Hana Rodová
Hana Rodová vyštudovala odbor slovenský jazyk a literatúra a estetika na Prešovskej univerzite v Prešove. V rokoch 1999–2001 publikovala recenzie v časopise Javisko. Bola účastníčkou a neskôr lektorkou viacerých divadelných dielní a workshopov, príležitostne sa venuje divadelnej dramaturgii. Od roku 2009 spolupracuje na projekte Monitoringu divadiel na Slovensku. Od roku 2001 pôsobí ako redaktorka, dramaturgička a režisérka v Slovenskom rozhlase.
Komédia, ktorá funguje univerzálne
Sledovať to, ako sa na premiére detektívky v podaní amatérskeho divadelného krúžku technickej univerzity začínajú diať pre divadelníkov tragické, ale pre divákov komické veci, je zábava. A to, že sa táto hra dostala na Slovensko, je naozaj hodné povšimnutia. Britský humor totiž absolútne dokonale funguje na medzinárodných scénach, a tak treba rešpektovať fakt, že autorské trio predáva túto inscenáciu ako hotový produkt, ktorý treba len presne podľa návodu (rozumej režijnej knihy) poskladať.
Ako si správne nenápadne hovieť a nezblázniť sa
Divadelný kabinet východňara je zoskupenie východoslovenských hercov a herečiek, ako aj ďalších nadšených divadelných tvorcov okolo osoby autora a režiséra Stanislava Bilého. Vo svojich projektoch (Byt číslo 8/9; Lokalmatriots, (Kon)spiritual, ale aj Bludy) sa podľa Stanislava Bílého usilujú ponúkať reflexiu súčasných problémov a tém, ktoré dnešného človeka ovplyvňujú, a zároveň mu kladú otázky.
Stačí zájsť do Sepešoviec a zažiť francúzsky dvor
Príbeh zhýralého šľachtica Valmonta a markízy De Merteuil, jeho intrigánskej milenky, je azda každému známy, či už z knižnej podoby pôvodne epištolárneho románu francúzskeho spisovateľa Choderlosa de Laclosa z druhej polovice 18. storočia, alebo z jeho početných úprav a dramatizácií či už na slovenských divadelných doskách, alebo z viacerých filmových dobových spracovaní i moderných a aktualizovaných verzií.
Zvláštny príbeh jednej nenaplnenej generácie
Hra norway.today z roku 2000 je z pera súčasného švajčiarskeho architekta, ale najmä divadelného a filmového autora, režiséra, scénografa a hudobníka Igora Bauersimu (1964). O úspešnosti tohto textu svedčí nielen fakt, že získal viacero ocenení (napr. Cenu publika na Divadelných dňoch v Mülheime v r. 2001 či ocenenie divadelných kritikov v ankete časopisu Theater Heute „najlepší mladý autor sezóny 2001/2002“), ale i to, že bol v rokoch 2003 a 2004 najhranejšou súčasnou hrou v nemecky hovoriacich krajinách a bol preložený do viac ako dvadsiatich jazykov.
Návrat do čias prvej republiky alebo ako funguje dobrá literárna predloha na divadelnom javisku
Román Saturnin patrí v Čechách medzi klasiku, v pravidelných intervaloch vychádzajú jeho reedície (doteraz ich vyšlo okolo 25) a viackrát bol načítaný ako audiokniha. O úspechu románu hovorí jeho filmové spracovanie aj divadelná dramatizácia. Doteraz bol Saturnin v českých divadlách inscenovaný viac ráz a vždy s veľkým diváckym ohlasom.
O ľuďoch
Keď po siedmich rokoch práce na rukopise napokon v roku 1833 vyšla knižne Puškinova poéma, alebo presnejšie román vo veršoch Eugen Onegin, vyvolal v Rusku veľký ohlas. Jednak, podľa dobových prameňov a spisovateľových súčasníkov, román dokonale vystihoval ruskú spoločnosť 20. rokov 19. storočia a jednak jemne pripomínal romantické Byronovo dielo Don Juan. Preto sa netreba čudovať, že dramaturg a úpravca textu Miro Dacho siahol po novom preklade Jána Štrassera a pokúsil sa (našťastie, s priaznivým výsledkom) pre divadlo vyabstrahovať z takmer 250 strán Puškinovho textu živé dramatické jadro.
… a neuveď nás do pokušenia…
„Netuším, prečo som napísal túto hru.“ Tak znie prvá veta, autorský citát, v bulletine k novej komornej inscenácii Divadla Jonáša Záborského v Prešove, k hre amerického dramatika Neila LaButa Trón milosrdenstva. Podľa jeho slov, ktoré sa ďalej dočítame, to vraj bola akútna potreba vypovedať tento príbeh. A hoci práve takýto typ textu nebýva ľahko interpretovateľný, dramaturgia divadla si ho vybrala aj po predchádzajúcej pozitívnej skúsenosti s LaButovým textom Tučné prasa, ktorý v roku 2013 v prešovskom divadle takisto režijne pripravil Jakub Nvota.
Hra o radosti a slobode myslenia
Z bulletinu k hre Voľnomyšlienkár sa o jej autorovi E.-E.Schmittovi (1960) dozvedáme, že patrí medzi najhrávanejších súčasných po francúzsky píšucich autorov a jeho hry boli preložené do štyridsiatich jazykov. Tento Francúz s belgickým občianstvom so svojou dramatickou i literárnou tvorbou dosiahol značné úspechy nielen u odbornej kritiky, ale aj u publika a jeho hry sa pravidelne hrávajú v päťdesiatke krajín. Jednou z jeho hier, ktorej látka ho ovplyvnila natoľko, že sa ňou zaoberal najprv vo vedecko-teoretickej rovine a venoval jej mnoho rokov štúdia, je hra Voľnomyšlienkár. Jej téma sa zaoberá vnútornou rozpoltenosťou filozofa a spisovateľa Denisa Diderota vo vzťahu k jednej z jeho veľkých filozoficko-teoretických myšlienok o morálke.
Narušenie legendy alebo o tom, ako možno aj po dobrom divadle ostať chladným
Ako Bonnie a Clyde nie je príbehom známej americkej gangsterskej dvojice, hoci sa tieto dve postavy v inscenácii vyskytujú. Ako Bonnie a Clyde je príbehom obyčajného zneužívaného človeka, ktorý zhodou okolností pochádza z chudobnej časti východnej Európy, v 20. a 30. rokoch minulého storočia. Zneužíva ho rodina, spoločnosť, systém, moc.
