(function(i,s,o,g,r,a,m){i['GoogleAnalyticsObject']=r;i[r]=i[r]||function(){ (i[r].q=i[r].q||[]).push(arguments)},i[r].l=1*new Date();a=s.createElement(o), m=s.getElementsByTagName(o)[0];a.async=1;a.data-privacy-src=g;m.parentNode.insertBefore(a,m) })(window,document,'script','//www.google-analytics.com/analytics.js','ga'); ga('create', 'UA-58937473-2', 'auto'); ga('send', 'pageview');
Slovenské centrum AICT: Slovenské centrum AICT logo
Monitoring divadelných hier a teatrologickej literatúry logo

Matej Moško

Matej Moško písal diplomovku o historickom šerme a dizertačku o larpových hrách. Má za sebou štúdium na VŠMU aj v Portugalsku a doktorát na Ústave divadelnej a filmovej vedy SAV. Teoreticky aj prakticky sa venuje sa mimodivadelným performatívnym javom. V kritikách sleduje vzácne prepojenia divadelných inscenácií so širšími kultúrnymi kontextami. Je členom kultúrneho spolku MLOKi, prispieva do Monitoringu divadiel, porotcuje na ochotníckych divadelných prehliadkach a píše pre festivalové časopisy. Neživí sa iba divadelnou kritikou, ale aj televíznymi scenármi, klubovými show ako Turban Quiz či Bratislavský Kaviár a larpovými hrami. Dramaturgoval niekoľko divadelných inscenácií. Je lenivý cestovať, a preto sa ostýcha hlasovať v divadelných anketách.

V lese by si sa mal báť

Asi to najsympatickejšie na tvorcoch z Divadla Petra Mankoveckého je ich neustála snaha hľadať. Zakaždým hľadajú nové priestory, nových režisérov a nové prístupy k divadlu. A mňa ako diváka teší to, že sa im to všetko darí aj nachádzať. Žánrom ich najnovšej inscenácie Strachopudi je horor. V kontexte neustále hľadajúceho divadla môžem povedať, že tentokrát ich dielo stojí (a padá?) na hľadaní (a nachádzaní) spôsobov, ktorými by sa dal u divákov vyvolať naozajstný pocit strachu. Nechcú vyvolať katarziu či estetický zážitok, ale zimomriavky a nesebavedomé obzeranie sa na ceste do našich bezpečných domovov.

Ďalšia bezfarebná Návšteva

Dürrenmattova hra Návšteva starej dámy (Der Besuch der alten Dame) má dnes na Slovensku už nezanedbateľnú inscenačnú tradíciu. Od slovenskej premiéry v Štátnom divadle Košice (1965) až po uvedenie v prešovskom DJZ v roku 2013 uviedli slovenské divadlá túto tragikomédiu dohromady sedemkrát. A vždy pod názvom Návšteva starej dámy. Preto ma obzvlášť zaujímalo, prečo študenti v Labe starú dámu z názvu vypustili a svoju inscenáciu nazvali iba Návšteva.

Kým kohút v Paríži nezaspieva

Na Malej scéne prešovského Divadla Jonáša Záborského sa diváci pozerajú do neveľkého, kvôli vojne slabo zariadeného parížskeho bytu. Miestnosť s takmer štvorcovým pôdorysom má iba dve steny a jeden z rohov miestnosti vybieha do hľadiska. No hoci je polovica hľadiska obklopená divákmi, medzi hľadiskom a javiskom neexistuje žiadna interakcia. Do parížskeho bytu sa pozeráme cez dôkladne dodržiavanú štvrtú stenu realizmu.

Rodinná dráma o díleroch a reštaurácii na verejných záchodoch

Podobne ako Don Juan v Soho (prvá Marberova hra, ktorú uviedol v DJZ Michal Náhlík), aj Dílerova voľba je text, z ktorého cítiť ozajstný život. Preto sa aj rozhodnutie vytvoriť čo najcivilnejšiu inscenáciu oplatilo. V réžii Mariany Luteránovej sa hercom podarilo udržať humor vo veľmi nenásilnej rovine. Dokonca aj expresívnosť vyjadrovania (čo býva pre prešovské publikum ešte stále problémom) pôsobí z úst hercov ako súčasť bežnej komunikácie prirodzene.

Kabaret by dokázal rozplakať

Namiesto veľkého „muzikálového“ javiska uviedli Kabaret v komornejšej Historickej budove. Kabaretné speváčky a tanečníčky predvádzali svoje výstupy priamo smerom k divákom. Tí si takto mohli autentickejšie užiť ozajstnú kabaretnú atmosféru. Na malé javisko zmestili tvorcovia okrem tanečného pódia, vlakového kupé, svietiaceho koňa a detskej izby aj živý orchester. Čo sa teda celkom určite Náhlíkovi podarilo, bolo naplniť priestor.

Kocúr alebo nie? Je to jedno, keď si bohatý.

Už len dátumy, kedy sa Ostrovského krátka hra Nemá kocúr večne hody (1871) uvádzala v slovenských divadlách, sú zaujímavým čítaním. Tri profesionálne inscenácie vznikli začiatkom päťdesiatych rokov, no potom o Ostrovského hru akoby prestal byť záujem. Až v roku 2008 uviedla hru režijno-dramaturgická dvojica Juraj Bielik a Anton Korenči ako svoje absolventské predstavenie na Malej scéne VŠMU. To, že sa hra o arogancii bohatých a konečnom víťazstve cnostne chudobných objavila v budovateľskej dramaturgii, dnes asi nikoho neprekvapí. Zaujímavé však bude opýtať sa, v čom je hra Nemá kocúr večne hody natoľko nadčasová, že prežila aj vyše päťdesiatročnú pauzu a vracia sa na slovenské javiská práve dnes. Zatiaľ najnovšiu inscenáciu režijne a dramaturgicky pripravili Ľubomír Vajdička a Miroslav Dacho v Prešove.

Amadeus je príležitosťou pre všetkých

Igor Kasala hráva v Divadle Jonáša Záborského „takmer hlavné“ roly. I keď je stabilným členom súboru, nepatrí medzi hercov, ktorí by sa „špecializovali“ na titulné postavy. Posledná, do ktorej ho Michal Náhlík obsadil, bol v roku 2012 Škorec v Podivuhodnom skone sedliaka Škorca. A hoci je zjavné, že Antonio Salieri nie je v Shafferovej hre Amadeus titulná postava, je pre príbeh geniálneho hudobníka zo Salzburgu celkom určite najkľúčovejšia.

Slováci vo výklade obchodu na korze

Trauma z kolektívnej viny za deportácie a vyvražďovanie Židov je v obľúbenosti medzi témami filmov stále na popredných miestach. A to dokonca aj na Slovensku. V posledných rokoch na túto vlnu nabehli už aj slovenské divadlá. Nie je sa čomu čudovať. Už niekoľko sezón si Slováci v divadlách spytujú svedomie, učia sa z minulosti a pátrajú po svojich koreňoch. Na rad prirodzene musel prísť aj holokaust.

Dvakrát trest bez zločinu

Len pred trinástimi rokmi pripravil Jan Novák pre Astorku dramatizáciu románu Zločin a trest pod názvom Vražda sekerou v Sv. Peterburgu. Teraz hneď dve divadlá uviedli novšiu dramatizáciu od Daniela Majlinga. To, že nitriansky dramaturg sa pomaly stáva klasikom dramatizácií ruskej klasiky, však nie je to najzaujímavejšie.

Go to Top