(function(i,s,o,g,r,a,m){i['GoogleAnalyticsObject']=r;i[r]=i[r]||function(){ (i[r].q=i[r].q||[]).push(arguments)},i[r].l=1*new Date();a=s.createElement(o), m=s.getElementsByTagName(o)[0];a.async=1;a.data-privacy-src=g;m.parentNode.insertBefore(a,m) })(window,document,'script','//www.google-analytics.com/analytics.js','ga'); ga('create', 'UA-58937473-2', 'auto'); ga('send', 'pageview');

Zablúdené duše alebo naozaj niet úniku?

Home/Recenzie / Monitoring divadiel/Zablúdené duše alebo naozaj niet úniku?
Divadlo
InscenáciaHana Naglik: Jurgova Hana
Premiéra24. januára 2020
Divadelná sezóna

Hana Naglik: Jurgova Hana
Réžia: Alena Lelková
Dramaturgia: Miriam Kičiňová
Kostýmy: Marija Havran
Scéna: Juraj Poliak
Pohybová spolupráca: Stanislav Marišler
Hudba: Lajko Felix
Účinkujú:
Peter Jurga: Ivan Krúpa
Hana: Tatiana Poláková
Kata: Dana Košická
Gustáv: Michal Soltész
Benjamín: Tomáš Diro
Svrček: František Balog
Sú chvíle, keď sa oplatí vziať do rúk klasika opakovane a uvažovať nad tým, čo by sa stalo, keby… I tak by sa dalo začať v rozprávaní o Jurgovej Hane, inscenácii, ktorá vznikla vďaka očareniu tvorcov textom Ivana Horvátha Bratia Jurgovci a prózou Dve ženy Petra Jurgu. Stalo sa tak pred trinástimi rokmi, keď vďaka tvorivej skupine autorov a autoriek (z nich je zatiaľ jediný verejne známy dramatik Silvester Lavrík) pod pseudonymom Hana Naglik vzniklo fiktívne pokračovanie tohto príbehu ocenené i na Novej Dráme 2007.
V hre sa dostávame do modelovej situácie, keď v nemenovanej obci – vieme o nej len toľko, že je to špinavá diera – žijú, len tak cez medzu, dve rodiny. Peter Jurga so svojou nevlastnou dcérou Hanou a Kata s dvoma synmi, Gustom a Benjamínom, mimochodom, nemanželskými deťmi Jurgu. Prirodzene, vzťahy medzi nimi sú viac ako komplikované. Pretrvávajúci dlhoročný, ale neoficiálny vzťah medzi Katou a Jurgom je založený na silnej sexuálnej príťažlivosti. Pre Jurgu je dcéra Hana akýmsi spomienkovým talizmanom po manželke, ku ktorej aj napriek tvrdému vystupovaniu pociťuje úprimnú rodičovskú lásku. Platí to i opačne – Hana, i keď najprv tuší a potom i vie, kto je jej skutočným otcom, Jurgu vníma, napriek strachu a výhradám, ako svojho otca. Vzťah medzi Gustom a Hanou je nerovný, vášnivý, Gusto je tyran. Hana a Benjamín sú zasa spriaznené duše, ľudia, ktorí sú nepochopení, túžiaci po láske, avšak ich city sú opätované iba čiastočne. Ale i vzťah Katy a jej synov je náročný. Zatiaľ čo Gusto pre ňu ako pre matku predstavuje typického muža, hlavu rodiny, Benko je jej citovou oporou, no jeho zdanlivá jemnosť je pre ňu i pre Gusta prekážkou. Svadba medzi Gustom a Hanou je na spadnutie. Stačí už len Jurgovo požehnanie… Do tohto sveta vášní, alkoholu, klamstiev a násilia zvonku nazerá dedinský cigán, Svrček, ktorý je Jurgovým pomocníkom i spovedníkom, dobrou „čiernou“ dušou, ktorou sa dá opovrhovať, ale ktorá vždy poslúži a dokáže pomenovať nevysloviteľné.
Zatiaľ čo režisérka Alena Lelková pracovala s textom Jurgovej Hany po druhýkrát, dramaturgička Miriam Kičiňová sa v realizačnom tíme inscenácie ocitla premiérovo (pôvodne na texte spolupracovala dramaturgička Lenka Dubničková). Je pre ňu príznačné, ak vezmeme do úvahy jej kreatívnu dramaturgiu a nie „povinné jazdy“, že do portfólia Štátneho divadla Košice zvolila ďalší, v istom zmysle kontroverzný titul, ktorý si svojou témou i spracovaním hľadá náročnejšieho diváka. Jurgova Hana drsným, expresívnym jazykom a jasným formulovaním problémov ponúka rôzne spôsoby interpretácie. I keď o funkčnosti niektorých vulgarizmov by sa dalo polemizovať. Dramaturgicky, režijne, ale i výtvarne však ostali zachované poetické i humorné línie, a tak sa napriek všetkému divák neocitne len v ťažobe sujetu… A hoci by sa zdalo, že text ani pôvodná verzia hry nepustia, snažila sa aj tento modelový textový konštrukt vnímať aktualizovane smerom k východnému regiónu a okrem dominantnej témy rodinných vzťahov priniesť, resp. vyzdvihnúť aj nové, dodnes silné témy, akými sú gastarbeiterstvo, inakosť, vnútorná frustrácia, domáce násilie, akceptácia milostného života rodičov optikou ich detí, rodové stereotypy a pod.
