Aj Katarína Želinská, ktorá uvádza svoje meno ako spoluautorka divadelnej hry, pristupovala k tvorbe bez nepatričnej piety. Drží sa síce príbehu a do veľkej miery aj jazyka Murgerovho románu, posúva ho však ďalej. Samozrejme, to je spôsobené predovšetkým tým, že príbeh a postavy sú dokonale prenosné do každého obdobia a každej krajiny. Áno, bohémska trojica mladých umelcov pokojne mohla žiť v polovici 19. storočia na Montmartri, ale aj v súčasných internátnych izbách a študentských bytoch.

Divadelná sezóna 2013/2014 priniesla na pôdu VŠMU, konkrétne do priestorov Burkovne, dve diela švédskeho dramatika Augusta Strindberga z jeho naturalistického obdobia. Obe inscenácie, tak Slečna Júlia režiséra Tomáša Procházku, ako aj Veritelia Iva Dobrovodského, majú mnoho spoločného. V oboch prípadoch tvorcovia zvolili komorné texty zaoberajúce sa Strindbergovou ústrednou témou ranného obdobia – súbojom pohlaví – a v oboch prípadoch hľadali ich paralely v súčasnom svete.

Dôvod, prečo aj dnes siahnuť po jednej z kľúčových hier amerického psychologického realizmu – Električke zvanej túžba, je zjavný. Silný príbeh obstojí sám o sebe aj takmer sedemdesiat rokov od svojho vzniku. Dôkazom je film Woodyho Allena Jasmínine slzy (2013), ktorý sa Williamsovou hrou v nemalej miere inšpiruje. Viaceré témy, ktoré Williams použil pri budovaní príbehu v roku 1947, sú znova (alebo stále) aktuálne aj dnes.

Hra Slečna Júlia dnes patrí medzi kľúčové hry švédskeho dramatika Augusta Strindberga. „Naturalistická trúchlohra“, ako ju nazval autor, alebo „psychologická dráma“, ako by ju s najväčšou pravdepodobnosťou označil dnešný radový divák, vznikala v roku 1888 a je opakovane inscenovaným a nanovo interpretovaným dielom s veľkým dramatickým potenciálom. Hoci sám autor v predhovore predpokladal, že raz možno spoločnosť dospeje na takú úroveň, keď sa na tragický súboj muža a ženy rovnako ako vyššej a nižšej spoločenskej vrstvy bude dať dívať ľahostajne, nedeje sa tak. Dôkazom sú viaceré adaptácie, ktoré prostý a dodnes platný príbeh posúvajú k aktuálnejším alebo celkom súčasným výpovediam. Za všetky spomeňme adaptáciu Patricka Marbera, Michaila Durnenkowa či najnovšiu, v tejto chvíli ešte nezverejnenú filmovú adaptáciu Liv Ullmannovej. Je logické, že aj na pôde VŠMU vznikla inscenácia, ktorá sa pokúša o aktuálnu podobu. Slečna Júlia Tomáša Procházku je dobrým príkladom toho, koľko komplikácií prináša tvorcom podobná snaha.

Inscenácia Fajčiarky a spasiteľky bezpochyby patrila medzi najlepšie inscenácie, ktoré študentské divadlo Lab uviedlo v sezóne 2012/2013. Kvalita, ktorú je namieste priznať hneď na začiatku recenzie, bola výsledok šťastnej kombinácie vhodne zvoleného súčasného a rezonujúceho textu, výraznej osobnosti skúseného režiséra, výborných hereckých výkonov a v neposlednom rade aj výtvarnej zložky, ktorá bezpochyby presahovala bežnú úroveň študentských inscenácií.

Študenti a študentky VŠMU po rokoch znova objavili takmer zabudnutý a málo využívaný priestor Burkovne v pivnici budovy VŠMU na Ventúrskej ulici. Tento špecifický priestor v sezóne 2011/2012 vynikajúco využila režisérka Zuzana Galková v inscenácii Vĺčik, ktorá určite patrila medzi najlepšie inscenácie vtedajšej sezóny.

Začnime skeptickou filozofickou úvahou. Hoci tomu neradi veríme, všetci sme nahraditeľní. Nielen z hľadiska večnosti, ale aj z hľadiska strednodobého a krátkodobého horizontu. Svet, v ktorom sme len kolieska v mašinérii, je plný nových náhradných dielov, schopných zastúpiť nás. Nie, nepočúva sa to dobre.

Inscenovanie realistickým textov je počas štúdia na VŠMU iste logickou a správnou vývojovou fázou. Všetci tvorcovia akýmkoľvek spôsobom zapojení do tvorivého procesu majú práve na nich možnosť spoznať základné princípy budovania vzťahov, napätia, situácií, získajú základné zručnosti pri vytváraní humorných alebo tragických momentov, a pritom sa stále pohybujú vo viac-menej bezpečnom prostredí klasického textu.

Je to veru veľmi smutný pohľad na toľko prázdnoty. Je to smutný pohľad na ľudí, ktorí sú zbytoční aj sami pre seba. Smutný pohľad na toľko márnosti. Režisér Lukáš Brutovský to vie veľmi dobre. Ani mu však nenapadne podať javisku alebo hľadisku pomocnú ruku a akýmkoľvek spôsobom zmierniť tú všadeprítomnú prázdnotu. Letní hostia, jeho absolventská práca na VŠMU, sa tak stala jeho najpriamočiarejšou a zároveň najponurejšou inscenáciou.