Soňa J. Smolková
Soňa J. Smolková vyštudovala divadelnú vedu na Vysokej škole múzických umení a liečebnú pedagogiku na Univerzite Komenského v Bratislave. Pôsobila ako hudobná publicistka, neskôr ako odborná pracovníčka Divadelného ústavu. Momentálne je redaktorkou denníka SME. Divadelné recenzie publikovala v denníku Pravda, v časopise kød – konkrétne o divadle, spolupracovala s Rádiom_FM a s internetovým časopisom MLOKI. Súčasťou projektu Monitoring je od jeho začiatku.
Letní hostia uprostred jesene
Je to veru veľmi smutný pohľad na toľko prázdnoty. Je to smutný pohľad na ľudí, ktorí sú zbytoční aj sami pre seba. Smutný pohľad na toľko márnosti. Režisér Lukáš Brutovský to vie veľmi dobre. Ani mu však nenapadne podať javisku alebo hľadisku pomocnú ruku a akýmkoľvek spôsobom zmierniť tú všadeprítomnú prázdnotu. Letní hostia, jeho absolventská práca na VŠMU, sa tak stala jeho najpriamočiarejšou a zároveň najponurejšou inscenáciou.
Výnosné miesta a výnosné inscenácie
Stalo sa už zvykom, že inscenácie Lukáša Brutovského patria k tomu najlepšiemu, čo sa dá na javisku študentského divadla Lab vidieť. Samozrejmosťou sa stáva aj istá celistvosť výpovede, ktorú sa Brutovský spolu s dramaturgom Dachom snažia opätovne tlmočiť. Nie, nedá sa hovoriť o jednoznačnom opakovaní sa, skôr je na mieste poukázať na skutočnosť, že Brutovského výrazne láka karikovanie spoločenského pokrytectva a sústavné tlmočenie smutnej pravdy o tom, že so slušnosťou to v tomto svete nikto nikam „nedotiahne“.
Nezahrávajte sa s Vĺčikom
Na pôde Vysokej školy múzických umení vznikajú nezriedka inscenácie, ktoré svojimi formálnymi aj obsahovými kvalitami prevýšia inscenácie už kvalifikovaných a rutinovaných tvorcov. Menej často sa stáva, že vzniknú inscenácie, ktoré vynikajú aj zrelou emocionalitou a vyvolávajú silný katarzný pocit. V prípade inscenácie Vĺčik uvedenej v už takmer zabudnutom priestore Burkovne na Ventúrskej ulici sa tak stalo. Režisérka Zuzana Galková tak po minuloročnej, len o trochu menej zrelej inscenácii Medei znova poukázala na skutočnosť, že na pôde VŠMU rastie výnimočný režijný talent.
Keď chýba režisér, divák sa môže zblázniť
Je prirodzené, že počas štúdia na VŠMU vznikajú tvorivé dvojice, ktoré počas svojho pôsobenia na školskej pôde zdieľajú spoločný umelecký pocit a postoj. Logickým dôsledkom takéhoto stavu je istá umelecká kontinuita inscenácií, ktoré dvojica vytvorí. To je aj prípadom dvojice v zložení Michal Jasaň a Ondrej Kaprálik, ktorí sa pri svojich inscenáciách striedajú v úlohách režiséra a dramaturga.
Ako (v hrobe) obrátiť Molièra
Tartuffe je dielo patriace k vrcholu francúzskeho klasicizmu. Dielo, ktoré svojmu autorovi Molièrovi počas života prinieslo možno viac škody ako osohu. Dielo stojace na začiatku takzvanej trilógie o pokrytectve. Dielo dodnes platné, živé a žijúce. Dielo, veľakrát inscenované a veľakrát interpretované. S novou, v mnohom radikálnou interpretáciou prichádzajú aj tvorkyne Kristína Chlepková a Miriam Kičiňová, ktoré úpravu tejto klasickej hry uvádzajú v študentskom Divadle Lab.
LaBute a jeho Labute
Neexistuje taká zlá vec, ktorá by nemala aj svoje pozitíva. V živote človeka sa naozaj len zriedkakedy stane taká udalosť, ktorá by pri správnom pohľade a prijatí nemohla priniesť poučenie, vyzretie alebo dokonca istú praktickú výhodu. Rozchody, nech sa v prvom momente zdajú byť akékoľvek dramatické či bolestné, patria práve do tejto kategórie životných skúseností. Dá sa o nich napríklad dobre písať a hrať divadlo. Hra Niela Labutea Some Girl(s), ktorú v preklade Ivany Juríkovej a pod názvom Labute uviedlo študentské Divadlo Lab, je toho dôkazom.
Ujo Vankúšik a jeho deti
Hoci je dramatik Martin McDonagh v súčasnosti považovaný za jedného z komerčne najúspešnejších a zároveň umelecky najzaujímavejších dramatikov, slovenské divadlo sa s ním stále stretáva len nesmelo. Dôvodmi pre tento ostych môžu byť špecifická a krutá poetika plná explicitného násilia, otváranie tabuizovaných tém a čierny humor. Hra Ujo Vankúšik, ktorú McDonagh napísal v roku 2003 a ktorá patrí medzi vrcholy doterajšej autorovej tvorby, nie je výnimkou.
Ravenhillov výchovný koncert
Čo ako kontroverzne tvorba Marka Ravenhilla pôsobí, jej morálne posolstvo je neprehliadnuteľné. Iste, nezriedka sa tak deje tvrdo a prostredníctvom činov, ktoré postavy konajú v rozpore s bežnou morálkou, nikdy však nechýba poznanie, že postavy by možno aj konali správne, keby chceli a najmä dostali príležitosť.
Tanec nad plačom alebo odnikiaľ nikam
Hra Petra Zvona Tanec nad plačom má v slovenskom divadelníctve zvláštne postavenie. Po legendárnom naštudovaní režisérom Jánom Jamnickým sa k nej vzhliada ako k materiálu s absolútnou a nespochybniteľnou hodnotou. Tvrdiť opak by bolo scestné, no i tak netreba zatvárať oči pred faktom, že inscenovanie tejto hry často končí problematicky. Výnimkou, žiaľ, nie je ani študentská inscenácia režisérky Veroniky Pavelkovej.