(function(i,s,o,g,r,a,m){i['GoogleAnalyticsObject']=r;i[r]=i[r]||function(){ (i[r].q=i[r].q||[]).push(arguments)},i[r].l=1*new Date();a=s.createElement(o), m=s.getElementsByTagName(o)[0];a.async=1;a.data-privacy-src=g;m.parentNode.insertBefore(a,m) })(window,document,'script','//www.google-analytics.com/analytics.js','ga'); ga('create', 'UA-58937473-2', 'auto'); ga('send', 'pageview');

Letní hostia uprostred jesene

Home/Recenzie / Monitoring divadiel/Letní hostia uprostred jesene
Divadlo
InscenáciaMaxim Gorkij: Letní hostia
Premiéra5. novembra 2012
Divadelná sezóna

Preklad: Ján Ferienčík
Réžia: Lukáš Brutovský
Dramaturgia: Miro Dacho
Scéna: Zuzana Hudáková, Nina Feriancová
Kostýmy: Zuzana Hudáková, Nina Feriancová
Produkcia: Veronika Poláková, Iveta Konýčková

Účinkujú:
Sergej Vasilievič Basov – Daniel Fischer, Varvara Michajlovna Basovová – Kamila Antalová, Kaléria Vasilievna Basovová – Anna Nováková, Vlas Michajlovič Černov – Daniel Žulčák, Peter Ivanovič Suslov – Lukáš Dóza, Júlia Filipovna Suslovová – Dominika Kavaschová, Kiril Akimovič Dudakov – Michal Kalafut/Pavol Gmuca, Oľga Alexejevna Dudakovová – Petra Molnárová, Jakov Petrovič Šalimov – Richar Blumenfeld, Pavel Sergejevič Riumin – Lukáš Pavlásek, Mária Ľvovna – Alexandra Palatínusová, Soňa – Judit Bárdos, Semion Semionovič Dvojbodka – Oto Culka, Nikolaj Petrovič Zamyslov – Jakub Lorencovič

Premiéra: 5. a 8. 11. 2012, Divadlo LAB

Je to veru veľmi smutný pohľad na toľko prázdnoty. Je to smutný pohľad na ľudí, ktorí sú zbytoční aj sami pre seba. Smutný pohľad na toľko márnosti. Režisér Lukáš Brutovský to vie veľmi dobre. Ani mu však nenapadne podať javisku alebo hľadisku pomocnú ruku a akýmkoľvek spôsobom zmierniť tú všadeprítomnú prázdnotu. Letní hostia, jeho absolventská práca na VŠMU, sa tak stala jeho najpriamočiarejšou a zároveň najponurejšou inscenáciou.

Ten, kto sledoval školské inscenácie Lukáša Brutovského, nemohol prehliadnuť fakt, že ruská dramatika je tomuto talentovanému režisérovi blízka. Po Suchovo-Kobylinovi a Ostrovskom sa do tretice priam pýtala ešte jedna inscenácia výrazného ruského autora. Očakávania, že Brutovský siahne po Čechovovi, istotne neboli neopodstatnené. Hoci tieto domnienky zostali nesplnené, dramaturgický výber vybočil len o malý kúsok. Letní hostia patria spolu Deťmi slnkaBarbarmi do ranej tvorby, v ktorej bol Gorkij Čechovom výrazne ovplyvnený. Subtílne príbehy postavy, ich postoje k životu a úteky od reality, činnosť a najmä nečinnosť sa u oboch autorov takmer prelínajú. V neposlednom rade treba povedať, že obaja autori predstavujú pre tvorcov rovnakú výzvu. A práve na tomto mieste prichádza čas priznať, že režisér oproti autorovi ťahal za kratší koniec. Už predchádzajúca inscenácia, Ostrovského Výnosné miesto, naznačila dve veci. Prvou je Brutovského smerovanie k vizuálnemu minimalizmu a druhou výrazná snaha o apeláciu. Iste, obe smerovania sú vo svojej podstate vynikajúcim spôsobom, ako vytvoriť sústredenú a kohéznu inscenáciu s jasným posolstvom. Práve tak, ako sa mu to podarilo v inscenácii Výnosné miesto. Obe však majú aj svoje odvrátené tváre. Minimalizmus vie smerovať k nude a apelácia k mentorovaniu. Nie je na mieste tvrdiť, že by sa Letní hosti dostali až tak ďaleko, to iste nie. Pravdou však je, že sa k obom nebezpečne priblížili.

