(function(i,s,o,g,r,a,m){i['GoogleAnalyticsObject']=r;i[r]=i[r]||function(){ (i[r].q=i[r].q||[]).push(arguments)},i[r].l=1*new Date();a=s.createElement(o), m=s.getElementsByTagName(o)[0];a.async=1;a.data-privacy-src=g;m.parentNode.insertBefore(a,m) })(window,document,'script','//www.google-analytics.com/analytics.js','ga'); ga('create', 'UA-58937473-2', 'auto'); ga('send', 'pageview');

2018/2019

Home/2018/2019

Pastierska symfónia: esej scénická, kritická, ale aj láskavá

Dá sa povedať, že každý obraz Pastierskej symfónie vyjadruje istú obeť, ale obsahuje aj okamihy krátkeho potešenia. Príťažlivo ťaživú atmosféru podporuje svetelný dizajn v kombinácii s umelým dymom ako súčasť výtvarného jazyka inscenácie; materiál, masky a kostýmy na prvý pohľad pôsobia jednoducho, v skutočnosti však tvoria unikátny celok. S jasnými výtvarnými odkazmi na folklór, či jednotlivé desaťročia dvadsiateho storočia. Sú realistické, ale aj obrazné a estetické.

Skupinová terapia pre deprimovaných

Život súčasného človeka nie je vždy plný šťastia. Naopak, štatistiky nám jednoznačne dokazujú, že rastie nielen počet ľudí trpiacich depresiami, ale tiež počet samovrážd, pričom táto skutočnosť sa v alarmujúcej miere týka mladých ľudí. Pred relatívne vysokou suicidalitou si nemôžeme zakrývať oči. A musíme si položiť otázku: ako sa na samovraždu pozerá naša spoločnosť?

Stačí im (nám) pohľad kukátkom?

Strach je prirodzená obranná reakcia ľudského organizmu a súčasť socializácie jedinca. S časťou obáv sa už narodíme, keďže patria do stratégie prežitia, ale väčšina vzniká ako následok sociálnej skúsenosti. Následne táto negatívna a predmetne orientovaná emócia sprevádza človeka po celý život. Môže byť aktivizačným prvkom, ale častejšie je „blokátorom“. Aj keď si veľmi želáme byť ako Nebojsa – hrdina rozprávkového sveta, v živote každého z nás sa skôr opakujú situácie, kedy sa musíme vyrovnávať so strachom a úzkosťou. V aktuálnej inscenácii divadelného zoskupenia Stopy snov Kukátkom sa téma strachu stala priestorom, v ktorom sa prelína svet zdravých so svetom zdravotne znevýhodnených ľudí.

Kto je K.? (Kočner, Kaliňák či Kiska?)

Enigmatické dielo Franza Kafku už mnohokrát pritiahlo adaptátorov, pokúšajúcich sa v praxi potvrdiť jeho nadčasovosť a interpretačnú bohatosť, o ktorej zas teoretici dodnes uvažujú. Že je aj u nás čosi kafkovské vo vzduchu, sa ukázalo po vražde novinára Jána Kuciaka a jeho priateľky vo februári 2018. Pod povrchom fungovania štátneho aparátu sa odhalilo kolosálne podhubie justičných, policajných, politických, mafiánskych a oligarchických prepojení, korupcie, podvodov a zlyhaní systému. V miere absurdity a nefunkčnosti základných mechanizmov sa stal stav krajiny demonštráciou „kafkovčiny“ v priamom prenose. A tak, kým spoločnosťou dodnes denne otriasajú nové otrasné zistenia, v divadle vznikla živná pôda pre istý typ dramaturgie, ktorý sa manifestoval aj viacerými uvedeniami Kafkových próz krátko po sebe (resp. dokonca naraz).

