Divadlo | Divadlo Jonáša Záborského, Prešov |
---|---|
Inscenácia | Patrick Marber: Dílerova voľba |
Premiéra | 10. apríla 2015 |
Divadelná sezóna | 2014/2015 |
Réžia: Mariana Luteránová
Preklad: Zuzana Šajgalíková
Dramaturgia: Paľo Slávik
Scéna a kostýmy: Eva Rácová-Kudláčová
Účinkujú
Mugsy: Michal Novodomský
Sweeney: Igor Kasala
Stephen: Jožo Stražan
Frankie: Boris Srník
Carl: Lukáš Šepták
Ash: Ján Ivan
Dílerova voľba je typ pokrovej hry, pri ktorej rozdávajúci hráč určuje herný variant pre najbližšiu hru alebo pre celé kolo. Je to bežný spôsob domáceho hrania pokru. Cieľom je totiž zvyčajne skôr oddych a výhra nebýva ani vysoká, ani dôležitá.
Dílerova voľba je divadelná komédia Patricka Marbera z roku 1995. V londýnskej reštaurácii v polovici 90. rokov sa zamestnanci, majiteľ a majiteľov syn každú nedeľu po záverečnej stretávajú pri pokri a alkohole. Väčšinou pri tom zabúdajú na celotýždňový stres, ale práve túto nedeľu sa rozhodol Carl, syn vlastníka reštaurácie, zmeniť nedeľný relax na riešenie vlastných problémov. Aby sa vykúpil z dlhov, pozve na hru svojho veriteľa – profesionálneho hráča Asha. Marber sleduje šiestich mužov z konca 20. storočia v ich prirodzenom prostredí. Jeho mužom nejde až tak o výhru, ako o to, poraziť ostatných.
Dílerova voľba je druhou prešovskou inscenáciou režisérky Mariany Luteránovej (predtým spoločne s manželom Jánom Luteránom uviedli Popolušku). Tentokrát spolu s dramaturgom Paľom Slávikom dostali v sezóne s mottom „Nezabúdame“ úlohu pripraviť inscenáciu, ktorá by v sezóne ťažkých tém priniesla akési odľahčenie – pre diváka aj pre hercov. Mariana Luteránová uviedla hru Patricka Marbera, v ktorej vystupujú výlučne mužské postavy a ich najväčšou akciou je hranie pokru. Je na tejto inscenácii zaujímavé to, že žena režisérka spracovala drámu, ktorá je témou, jazykom (ak existuje niečo ako mužský jazyk) aj obsadením mužská?
Nie, nie je. Áno, jazyk Marberových postáv je drsný (rovnako ako preklad Zuzany Šajgalíkovej). Obsah rozhovorov ani zďaleka nepripomína telenovelové emotívne výmeny replík medzi Juanom Carlosom a Carlosom Juanom. A témou inscenácie nie je postavenie žien v spoločnosti či reminiscencie na životné pocity dní minulých, súčasných či budúcich. Ale aj napriek tomu vôbec nejde o to, že „mužskú“ inscenáciu režírovala žena, pretože výsledný tvar funguje. Aj ja ako muž môžem povedať, že som v každej z postáv dokázal nájsť kúsok svojho mužského sveta a v divadle som sa cítil naozaj ako na piatkovom pive s kamarátmi. A to je najväčší ťahák Marberovej hry aj vo svete.
V prvej časti prešovskej inscenácie sa do reštaurácie pozeráme cez okno kuchyne. Naozaj, aj metaforicky. Scénografka Eva Rácová-Kudláčová postavila na javisku kompletnú reštauračnú kuchyňu, ktorej dominuje veľká centrálna kuchynská linka. Dialógy tak dopĺňa akcia bežnej prevádzky reštaurácie. Čašníci Mugsy a Frankie obsluhujú hostí a hádajú sa o tom, kto kuchyňu uprace. Igor Kasala (kuchár Sweeney) porciuje mäso a nakoniec na funkčnej linke naozaj pripraví večeru. V sterilnom prostredí bielych obkladačiek pochrómovanej linky sa diváci sústredia na dialógy. Tie sú naplnené drsným humorom, pri ktorom si herci žiadne servítky pred ústa nedávajú. Z jazyka aj obsahu rozhovorov cítiť ozajstný život.