Scéna Juraja Poliaka je na prvý pohľad prekvapujúca v zdanlivej strohosti, jednoduchosti a náročnosti zároveň. Strohosti vo využití výrazových prostriedkov, jednoduchosti vychádzajúcej z textu a dvoch, resp. troch priestorov, ktoré sa počas hry nemenia. Náročnosť tkvie v tom, ako musia hereckí predstavitelia pracovať s týmto priestorom. Scéna na prvý pohľad svojou štruktúrou pripomína včelí plást (účelnosť, malosť), ale zároveň vytvára i dojem čohosi veľmi nepríjemného, ušpineného, zablateného. Celý povrch stien, podlahy i dekorácie sú vytvorené v tomto duchu. I napriek zdanlivej monotónnosti scéna pracuje, žije. Podlaha vytvorená z papierového kartónu sa počas hry jemne mení (niekde je viac schodená, inde sa môže až šmýkať a pod.), kladie hercom odpor. Steny zas hovoria vlastné príbehy, a to doslova, keď sa na nich objavujú okná alebo fotografie v rámoch z neónových trubíc, avšak najmä slová – Hanine nemé výkriky „mraky, triky, fraky, prieky“. Zadná stena je vďaka spomínanej štruktúre v spojení so svetlom priehľadná a poskytuje pohľad na ulicu, kde sa odohrávajú ďalšie vypäté mizanscény v náznakoch (Svrček špehuje Jurgovcov, odhalenie, v akej emócii prichádza postava, bitka bratov, vášeň, ale aj úľava mentálna i fyzická). I samotné zobrazenie vstupov do „domov“ je naschvál nižšie, aby sa postavy museli vždy prikrčiť, ak chcú vojsť a potom sa takmer symbolicky vystrieť a nadýchnuť, keď odchádzajú preč. Treba dodať, že tento jednotný, tmavý priestor, do ktorého treba zarátať i vybavenie stoličkami a stolmi, pozitívne narúšajú jednoduché rekvizity (kastról s voňavou polievkou, biele vedro, šameľ – rozumej stolček, Svrčkova kára, kapustné hlavy, fľaša), ale i menšie predmety, s ktorými sa funkčne pracuje. Vizuálne nesporne obdivuhodným doplnkom sú kostýmy Marije Havran, na pomedzí vidieckeho a malomestského s folklórnymi motívmi v detailoch (vzory, ornamenty, strihy, ozdobné rastlinné motívy, pokrývky hlavy a pod.), v súčasnosti veľmi obľúbenými.
V režijnej koncepcii Aleny Lelkovej sa akoby bijú dva svety. Svet spomienkového optimizmu v súvislosti s úspešným študentským predstavením Jurgovej Hany z roku 2007, ktorý je nutne prítomný v rozmýšľaní a estetickom vnímaní textu a režisérka ho v novom vnímaní textu (vnútorný takmer generačný posun, aktualizácia, miesto inscenovania) s odstupom trinástich rokov v inscenácii priznáva cez jemné alúzie (hudba, poetické pasáže, tanečné prvky, i iné detaily, vrátane postavy Svrčka, ktorého i v tomto prevedení hrá František Balog). Lelkovej režijný rukopis prepája hravosť s dramatickosťou, humor s „maľovaním“ poetických obrazov, návrat ku koreňom cez folklorizované prvky (kostýmy, náznaky tanečného pohybu – tu treba oceniť vklad Stanislava Marišlera, či hudba) a takmer realisticko-expresívne herecké stvárnenie.
V prvom dejstve sa ale inscenácia akosi ťažšie rozbieha, nepresvedčivo pôsobia príliš realistické, prehrávané mizanscény, ťažkopádnosť textu. Chýba ľahkosť a nadhľad, len náznaky, ktoré by samé vytvorili tragickosť príbehu. V druhej časti je to už oveľa presnejšie, herci a herečky akoby sa už oprostili od svojich hereckých barličiek a uverili režijno-dramaturgickému výkladu.
Pre Ivana Krúpu je postava Petra Jurgu výzvou hrať sa s textom, s prostredím, vytvárať netradičné herecké situácie a z jeho prejavu cítiť, že ho samotná téma, ale i nevšedná emocionálna mozaika vnútorného sveta Petra Jurgu i jeho vonkajšková surovosť bavia. Rovnako ako oscilácia na pomedzí tragickosti a komickosti postavy. Michal Soltész ako Gustáv je uveriteľný. Na voľbe výrazových prostriedkov vidieť, že hoci ho v tejto polohe nemáme možnosť na javisku vidieť často, dokáže vytvoriť obrázok emocionálne nevyspelého tyrana, zlodejíčka. Benjamína stvárňuje Tomáš Diro. Ten zas v relatívne minimalistickom prevedení ponúka pestrú skladbu vnútorných pocitov. Vo svojej inakosti buduje herecký princíp, s ktorým vytvára protipól drsnosti mužského stereotypného sveta. František Balog sa v úlohe Svrčka ocitol po druhý raz. Možno i to, ako i samotná postava miestneho Róma, ktorá môže byť ako jediná autentická, spôsobilo, že vyznel ľahko, ba niekedy až príliš sebavedomo. Takmer ilustratívne dokresľovanie typického správania a spôsobu myslenia týchto ľudí z okraja spoločnosti doplnilo skladačku sveta príbehu. Tatiana Poláková v postave Hany rozohrala dostatočne široké pole hereckých výrazových prostriedkov. Zdieľa s divákom vnútorné poryvy, silné emócie postavy, ale niekedy z nej cítiť až prílišné chcenie dodržať všetky režijné pokyny. Dane Košickej patrí právom jedno z prioritných miest v činohre Štátneho divadla Košice. A hoci sa zdá, že sa cíti bezpečnejšej v dramatických úlohách, dokáže výborne zvládnuť aj komediálne polohy. Košickej Kata je ale v tomto prípade trochu zviazaná, chýba jej ľahkosť a odvaha užiť si intelektuálnu jednoduchosť postavy. Verím však, že je to len otázkou odohrania niekoľkých repríz.
Jurgova Hana je formou i obsahom v každom prípade predstavením pre náročnejšieho diváka. Je určené najmä pre tých, ktorí sa neboja pozrieť do vlastnej minulosti, možno i do vlastnej rodiny, na seba, či k „susedom“ bez ružových okuliarov. Napriek tomu má veľký potenciál osloviť diváka a vtiahnuť ho do emocionálne vypätého prostredia slovenského „vidiekomesta“, i keď by bol asi Ivan Horváth prekvapený, k akým úvahám doviedla autorský tím jeho próza z konca dvadsiatych rokov minulého storočia po takmer storočí.