Vojna ako detská hra

Keď kráľ Henrich VII. porazil Richarda III., potreboval po Vojne ruží rýchlo zaplniť kráľovskú pokladnicu. Jeho pravou rukou bol kancelár John Morton, ktorý mu poradil radikálne zvýšenie daní. A koho zdaniť? Bohatí šľachtici majú očividne veľa peňazí, teda ich môžu dať kráľovi. A tí, čo žijú skromnejšie, určite svoje peniaze iba skrývajú, a teda ich tiež môžu dať kráľovi. Absurdnosť zákona bola zjavná a dodnes je v anglofónnych krajinách pre neriešiteľnú dilemu, ktorá vždy končí pri rovnakom závere, zaužívaný pojem Morton´s fork. Vyzerá to, že od 15. storočia sa v zákonoch veľa nezmenilo a dôkazom toho je aj dielo Josepha Hellera Hlava XXII. Hoci je román primárne výpoveďou o vojne, autorovo výstižné vyobrazenie nezmyselných zákonov a nekompetentných ľudí v riadiacich pozíciách dokáže úderne reflektovať aj súčasný stav spoločnosti.

Ani tak, ani tak

Banskobystrickí tvorcovia predstavili v inscenácii Ani Mak (2018) súvislejšiu podobu osobitej autorskej kolektívnej tvorby. Veľmi voľne sa inšpirovali knižným dielom Jozef Mak (1933) slovenského medzivojnového autora Jozefa Cígera Hronského. Zjavne nešlo o adaptáciu tohto známeho literárneho diela, ale o motivické nadväzovanie na neho v autorsky tvorených výstupoch. Pre režisérku Petru Kovalčíkovú a dramaturgičku Katarínu Vozárovú sa toto románové dielo stalo „len“ bazálnym východiskom pre uplatnenie samostatných autorských tvorivých operácií.

Košická Thália v sieti Teroru

„Právo, to sú len slová. Ak sa majú stať súčasťou reálneho života, treba ich vysvetliť, lebo len tak možno pochopiť pravidlá, ktoré skrývajú. Nie je to vôbec jednoduché, nakoniec, môžete sa o tom presvedčiť počas predstavenia Teror,” čítame v bulletine názor Lajosa Mészárosa, bývalého ústavného sudcu. Po predstavení naozaj visí vo vzduchu veľa otáznikov a to nielen divadelno-estetických, ale aj (najmä) právno-etických. Diváci ako zvyčajne tlieskajú, vstávajú, ale prekvapujúco neodchádzajú hneď so svojimi myšlienkami a názormi domov.

Nukleárny jukebox Jana Klatu v SND

Z množstva súčasných poľských režisérov patrí Jan Klata medzi tých, ktorých prácu môže slovenský divák poznať pomerne dobre. Tri hosťovania (festivaly Divadelná Nitra, Eurokontext) za posledných pätnásť rokov a najnovšie aj spolupráca s Činohrou SND možno na prvý pohľad nevyznievajú ako práve ohurujúce čísla, realita je však taká, že nik zo súčasnej poľskej scény neprezentoval svoju prácu na našom území za posledných pätnásť rokov častejšie. Treba však uviesť, že tento fakt vypovedá primárne o uzavretosti našej divadelnej komunity, nie o tom, že by zahraničné tvorivé podnety nemali našim divadlám čo ponúknuť.

Carpe diem na rómsky spôsob

V sále divadla Veritas v Košiciach sedia diváci v plochom hľadisku, asi vo výške očí je javisko, zakryté oponou. Za zvukov veselej hudby pred oponu vyjdú všetci herci z inscenácie mávajúc zástavkami a stuhami – vyvolávajúc na slávu prvému máju. Ich oblečenie je dobové – dej hry sa totiž odohráva v režime pred rokom 1989 – čo je v roku 30. výročia Nežnej revolúcie dobré načasovanie premiéry. Na odhalených nohách a rukách vidno tetovania, čo síce určite nie je zámernou súčasťou kostýmov, ale pri Rómoch žijúcich na sídlisku bez bližšieho umiestnenia bolo tetovanie už aj v tej dobe bežné. Toľko expozícia, ktorá nás má preniesť v čase. Opona sa roztiahne a my uvidíme scénu.

Jeden príbeh muža a jeho pamäti

Inscenácia Pamäť vznikla pod hlavičkou Divadla Prvý plán, no pod jej tvorbu sa podpísala iba časť tvorivého zoskupenia. Je to najmä režisérka a scénografka Daša Krištofovičová, ktorá sa vo svojej tvorbe venuje prevažne autorskému divadlu rôznorodých foriem a žánrov. Doposiaľ sa sústredila najmä na témy blízke súčasnej mladej generácii, no tentokrát otvára univerzálnejšie otázky o ľudskej identite, vzťahoch a etike.

Go to Top