Po prestávke prichádzame akoby do úplne iného prostredia. O poschodie nižšie, v pivnici pod reštauráciou si vybudoval Stephen (majiteľ) súkromný pokrový klub. Okrem stola s precízne vyžehleným obrusom, provizórnych stoličiek a chladničky v miestnosti prakticky nič iné nie je. Nemusí byť. Centrálnou akciou sa stáva pokrová hra. Zaneprázdnené pobehovanie okolo stola z prvej časti nahradila pripitá ležérnosť pokrového večera. Zmenou kostýmov nám Eva Rácová-Kudláčová odkryla ďalšiu rovinu charakterov troch zamestnancov reštaurácie. Zisťujeme, že „dobrý otec“ Sweeney (ktorý kvôli dcére takmer odmietol dnešnú hru) má blízko k punku, úspešný milovník Frankie je profesionálnym štramákom a trochu pomalšie mysliaci Mugsy sa nielen oblieka, ale aj správa ako kolibrík.
Podobne ako Don Juan v Soho (prvá Marberova hra, ktorú uviedol v DJZ Michal Náhlík), aj Dílerova voľba je text, z ktorého cítiť ozajstný život. Preto sa aj rozhodnutie vytvoriť čo najcivilnejšiu inscenáciu oplatilo. V réžii Mariany Luteránovej sa hercom podarilo udržať humor vo veľmi nenásilnej rovine. Dokonca aj expresívnosť vyjadrovania (čo býva pre prešovské publikum ešte stále problémom) pôsobí z úst hercov ako súčasť bežnej komunikácie prirodzene. Obraz reštaurácie aj vďaka tomu nepôsobí knižne. Diváci môžu naozaj uveriť postavám personálu, že sa živia v gastropriemysle.
Civilnosť je kľúčovým režijným nástrojom aj v pohybe. Herci si viditeľne užívajú akcie vychádzajúce z kuchynského prostredia a z činností, ktoré ku kuchyni patria. A spolu s nimi si prirodzenosť správania vychutnáva aj divák. Jediná štylizácia pohybu sa odohráva v druhom pláne – teda v reštaurácii, respektíve v kuchyni, podľa toho, ktorý hrací priestor je práve dominantný. Aj tento odklon od reality je však veľmi decentný. Vychádza skôr z nutnosti neodtrhávať pozornosť diváka od hlavného diania, než zo zámeru štylizáciou niečo vypovedať.
Najprirodzenejším zjavom v kuchyni je kuchár Sweeney. Igor Kasala príjemne prekvapil už v Náhlíkovom Amadeovi, no v Dílerovej voľbe presvedčil, že si vie poradiť aj s civilným herectvom. V druhej časti síce opilecké scény príliš exponuje, no ako kuchár určite na pílu netlačí. Výrazne mu v tom pomáha sústredenie sa na prípravu večere. Či krája mäso, alebo flambuje, repliky hovorí akoby mimochodom. A tento prístup funguje veľmi dobre.
Ani Jozefovi Stražanovi nerobí civilnosť problémy. Jeho Stephen budí vypočítaným flegmatizmom dojem dobrého stratéga. Všetky postavy však vedia, že za stoickou fasádou priateľského majiteľa reštaurácie sa skrýva vznetlivý šéf. A aj Jozef Stražan drží Stephena vnútorne neustále na pružine, ktorá z času na čas vystrelí. Práve preto sme ochotní veriť tomu, že Stephenov syn Carl sa svojho otca Carla bojí. Aj on hrá pred ostatnými hru. Ustráchanému a nervóznemu Carlovi ponorenému do problémov nasadzuje Lukáš Šepták pred ostatnými postavami žoviálnu masku.
