aj do našej súčasnosti. Lermontovov obraz dekadentnej a zhýralej spoločnosti je neľútostný a prebúdza i dnes svedomie. Na pozadí nešťastného omylu a intrigy ukazuje ďalekosiahle dôsledky aj tých zdanlivo neškodných morálnych pokleskov. Hĺbavá romantická postava Arbenina dodáva zároveň deju filozofický rozmer.

Ďalšia žena Slávy D.?

Keď v roku 2008 vyšiel román Žila som s Hviezdoslavom po prvýkrát, nevzbudil nejaké výraznejšie reakcie širokej verejnosti, a to ani s ohľadom na Juráňovej zmysel pre rebéliu v podobe revidovaného pohľadu na ikony slovenskej histórie (napr. hra Misky strieborné, nádoby výborné). Jej tvorba bola i naďalej vnímaná predovšetkým z pozícií feminizmu, bez toho, že by sa jej priznal aj iný rozmer – pokus o vyrovnanie so skresľovanou národnou minulosťou, iný pohľad na veci notoricky známe. Pritom sa tento pohľad v slovenskej dramatike objavuje už dlhšie ako výrazný smer (napr. Ballekova hra a inscenácia Tiso, Klimáčkov Dr. Gustáv Husák). Juráňovej texty ale nie sú založené primárne na dokumentárnej vernosti. Autorkina erudícia a prehľad vo faktoch a dobových kontextoch je nesmierna, a tak si môže dovoliť budovať svoje texty ako pestrú fiktívnu mozaiku, v ktorej sa s faktami pohráva ako s prostriedkami pre svoje umelecké vyjadrenie.

Po záťaži na bránice intelektuálne prázdno

Inscenáciou Konfety potvrdzuje žilinské divadlo smer, akým sa vydalo už dávnejšie, a síce podporu najmladšej generácie divadelníkov, dokonca aj súčasných študentov VŠMU. Ponúka im priestory svojho štúdia ako pôdu pre ich prvé spolupráce s profesionálnym súborom. Výhody plynú obojstranne – pre začínajúcich tvorcov, ale aj pre domáce divadlo. Žilinský herecký súbor je totiž jedným z najmladších na slovenskej profesionálnej divadelnej scéne a pre jeho tvárnosť a umelecké dozrievanie je rozmanitosť tvorivých prístupov a poetík žiaduca. Štúdio žilinského divadla sa tak stáva akýmsi experimentálnym priestorom, ktorý (prirodzene, ako v iných divadlách) znesie viac, než veľká činoherná sála.

Kocúr alebo nie? Je to jedno, keď si bohatý.

Už len dátumy, kedy sa Ostrovského krátka hra Nemá kocúr večne hody (1871) uvádzala v slovenských divadlách, sú zaujímavým čítaním. Tri profesionálne inscenácie vznikli začiatkom päťdesiatych rokov, no potom o Ostrovského hru akoby prestal byť záujem. Až v roku 2008 uviedla hru režijno-dramaturgická dvojica Juraj Bielik a Anton Korenči ako svoje absolventské predstavenie na Malej scéne VŠMU. To, že sa hra o arogancii bohatých a konečnom víťazstve cnostne chudobných objavila v budovateľskej dramaturgii, dnes asi nikoho neprekvapí. Zaujímavé však bude opýtať sa, v čom je hra Nemá kocúr večne hody natoľko nadčasová, že prežila aj vyše päťdesiatročnú pauzu a vracia sa na slovenské javiská práve dnes. Zatiaľ najnovšiu inscenáciu režijne a dramaturgicky pripravili Ľubomír Vajdička a Miroslav Dacho v Prešove.

Štupeľ všetkých zachránil

Juraj Fotul a Peter Weinciller, autori divadelnej hry o Noemovej arche, sa pohrali s myšlienkou záplavy veľmi svojsky. Prispôsobili si mytologický príbeh na dnešný obraz sveta. A tak nám na začiatku ukazujú, ako nás raz zaplaví potopa smetí. Táto alúzia je veľmi pekne prepojená s biblickým príbehom, ktorý sa na javisku nakoniec odohrá.

Go to Top