Brutovský spolu s dramaturgom text upravili zoškrtaním niekoľkých postáv a tiež zmenou vzťahov. Odstránenie epizodických postáv istotne inscenácii neublížilo. Na prvý pohľad by možno nevadilo ani vyškrtnutie postavy Zimina, napokon márnych a tragikomických postáv je v inscenácii viac ako dosť. Jeho absencia má však následný vplyv aj na postavu Sone. Aj tá sa okliešťuje na minimum a stáva sa celkom nepotrebnou. Úprava z nej navyše robí len mladšiu sestru Márie Ľvovny, nie jej dcéru. Samotná Mária Ľvovna však práve pre túto rovnocennosť stráca istý dramatický rozmer. Kým v Gorkého hre sa jej zaľúbenie do výrazne mladšieho muža stáva trpkým výkrikom za strateným životom a jeho odmietnutie istou tragédiou, v inscenácii je to len ďalšia nepochopiteľná epizódka. Jej odmietanie lásky tu nie je spôsobené vekovým rozdielom, ale len strachom, že jej život vybočí zo zabehaných koľají. Na diváka jej neschopnosť oddať sa citu, ktorý by ju mohol obohatiť pôsobí iritujúco. Podobných situácií je však v inscenácii viac. Poetka Kaléria je len akousi pojašenou a egocentrickou figúrkou bez hlbšej podstaty. Plytko vyznieva aj manželská a osobná tragédia manželov Suslovovcov, nehovoriac o neurotických Dudakovovcoch, nad ktorými sa divák môže naozaj len pousmiať. Je len málo pravdepodobné, že by takéto zjednodušenie bolo zámerom koncepcie. Najmä vtedy, ak uvážime, že v prípade kontroverzného trojuholníka Basov – Basovová – Šalimov vystupuje nuda meniaca sa na nešťastie do popredia tak, ako bolo pravdepodobným zámerom tvorcov. Problém tohto zjednodušeného pohľadu teda zrejme tkvie niekde inde.

Inscenácia sa dostáva na tenký ľad predovšetkým preto, že sa postavám nedostáva žiadnej poľahčujúcej okolnosti. Samozrejme, režisér nie je ani zďaleka povinný obhajovať postavy. Navyše postavy, ktoré sa do pasce prázdnych životov a prázdnych rečí dostali svojou vlastnou vinou. Brutovského Letní hostia sú však priam ukážkovým príkladom toho, ako blízko má kritika k moralizovaniu. Inscenácia necháva postavy znova a znova opakovať tie isté slová, tie isté polopravdy a robiť tie isté chyby. Divák tak už po krátkom čase vie, kto sú ľudia na javisku, kde vo svojom živote robia chybu a pravdepodobne aj to, ako skončia. Napriek tomu ich režisér priam škodoradostne ponecháva v ich plochosti. Ponad všetku banalitu, prázdnotu ich života, nevery a malichernosti, ktoré neberú konca, cíti divák výhražne zdvihnutý ukazovák. Záver inscenácie pôsobí ako kataklizma bez prechodu k čomukoľvek lepšiemu. Trochu kriku, trochu sĺz, no potom opäť len pivo do ruky a všetko je po starom.

Bolo už naznačené, že Brutovský zámerne smeruje k minimalistickej koncepcii. Svojich Letných hostí takmer úplne odstriháva od núkajúcej sa kulisy letnej dovolenky, tepla, (falošnej) pohody a situuje ich do univerzálneho časového aj sociálneho prostredia. Na vyprázdnenej scéne a medzi striedmymi kostýmami sa leto evokuje len leitmotívom inscenácie – pivom. Tento najbežnejší a najobľúbenejší nápoj akoby symbolizoval bežnosť a všednosť. Pivo je spoločensky najprijateľnejší alkohol, je to nápoj lacný, dostupný, všadeprítomný a pri jeho konzumácii sa nezriedka zabúda na to, že stále hovoríme o alkohole. Presne tak k nemu pristupujú aj postavy inscenácie. Po javisku sa už od začiatku povaľuje množstvo vrchnákov – neklamný znak toho, že fľaše sa tu otvárajú už dlho. Pivo je v inscenácii jedinou rekvizitou, prepravky jediným reálnym predmetom, popíjanie jedinou skutočnou činnosťou. Každá postava si pri príchode na javisko otvorí fľašu vlastným otváračom, pri odchode ho zas vráti do separátnej prepravky. Hoci ide o princíp vtipný a založený na logike, v priebehu inscenácie sa ukáže ako nadužívaný a podchvíľou dokonca aj otravný. Je zrejmé, že inscenácia potrebovala aj iný motív.