Do príbehu je najmenej zapojená postava druhého čašníka Frankieho. Boris Srník tomu rozumie a nesnaží sa naňho strhávať príliš veľa pozornosti. Funguje hlavne ako nástroj, ktorým máme pochopiť charakter a životné plány Mugsyho. V prvej časti uvoľnene, no cielene buduje situácie v kuchyni a v tej druhej zasa nahráva svojimi replikami ostatným hercom. Naopak, Mugsy má za úlohu kontrovať Carlovi na pozícii Stephenovho syna. Michal Novodomský tohto ambiciózneho, no nerealistického a trochu hlúpeho šaša udržiava v samozrejmej nevedomosti. Jeho Mugsy naozaj verí tomu, že reštaurácia v priestoroch bývalých verejných záchodov môže prilákať ľudí.* Rovnako precítene a s veľkými gestami na konci inscenácie verí, že zostať v pluse je v tejto hre skutočným víťazstvom.
Tým, že Ján Ivan hrá Asha ako ozajstného profesionálneho hráča, pôsobí medzi ostatnými postavami najmenej civilne. Vo farebnom obleku, roláku, s veľkým prsteňom na ruke a s dôrazom na každú slabiku vyzerá od prvého momentu ako miestny mafián, ktorý by pokojne mohol „dílovať“ aj drogy, nielen karty. A takto sa ho Ján Ivan snaží aj hrať. Medzi ostatných zapadá iba na začiatku pokrovej partie, keď Ashovi nasadí viditeľne nedokonalú masku Carlovho učiteľa zo školy. Aj preto, že táto maska je zjavne neúprimná, ho Stephen rýchlo prekukne. A príbehy jednotlivých postáv do seba presne zapadnú.
Medzi ostatnými inscenáciami tematicky ťaživej sezóny vyznieva Dílerova voľba v DJZ ako ľahšie sústo. Ale dobre zvládnutá civilnosť v herectve, šikovne vybudované situácie a fungujúci humor jasne hovoria o tom, že Dílerova voľba nechce byť iba inscenáciou na zalepenie diery s nápisom komédia v tohtoročnom zozname premiér. Áno, misia pobaviť diváka a niečo nenáročné mu pri tom aj povedať bola splnená. A to aj vďaka tomu, že režisérkou tohto „mužského“ textu bola žena – režisérka Mariana Luteránová.
* Buď je to naozaj dobrý žart, ktorý musel byť zámerom už pri výbere textu, alebo iba bizarná zhoda náhod, ale v Prešove naozaj je kaviareň v priestoroch bývalých verejných záchodov. A to dokonca iba 200 metrov od budovy divadla. Zámerne som sa do nej vybral. Nepodobala sa vôbec na reštauráciu v inscenácii a určite nebola prázdna. Zvláštnosťou bola iba nová čašníčka, ktorá sa ešte nenaučila obsluhovať stroj na kávu.
Matej Moško písal diplomovku o historickom šerme a dizertačku o larpových hrách. Má za sebou štúdium na VŠMU aj v Portugalsku a doktorát na Ústave divadelnej a filmovej vedy SAV. Teoreticky aj prakticky sa venuje sa mimodivadelným performatívnym javom. V kritikách sleduje vzácne prepojenia divadelných inscenácií so širšími kultúrnymi kontextami.
Je členom kultúrneho spolku MLOKi, prispieva do Monitoringu divadiel, porotcuje na ochotníckych divadelných prehliadkach a píše pre festivalové časopisy.
Neživí sa iba divadelnou kritikou, ale aj televíznymi scenármi, klubovými show ako Turban Quiz či Bratislavský Kaviár a larpovými hrami. Dramaturgoval niekoľko divadelných inscenácií. Je lenivý cestovať, a preto sa ostýcha hlasovať v divadelných anketách.