Na pôde Vysokej školy múzických umení vznikajú nezriedka inscenácie, ktoré svojimi formálnymi aj obsahovými kvalitami prevýšia inscenácie už kvalifikovaných a rutinovaných tvorcov. Menej často sa stáva, že vzniknú inscenácie, ktoré vynikajú aj zrelou emocionalitou a vyvolávajú silný katarzný pocit. V prípade inscenácie Vĺčik uvedenej v už takmer zabudnutom priestore Burkovne na Ventúrskej ulici sa tak stalo. Režisérka Zuzana Galková tak po minuloročnej, len o trochu menej zrelej inscenácii Medei znova poukázala na skutočnosť, že na pôde VŠMU rastie výnimočný režijný talent.

Je prirodzené, že počas štúdia na VŠMU vznikajú tvorivé dvojice, ktoré počas svojho pôsobenia na školskej pôde zdieľajú spoločný umelecký pocit a postoj. Logickým dôsledkom takéhoto stavu je istá umelecká kontinuita inscenácií, ktoré dvojica vytvorí. To je aj prípadom dvojice v zložení Michal Jasaň a Ondrej Kaprálik, ktorí sa pri svojich inscenáciách striedajú v úlohách režiséra a dramaturga.

Tartuffe je dielo patriace k vrcholu francúzskeho klasicizmu. Dielo, ktoré svojmu autorovi Molièrovi počas života prinieslo možno viac škody ako osohu. Dielo stojace na začiatku takzvanej trilógie o pokrytectve. Dielo dodnes platné, živé a žijúce. Dielo, veľakrát inscenované a veľakrát interpretované. S novou, v mnohom radikálnou interpretáciou prichádzajú aj tvorkyne Kristína Chlepková a Miriam Kičiňová, ktoré úpravu tejto klasickej hry uvádzajú v študentskom Divadle Lab.

Neexistuje taká zlá vec, ktorá by nemala aj svoje pozitíva. V živote človeka sa naozaj len zriedkakedy stane taká udalosť, ktorá by pri správnom pohľade a prijatí nemohla priniesť poučenie, vyzretie alebo dokonca istú praktickú výhodu. Rozchody, nech sa v prvom momente zdajú byť akékoľvek dramatické či bolestné, patria práve do tejto kategórie životných skúseností. Dá sa o nich napríklad dobre písať a hrať divadlo. Hra Niela Labutea Some Girl(s), ktorú v preklade Ivany Juríkovej a pod názvom Labute uviedlo študentské Divadlo Lab, je toho dôkazom.

Hoci je dramatik Martin McDonagh v súčasnosti považovaný za jedného z komerčne najúspešnejších a zároveň umelecky najzaujímavejších dramatikov, slovenské divadlo sa s ním stále stretáva len nesmelo. Dôvodmi pre tento ostych môžu byť špecifická a krutá poetika plná explicitného násilia, otváranie tabuizovaných tém a čierny humor. Hra Ujo Vankúšik, ktorú McDonagh napísal v roku 2003 a ktorá patrí medzi vrcholy doterajšej autorovej tvorby, nie je výnimkou.

Čo ako kontroverzne tvorba Marka Ravenhilla pôsobí, jej morálne posolstvo je neprehliadnuteľné. Iste, nezriedka sa tak deje tvrdo a prostredníctvom činov, ktoré postavy konajú v rozpore s bežnou morálkou, nikdy však nechýba poznanie, že postavy by možno aj konali správne, keby chceli a najmä dostali príležitosť.

Hra Petra Zvona Tanec nad plačom má v slovenskom divadelníctve zvláštne postavenie. Po legendárnom naštudovaní režisérom Jánom Jamnickým sa k nej vzhliada ako k materiálu s absolútnou a nespochybniteľnou hodnotou. Tvrdiť opak by bolo scestné, no i tak netreba zatvárať oči pred faktom, že inscenovanie tejto hry často končí problematicky. Výnimkou, žiaľ, nie je ani študentská inscenácia režisérky Veroniky Pavelkovej.

Hra Viktor alebo vláda detí to od svojho vzniku nemala jednoduché. Hra priveľmi surrealistická pre realistov a priveľmi realistická pre surrealistov si len ťažko hľadala svoje pole pôsobnosti. Na Slovensku sa táto Vitracova hra inscenovala doposiaľ len jediný raz, v roku 1969 v réžii Petra Mikulíka.

Inscenovanie slovenskej klasiky je krokom problematickým. Nezriedka problematickejším ako inscenovanie aktuálnych hier či svetovej klasiky. Poznanie východísk vlastnej kultúry, rovnako ako do istej miery umelo živená adorácia voči autorom, inscenátorom občas zväzuje ruky a nedovoľuje im narábať s týmto materiálom tak slobodne, ako by bolo vhodné. Inscenovať slovenskú klasiku si preto vyžaduje aj nemalú odvahu.