Hana Rodová
Hana Rodová vyštudovala odbor slovenský jazyk a literatúra a estetika na Prešovskej univerzite v Prešove. V rokoch 1999–2001 publikovala recenzie v časopise Javisko. Bola účastníčkou a neskôr lektorkou viacerých divadelných dielní a workshopov, príležitostne sa venuje divadelnej dramaturgii. Od roku 2009 spolupracuje na projekte Monitoringu divadiel na Slovensku. Od roku 2001 pôsobí ako redaktorka, dramaturgička a režisérka v Slovenskom rozhlase.
Hľadať a nájsť v sebe voľný priestor
Renomovaná slovenská spisovateľka a dramatička Jana Bodnárová napísala hru Dievča z morského dna v roku 2008. Vychádzala z vlastnej životnej skúsenosti autorky i výbornej pozorovateľky a reagovala na aktuálne spoločenské a medziľudské aj umelecké dianie (v štýle dramatiky coolness) vo svete. O dva roky neskôr sa stala táto hra inšpiráciou pre režisérku a performerku Petru Fornayovú, ktorá v spolupráci s Ľubomírom Bukovým vytvorila inscenáciu Sea Bootom girl v Tabačke Kulturfabrik v Košiciach. V roku 2021, pri príležitosti vydania rovnomenného zborníka hier Jany Bodnárovej, pripravilo Štúdio 12 inscenované čítanie tejto hry v podaní Zuzany Konečnej v réžii Jána Tomandla. V júni 2022 sa v rámci festivalu Vlnoplocha predstavilo Divadlo Na peróne s vlastnou interpretáciou textu Dievča z morského dna (vo verzii výstupu z rezidenčného pobytu).
O hľadaní vlastného idiota
V roku 1995 spísali dánski filmári manifest hnutia Dogma 95, v ktorom sa snažili o zjednodušenie, resp. očistenie filmu od efektov a úprav a o upriamenie pozornosti na príbeh a jeho hereckú zložku tu a teraz. Jedným zo zakladateľov Dogmy 95 je i dánsky režisér, scenárista Lars von Trier, ktorý v duchu tohto manifestu napísal a zrežíroval kontroverzný, ale oceňovaný film Idioti (1998) s podtitulom Idiotský film o idiotoch a pre idiotov. Jeho sujet je stručný: v rodinnom dome na predmestí Kodane žije skupinka intelektuálov, ktorí sa zabávajú tým, že sa hrajú na idiotov, rozumej mentálne postihnutých ľudí, čím provokujú svoje malomeštiacke okolie a vytvárajú pre neho nepríjemné situácie. Správajú sa tak všade – na ulici, v reštaurácii, na plavárni a pod.
Tlačia košického Oidipa nohy?
V mýtických dobách v meste Théby sa pred kráľovským palácom odohráva spoločenská i ľudská tragédia. Počas morovej epidémie i neustálych vojen sa ľud búri voči dlhotrvajúcim opatreniam, a tak kráľ Oidipus posiela svojho švagra Kreóna do delfskej veštiarne požiadať o radu bohov. Podľa nich mor prestane, ak bude vyhnaný vrah kráľa Laia, Oidipovho predchodcu. Pátraniu po vrahovi sa ujíma sám kráľ Oidipus, lebo chce čím prv zbaviť mesto morovej pohromy. Postupne však vychádza najavo skutočnosť, že on sám je vrahom, a teda i synom kráľa Laia (ten ho dal ešte ako dieťa zavraždiť), manželom svojej matky Jokasty (za odmenu, že uhádol hádanku Sfingy) a otcom svojich „súrodencov“. Odhalenie vedie k samovražde Jokasty, oslepeniu Oidipa a jeho vyhnaniu z Théb.
Strach treba spoznať
Človek je tvor nevšedný a výnimočný. Je vhodný na pozorovanie, rovnako ako na kreovanie. To vytvára základný predpoklad na to, aby sa na rozbitej štruktúre jeho vnútorného sveta dokázali vystavať základy toho nového. A, samozrejme, také, ktoré by vyhovovali jeho zadávateľom. Nehovoriac o tom, že zistiť, kto poťahuje nitky ľudského osudu, kto určuje vnímanie sveta, vecí medzi nebom a zemou, ale tiež to, ako vnímame seba samého alebo rovno mágiu sveta fantázie, nie je vôbec jednoduché.
„Človeka napokon všetko znudí. Nemôžem si pomôcť.“
Keď v roku 1782 vyšiel vo Francúzsku román v listoch o francúzskej aristokratickej smotánke od vojenského kapitána Choderlosa De Laclosa (1741 – 1803) Les Liaisons dangereuses (Nebezpečné známosti), dočkal sa síce nevídanej popularity a bol krátko po svojom vydaní preložený do viacerých jazykov, avšak samotnému autorovi prischla nálepka amorálnosti. Nič to však nemení na fakte, že román, pod skvelým vydavateľským trikom tzv. skutočného príbehu, inšpiroval mnohých tvorcov k úpravám a novým interpretáciám. Obzvlášť v minulom storočí sa tohto príbehu o amorálnosti vyšších spoločenských kruhov zhostilo mnoho divadelných, filmových a televíznych tvorcov.
Čo sa stane, ak sa nám detský sen splní?
Hra britskej autorky Laury Wade (1977) Doma, som miláčik! bola po prvý raz uvedená v júni 2018 v Molde v Theatr Clwyd a vzápätí v National Theatre v Londýne. V roku 2019 bola hra ocenená Olivier Award for Best New Comedy. K tomu prestížnemu oceneniu sa ale L. Wade nedostala náhodou.
Vnímanie sveta cez Elementárne Korelácie Obrazov alebo Zelené pozdravy zo zemegule
Kniha v tvrdej väzbe v priliehavom ľanovom obale dáva tušiť, že jej obsah bude zodpovedať zámeru projektu – upozorniť na problémy v ekológii a upriamiť na ne pozornosť potenciálnych divadelníkov, ale i čitateľov a prípadných divákov. Veď už len samotný fyzický dotyk s knihou je prvotným krokom k naladeniu sa na túto „prírodnú vlnu“, rovnako ako aj jej trojfarebný, čierno-bielo-zelený vizuál. Prehľadná, logická kompozícia publikácie a len veľmi ojedinelé pochybenia jazykovej redakcie, narátali by sme ich na prstoch jednej ruky, sú pozitívnou vizitkou vydavateľa.
Zahrajme sa a zobuďme sa!
Inscenácia vznikala v rámci medzinárodného projektu BORDERLINE OFFENSIVE: laughing in the face of fear, ktorý bol spolufinancovaný z programu Európskej únie Kreatívna Európa. Vznik predstavenia z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia a Veľvyslanectvo Holandského kráľovstva.
Pandemická hrôza alebo (ne)reálny život vo virtuálnom priestore
Vo svetelnej pyramíde stojí žena. Je akýmsi symbolom harmónie a pravdy. Po chvíli jej útočisko pred vonkajším svetom, ako aj pred prichádzajúcimi divákmi, začína meniť svoju formu, otvára sa a vytvorí niekoľko svetelných rovín alebo inak povedané levelov informácií, vedenia, či len obyčajnej možnosti pohybu. V týchto ohraničených rovinách virtuálneho priestoru prebieha zápas človeka z ľudu o právo mať názor, vytvárať si etické hodnoty a stáť si za vlastnými životnými prioritami. Človek je neustále nútený vyrovnávať sa s hoaxami, hejtami, nepravdami a hľadať náznaky aspoň minimálnych odkazov na skutočnosť.
