(function(i,s,o,g,r,a,m){i['GoogleAnalyticsObject']=r;i[r]=i[r]||function(){ (i[r].q=i[r].q||[]).push(arguments)},i[r].l=1*new Date();a=s.createElement(o), m=s.getElementsByTagName(o)[0];a.async=1;a.data-privacy-src=g;m.parentNode.insertBefore(a,m) })(window,document,'script','//www.google-analytics.com/analytics.js','ga'); ga('create', 'UA-58937473-2', 'auto'); ga('send', 'pageview');
Slovenské centrum AICT: Slovenské centrum AICT logo
Monitoring divadelných hier a teatrologickej literatúry logo

Soňa J. Smolková

Soňa J. Smolková vyštudovala divadelnú vedu na Vysokej škole múzických umení a liečebnú pedagogiku na Univerzite Komenského v Bratislave. Pôsobila ako hudobná publicistka, neskôr ako odborná pracovníčka Divadelného ústavu. Momentálne je redaktorkou denníka SME. Divadelné recenzie publikovala v denníku Pravda, v časopise kød – konkrétne o divadle, spolupracovala s Rádiom_FM a s internetovým časopisom MLOKI. Súčasťou projektu Monitoring je od jeho začiatku.

Nehoda bez následkov

Nehoda sa od ostatných Egressyho hier uvedených na Slovensku v mnohom líši. Iste aj tu je zjavný istý realistický základ, no Nehoda prekračuje typický rámec. Čitateľov, tvorcov a neskôr aj divákov stavia pred zložitú úlohu dešifrovať, či to, čo Ester prežíva v dome pri jazere, sú skutočné udalosti alebo len preludy. Formálne navyše text pripomína viac filmový scenár ako divadelnú hru.

Láska a korupcia nikdy nezomierajú

Najvýraznejšiu, v tomto prípade je dokonca namieste použiť slovo dominantnú, zásluhu si pripisuje režisér Marián Amsler. Ten totiž pri tvorbe inscenácie nevystupuje „iba“ ako režisér, ale aj ako autor dramatizácie, scény a kostýmov. Jasná a výrazná vízia, ktorá prepája všetky komponenty inscenácie, je zrejmá, premyslená a príťažlivá. Amsler vychádzal nielen zo žiaľ až veľmi nadčasovej témy, ktorou je prepojenie korupcie a špinavých praktík s politickou špičkou, ale aj z istého „popového“ potenciálu románu.

Slovo podľa Válka

Slovenská sezóna v Slovenskom národnom divadle vyšla aj na štvrté poschodie – do priestorov Modrého salónu, kde na sklonku marca 2015 uviedli inscenáciu hry Petra Pavlaca Slovo Válkovo. Hra o významnom slovenskom básnikovi a zároveň predrevolučnom ministrovi kultúry voľne nadväzuje na úspešnú inscenáciu Leni. Aj v tomto prípade ide o hru napísanú špeciálne pre komorný priestor Modrý salón, o hru napísanú pre konkrétnych hercov a zároveň o hru o kontroverznej osobnosti. Hoci ide o zaujímavý divadelný projekt, jeho realizácia sa nevyhla niekoľkým problémom.

Harmonické a vtipné Zmierenie

Inscenovať Palárikovo Zmierenie alebo Dobrodružstvo pri obžinkoch v SND sa dnes dá z istého pohľadu považovať za výzvu. Podoba inscenácie totiž podlieha rôznorodým očakávaniam. Staršia generácia divákov očakáva pokračovanie slávnej inscenácie Karola L. Zachara z roku 1970, mladšia s najväčšou pravdepodobnosťou prichádza z donútenia profesorky slovenčiny, ktorá si chce touto formou poistiť hladký priebeh maturitnej skúšky. Spokojní napokon môžu byť všetci: pamätníci, pani profesorka, študenti aj tvorcovia. V SND vytvorili divácky úspešnú a zároveň kvalitnú inscenáciu slovenskej klasiky.

Othello v (prílišnej) skratke

Malá scéna STU vstúpila do piateho roka svojej existencie. Jubilejnú sezónu otvorilo divadlo inscenáciou hry Othello. Ide o inscenáciu s natoľko radikálnou úpravou, že Williama Shakespeara môžeme ako autora uviesť len veľmi problematicky. Pod verziou na Malej scéne by totiž v kontexte úpravy mal byť podpísaný len Will Shake.

Bohémy v troch storočiach

Aj Katarína Želinská, ktorá uvádza svoje meno ako spoluautorka divadelnej hry, pristupovala k tvorbe bez nepatričnej piety. Drží sa síce príbehu a do veľkej miery aj jazyka Murgerovho románu, posúva ho však ďalej. Samozrejme, to je spôsobené predovšetkým tým, že príbeh a postavy sú dokonale prenosné do každého obdobia a každej krajiny. Áno, bohémska trojica mladých umelcov pokojne mohla žiť v polovici 19. storočia na Montmartri, ale aj v súčasných internátnych izbách a študentských bytoch.

Veritelia bez dlhov a bez ziskov

Divadelná sezóna 2013/2014 priniesla na pôdu VŠMU, konkrétne do priestorov Burkovne, dve diela švédskeho dramatika Augusta Strindberga z jeho naturalistického obdobia. Obe inscenácie, tak Slečna Júlia režiséra Tomáša Procházku, ako aj Veritelia Iva Dobrovodského, majú mnoho spoločného. V oboch prípadoch tvorcovia zvolili komorné texty zaoberajúce sa Strindbergovou ústrednou témou ranného obdobia – súbojom pohlaví – a v oboch prípadoch hľadali ich paralely v súčasnom svete.

Električka, po ktorej nezatúžite

Dôvod, prečo aj dnes siahnuť po jednej z kľúčových hier amerického psychologického realizmu – Električke zvanej túžba, je zjavný. Silný príbeh obstojí sám o sebe aj takmer sedemdesiat rokov od svojho vzniku. Dôkazom je film Woodyho Allena Jasmínine slzy (2013), ktorý sa Williamsovou hrou v nemalej miere inšpiruje. Viaceré témy, ktoré Williams použil pri budovaní príbehu v roku 1947, sú znova (alebo stále) aktuálne aj dnes.

Pasce Slečny Júlie

Hra Slečna Júlia dnes patrí medzi kľúčové hry švédskeho dramatika Augusta Strindberga. „Naturalistická trúchlohra“, ako ju nazval autor, alebo „psychologická dráma“, ako by ju s najväčšou pravdepodobnosťou označil dnešný radový divák, vznikala v roku 1888 a je opakovane inscenovaným a nanovo interpretovaným dielom s veľkým dramatickým potenciálom. Hoci sám autor v predhovore predpokladal, že raz možno spoločnosť dospeje na takú úroveň, keď sa na tragický súboj muža a ženy rovnako ako vyššej a nižšej spoločenskej vrstvy bude dať dívať ľahostajne, nedeje sa tak. Dôkazom sú viaceré adaptácie, ktoré prostý a dodnes platný príbeh posúvajú k aktuálnejším alebo celkom súčasným výpovediam. Za všetky spomeňme adaptáciu Patricka Marbera, Michaila Durnenkowa či najnovšiu, v tejto chvíli ešte nezverejnenú filmovú adaptáciu Liv Ullmannovej. Je logické, že aj na pôde VŠMU vznikla inscenácia, ktorá sa pokúša o aktuálnu podobu. Slečna Júlia Tomáša Procházku je dobrým príkladom toho, koľko komplikácií prináša tvorcom podobná snaha.

Go to Top