Strohá, no veľmi presná scénografia korešpondovala s rovnako strohým riešením kostýmov. Všedné kusy odevov zväčša v čierno-bielej alebo sivastej kombinácii pôsobili obnosene, sprato a civilne. Cieľom výtvarníčok Niny Feriancovej a Zuzany Hudákovej bolo vytvorenie univerzálnej a nadčasovej výpravy, korešpondujúcej s režijnou koncepciou, ktorej zámer bol práve takýto. Podarilo sa im to vynikajúco. Väčšina postáv je oblečená v striedmom, veľmi identickom duchu: tmavé nohavice, svetlé blúzky alebo košele. Len kde-tu sa objaví ozvláštnenie, ktoré výborne podčiarkuje charaktery jednotlivých postáv. Júlia má na sebe elegantné, no zároveň dostatočne vyzývavé šaty. Riumin pôsobí krikľavo aj vďaka ružovkastým nohaviciam, Oľga v krátkych šatočkách a farebných pančuchách sama ako dieťa, o ktorých rada a často hovorí. Obom výtvarníčkam slúži snaha o udržanie striedmosti a jednotnej línie ku cti. Ich výtvarné riešenie inscenácie je síce na prvý pohľad nenápadné, no veľmi prospešné.

Rovnako ako výtvarná zložka, aj herecké výkony patrili k silnejším momentom inscenácie. Režisér Brutovský už niekoľkokrát potvrdil, že spolupráca s jeho hereckým ročníkom je pre neho viac ako pozitívna. Predovšetkým v mužskej časti ročníka našiel výrazné osobnosti, ktoré vedel výborne zužitkovať v prospech svojich inscenácií. Neinak je tomu aj v prípade Letných hostí, hoci tu sa k excelujúcim hercom po prvýkrát naozaj pridáva aj herečka. Je ňou Kamila Antalová, ktorú Brutovský obsadil do postavy Varvary Basovovej. Antalová už na pôde VŠMU dokázala, že je herečkou výrazných a dramatických postáv, silných a energických žien. Pripomeňme napríklad jej výkony v inscenáciách Vĺčik či Médea. Úloha Varvary, morálne pevnej, no akcie neschopnej ženy pre ňu iste bola novou skúsenosťou. Jej postava je na prvý pohľad chladná, snažiaca sa nájsť zvyšky harmónie a pokoja vo svete plnom falošných priateľstiev, prázdnych rečí a vzťahov. Z jej výkonu je však veľmi ľahko čitateľné, že jej postava už dlho balansuje na okraji priepasti a pád do nej je len otázkou času. Povestná posledná kvapka – situácia, keď ju hlboko urazí priateľka z detstva Oľga – sa prejaví bolestivou rezignáciou, smutnými gestami, ktorými akoby okolo seba stavala neviditeľnú stenu. Antalová diváka dlho drží v presvedčení, že je to práve ona, ktorá má šancu uspieť a zmeniť svoj život k lepšiemu. O to trpkejšie vyznievajú jej slová „Kam by som išla?“ v závere inscenácie. Aj jej Varvara sa síce so slzami, no predsa len usadí do kúta s fľašou piva v ruke. Varvarinho manžela Sergeja Basova v inscenácii predstavoval Daniel Fischer. Hoci je Basov podľa vlastných slov mäkký človek s dušou „nežnou ako broskyňa“, všetci vidia, že je to škodoradostný a zlomyseľný klebetník, ktorý s radosťou mapuje všetky drobné udalosti. Väčšie ešte radšej. Fischer si zjavne užíval presne tie situácie, v ktorých mohol svojho Basova ukázať v tom najhoršom svetle. Za pozornosť iste stála aj jeho opitá etuda. Medzi výrazné výkony jednoznačne treba zaradiť Alexandru Palatínusovú ako Máriu Ľvovnu. Jej postava prešla najvýraznejšou dramaturgickou úpravou, ktorá ju generačne posúva. Namiesto ženy v strednom veku pred divákmi stojí mladá emancipovaná žena, ktorá horlivo moralizuje, čím sa v spoločnosti nestáva práve obľúbenou, a ktorá odmieta lásku mladého Vlasa z o to nepochopiteľnejších dôvodov. Jej Mária je prekvapivo tvrdá a zároveň prekvapivo zbabelá. Palatínusová ju hrá so zvyčajným neprehliadnuteľným temperamentom a prísnym výrazom. Dominika Kavaschová využila celý potenciál Júlie Suslovovej vo svoj prospech. Postava krásnej, príťažlivej a koketnej ženy nemôže byť Kavaschovej cudzia. Našťastie, herečka sa neuspokojuje len s vonkajškovým zobrazením, ale v prospech postavy využíva aj vnútornú spurnosť, ktorú obracia proti svojmu manželovi, a krehkosť, vďaka ktorej v pravý čas vysvitne, že jej Júlia je v podstate postavou tragickou. Tento istý moment možno badať aj vo výkone Ota Culku ako nikým nechceného strýka Dvojbodku. Starec snažiaci sa silou-mocou nájsť útočisko u synovca a zaujať pozornosť spoločnosti je každému na príťaž. Culka hrá túto postavu s detinskou dobráckosťou a zároveň s množstvom nepríjemných zlozvykov, ktoré tohto snáď aj dobrého človeka sociálne hendikepujú. Civilnejšiu líniu herectva aj tentokrát zastupoval Richard Blumenfeld ako spisovateľ Šalimov. Aj tu sa podaril dobrý herecký výber. Šalimov prichádza medzi dovolenkujúcich hostí trochu ako prízrak z iného sveta. Nepatrí k nim, no ako ukáže Blumenfeldov výkon, nepatrí vlastne nikam. Jeho herectvo nie je založené na výraznej komickosti alebo dramatickosti, skôr na presne vystihnutej mimike, práci s hlasom a významovými pauzami. V inscenácii sa celkovo podarilo vytvoriť veľmi vyrovnané výkony. Dokonca aj herci, ktorí v doterajších školských inscenáciách podávali z rôznych dôvodov len limitované výkony, v Letných hosťoch pôsobili výrazným dojmom. To je prípad Petry Molnárovej ako Oľgy, Jakuba Lorencoviča ako Zamyslova alebo Lukáša Pavláska ako Riumina. Tak, ako môžeme Brutovskému vyčítať slabšie miesta v režijnej koncepcii, v práci s hercami sa inscenácia ukázala byť jeho vrcholom.