Hana Rodová vyštudovala odbor slovenský jazyk a literatúra a estetika na Prešovskej univerzite v Prešove. V rokoch 1999–2001 publikovala recenzie v časopise Javisko. Bola účastníčkou a neskôr lektorkou viacerých divadelných dielní a workshopov, príležitostne sa venuje divadelnej dramaturgii. Od roku 2009 spolupracuje na projekte Monitoringu divadiel na Slovensku. Od roku 2001 pôsobí ako redaktorka, dramaturgička a režisérka v Slovenskom rozhlase.

Uverejnené: 4. marca 2020Kategórie: Recenzie / Monitoring divadiel

Recenzentka: Hana Rodová

Hana Rodová vyštudovala odbor slovenský jazyk a literatúra a estetika na Prešovskej univerzite v Prešove. V rokoch 1999–2001 publikovala recenzie v časopise Javisko. Bola účastníčkou a neskôr lektorkou viacerých divadelných dielní a workshopov, príležitostne sa venuje divadelnej dramaturgii. Od roku 2009 spolupracuje na projekte Monitoringu divadiel na Slovensku. Od roku 2001 pôsobí ako redaktorka, dramaturgička a režisérka v Slovenskom rozhlase.

Posledné recenzie

Zanechajte komentár

Hana Rodová vyštudovala odbor slovenský jazyk a literatúra a estetika na Prešovskej univerzite v Prešove. V rokoch 1999–2001 publikovala recenzie v časopise Javisko. Bola účastníčkou a neskôr lektorkou viacerých divadelných dielní a workshopov, príležitostne sa venuje divadelnej dramaturgii. Od roku 2009 spolupracuje na projekte Monitoringu divadiel na Slovensku. Od roku 2001 pôsobí ako redaktorka, dramaturgička a režisérka v Slovenskom rozhlase.

Go to Top