Hra Viktor alebo vláda detí to od svojho vzniku nemala jednoduché. Hra priveľmi surrealistická pre realistov a priveľmi realistická pre surrealistov si len ťažko hľadala svoje pole pôsobnosti. Na Slovensku sa táto Vitracova hra inscenovala doposiaľ len jediný raz, v roku 1969 v réžii Petra Mikulíka.

Inscenovanie slovenskej klasiky je krokom problematickým. Nezriedka problematickejším ako inscenovanie aktuálnych hier či svetovej klasiky. Poznanie východísk vlastnej kultúry, rovnako ako do istej miery umelo živená adorácia voči autorom, inscenátorom občas zväzuje ruky a nedovoľuje im narábať s týmto materiálom tak slobodne, ako by bolo vhodné. Inscenovať slovenskú klasiku si preto vyžaduje aj nemalú odvahu.

Vidieť inscenáciu, ktorá s absolútnou samozrejmosťou spája všetky komponenty divadelného diela do fungujúceho celku, je vždy potešením. Inscenáciu, v ktorej výpovedná hodnota korešponduje s použitou formou, kde dramaturg, režisér, scénograf a herci svojou kvalitou vzájomne obohacujú prácu ostatných a tvoria tak fungujúci mechanizmus.

Divadelná sezóna 2010/2011 sa v školskom divadle VŠMU Lab nesie v znamení premiér veľkých titulov svetovej dramatiky. Po Čechovových Troch sestrách a Shakespearovom Sne noci svätojánskej prichádza tretia premiéra, ktorou je Médea Jeana Anouilha v réžii Zuzany Galkovej a s účinkujúcimi hercami a herečkami z tretieho ročníka hereckej tvorby. Veľké tituly bývajú veľkými výzvami. S potešením možno hneď na úvod recenzie konštatovať, že táto výzva bola naplnená.

Shakespearova hra Sen noci svätojánskej ani po štyroch storočiach od svojho vzniku nestratila nič na svojej príťažlivosti. Netreba zdĺhavo pripomínať, že príťažlivosť je daná kombináciou humoru, poetickosti, erotickosti, mágie, príťažlivej zápletky, dynamiky z nej vyplývajúcej a Shakespearovej geniality, ktorá dokázala všetky atribúty skombinovať do kompaktného celku. Sen noci svätojánskej už za svoju existenciu prešiel snáď všetkými možnosťami zobrazenia a interpretácie. Od inscenácií, v ktorých lietali živé svätojánske mušky, cez využitie akrobacie, žonglovania a cirkusových čísiel, až po zasadenie deja do „magického“ lesa v blízkosti diaľnice. Na nekonečný zoznam snových inscenácií sa pripísal i študentský Sen noci svätojánskej, ktorý v réžii Michala Vajdičku uviedlo Divadlo LAB.

Na prednej strane listu stojí: „Načo by sme robili bulletin, keď každý vie, kto je Martin Huba, Anton Pavlovič Čechov a kto sú Tri sestry.“ Zadná strana bieleho listu - bulletinu tak pozostáva len z mien tvoriacich študentskú inscenáciu Tri sestry uvedenú v Divadle LAB. Prvým a prvoradým je meno profesora Martina Hubu, ktorý je nielen režisérom inscenácie, ale aj pedagógom práve absolvujúceho ročníka. Kusé a oprostené informácie vyvolávajú dôveru, založenú na overenej kvalite, a budúci divák tento sebavedomý minimalizmus považuje za adekvátny.

Inscenáciou Bola raz jedna trieda sa vrátite do zlého sna. Cez doznievajúce záchvaty smiechu budú divákovi ešte dlho víriť v hlave dávno zabudnuté vety z nočných môr: „Ja mám iba jedny nervy! Sadni si, päť! Toto musíte vedieť, aj keď vás o polnoci zobudím! Obsah štvorca zostrojeného nad preponou pravouhlého trojuholníka sa rovná súčtu obsahov štvorcov zostrojených nad jeho odvesnami. 863.“ A ešte množstvo iných viet, ktoré ste sa pokúšali celé roky vytesniť. Ibaže niečo také nie je možné.

Inscenácie hier Ödöna von Horvátha na Slovensku by sme vedeli zrátať snáď na prstoch jednej ruky. Neveľká tradícia obsahuje staršie inscenácie hier Kazimír a Karolína a Historky z Viedenského lesa inscenované v Divadle Astorka Korzo ´90. Novšia tradícia zas inscenáciu hry Viera, láska, nádej inscenovanú v Divadle Jonáša Záborského a opäť Kazimíra a Karolínu v Mestskom divadle Žilina. Doterajšiu presilu Kazimíra a Karolíny posilňuje aj najnovšia študentská inscenácia tejto hry uvedená na Malej scéne VŠMU v réžii Kataríny Lesayovej.