Letní hostia Lukáša Brutovského istotne patria v divadle LAB k očakávaným premiéram tejto sezóny. Latka bola jeho predchádzajúcimi réžiami však pravdepodobne nastavená privysoko. Istotne aj táto inscenácia disponuje výbornými hereckými výkonmi, jednoduchým, no efektívnym výtvarným riešením a snahou o jednoliatu a sústredenú výpoveď. Žiaľ, posledne menovaný bod sa stal jej slabinou. Prílišná snaha o zameranie interpretácie Gorkého hry na jedinú vybranú rovinu pripravila inscenáciu o hravosť, ľahkosť a zábavnosť.

Soňa Smolková

publikované online 31. 12. 2012

Soňa J. Smolková vyštudovala divadelnú vedu na Vysokej škole múzických umení a liečebnú pedagogiku na Univerzite Komenského v Bratislave. Pôsobila ako hudobná publicistka, neskôr ako odborná pracovníčka Divadelného ústavu. Momentálne je redaktorkou denníka SME. Divadelné recenzie publikovala v denníku Pravda, v časopise kød – konkrétne o divadle, spolupracovala s Rádiom_FM a s internetovým časopisom MLOKI. Súčasťou projektu Monitoring je od jeho začiatku.

Uverejnené: 31. decembra 2012Kategórie: Recenzie / Monitoring divadiel

Recenzentka: Soňa J. Smolková

Soňa J. Smolková vyštudovala divadelnú vedu na Vysokej škole múzických umení a liečebnú pedagogiku na Univerzite Komenského v Bratislave. Pôsobila ako hudobná publicistka, neskôr ako odborná pracovníčka Divadelného ústavu. Momentálne je redaktorkou denníka SME. Divadelné recenzie publikovala v denníku Pravda, v časopise kød – konkrétne o divadle, spolupracovala s Rádiom_FM a s internetovým časopisom MLOKI. Súčasťou projektu Monitoring je od jeho začiatku.

Posledné recenzie

Zanechajte komentár

Soňa J. Smolková vyštudovala divadelnú vedu na Vysokej škole múzických umení a liečebnú pedagogiku na Univerzite Komenského v Bratislave. Pôsobila ako hudobná publicistka, neskôr ako odborná pracovníčka Divadelného ústavu. Momentálne je redaktorkou denníka SME. Divadelné recenzie publikovala v denníku Pravda, v časopise kød – konkrétne o divadle, spolupracovala s Rádiom_FM a s internetovým časopisom MLOKI. Súčasťou projektu Monitoring je od jeho začiatku.

Go to Top