Jeden príbeh muža a jeho pamäti

Daša Krištofovičová: Pamäť
Réžia, text, scéna: Daša Krištofovičová
Dramaturgia: Samuel Chovanec
Kostýmy: Martina Širáňová
Hudba: Naďa El
Videoart: Jozef Cabo
Účinkujú:
Samson Bennette: Andrej Šoltés
Anna, Lana, Šťastíčko: Juliana Johanidesová
Dr. Ray Melcolm, Dr. Morgan: Ján Jackuliak/Michal Rosík
Donald Nowak: Vlado Zboroň
Divadlo Prvý plán, Trezor, Divadlo Astorka Korzo ’90
Inscenácia Pamäť vznikla pod hlavičkou Divadla Prvý plán, no pod jej tvorbu sa podpísala iba časť tvorivého zoskupenia. Je to najmä režisérka a scénografka Daša Krištofovičová, ktorá sa vo svojej tvorbe venuje prevažne autorskému divadlu rôznorodých foriem a žánrov. Doposiaľ sa sústredila najmä na témy blízke súčasnej mladej generácii, no tentokrát otvára univerzálnejšie otázky o ľudskej identite, vzťahoch a etike.
Krištofičová sa pri tvorbe textu inšpirovala románom súčasnej americkej autorky Nicole Krauss Muž vojde do izby. Inscenácia rovnako ako román začína prológom o spomienkach na cvičný atómový výbuch. Ústrednou postavou príbehu je tridsiatnik Samson Bennette, ktorý kvôli nádoru na mozgu stratil pamäť. Po operácii sa vracia domov k žene Anne, s ktorou nevie nadviazať na pôvodný intímny vzťah. Hľadá lásku u bývalej študentky Lany a celkovo sa snaží nájsť svoje miesto vo vlastnom, ale pre neho cudzom živote. Následne ho osloví Dr. Melcolm, aby sa stal súčasťou jeho vedeckého experimentu. Samsonova diagnóza je špecifická, vďaka čomu je ideálnym kandidátom pre skúšku prenosu informácií z jedného mozgu do druhého. Na klinike sa stretáva s bujarým veteránom Donaldom a jeho spomienka na výbuch atómovej bomby je implantovaná do Samsonovej hlavy. Ten sa  s ňou nevie vyrovnať, nanovo si prechádza traumou a zároveň sa časť cudzej identity stáva jeho vlastnou. Krištofovičová neinscenuje záverečnú snahu hlavného hrdinu nájsť cestu späť k svojmu životu a cez spoznanie vlastnej minulosti sa vyrovnať s novou traumatickou skúsenosťou. Otázka, ako sa Samson so situáciou vyrovná a či je to vôbec možné, tak zostáva otvorená.
Inscenácia Pamäť sa sústredí najmä na pretlmočenie príbehu Samsona a jeho pocitov. Skúma človeka vo vzťahu k jeho skúsenosti, na základe čoho sa otvára otázka, či by naša podstata (charakter, spôsob života, vzťahy) bola rovnaká bez poznania vlastnej minulosti. Etická otázka vedeckého pokroku — za akú cenu a s akými následkami možno posúvať nové objavy v oblasti klonovania a genetiky — stojí skôr v pozadí tejto osobnej roviny.
Dramatický text chronologicky zachytáva hlavné udalosti v deji, a najmä životnú cestu Samsona. Dialógy sú koncipované prevažne ako obyčajné každodenné rozhovory, ktoré hlavný hrdina vedie s ľuďmi vo svojom okolí. V replikách je vidieť snahu o čo najprirodzenejší a najobyčajnejší jazyk, no jednotlivým scénam v texte často chýba dynamickejší spád či zaujímavý konflikt. Gradovaniu napätia v tomto smere veľmi nepomáha režijná práca so strihom. Po každom výstupe nastáva stlmenie svetla a herci zostávajú do úplnej tmy v „štronze“. Táto forma dokáže obsiahnuť veľké časové medzery v deji, ale vždy ostro predelí rozvinutú situáciu. Finálne sa tak tempo veľmi spomaľuje a jednotlivé scény sa stierajú do monotónneho celku.
Túto monotónnosť sa darí narušiť výtvarným riešením, ktorého autorkou je tiež Daša Krištofovičová. Malá scéna Trezoru je úplne zakrytá padákom, ktorý nad javiskom vytvára klenbu. Dôležitou súčasťou vizuálu sú videoprojekcie a svetelný dizajn Jozefa Caba. Projekcie tvoria prevažne abstraktné útvary, pripomínajúce mihotanie častíc. Prechádzajú cez telá hercov, čo Krištofovičová významotvorne využila najmä pri vyhrotených emóciách postáv. Vidieť sú iba čierne kontúry herca, ktorý sa ožiarený premietanými obrazmi a so zosilnenou hudbou dostáva do skľučujúcich pozícií. Takouto formou dokázal inscenačný tím kreatívne a zároveň nie doslovne vyjadriť napríklad transfer ťaživej spomienky na výbuch a jeho dôsledky.
Svetelný dizajn v priebehu predstavenia vytvára abstraktné, no presné umiestnenie deja. Svetlo je často monochromatické a biela látka padáku pomáha rozpíjať jednu farbu do celého priestoru. Každá zo scén je tak ladená do farby, najmä pocitovo príznačnej pre danú lokalitu –  modrá v laboratóriu kliniky, béžová u Samsona doma, ostro žltá na púšti alebo fialová u prostitútky Šťastíčka. Tento vizuál dotvárajú kostýmy Martiny Širáňovej, ktoré sú ladené do zemitejších farieb a až akoby splývali s pozadím béžového padáku. Ide o bežné súčasné oblečenie, vyjadrujúce najmä charakterovú podstatu postavy a jej sociálneho statusu – Samson ako vyššie postavený intelektuál v košeli a béžových nohaviciach, Dr. Morgan vo vlnenom svetri, manželka Anna v šedých šatách, študentka Lana v rifľovej bunde a pod.
Jednotná farebnosť scén podporuje nekonkrétnosť a pomyselné zahmlenie Samsonovej mysle. V závere inscenácie Samson (Andrej Šoltés) padák úplne strhne a na scéne zostáva šumiaci televízor, posteľ a holé tmavé steny Trezoru. Táto akcia nás akoby preberá zo sna a vracia do reality. Samsonov svet je spustnutý, no konečne má jasné kontúry a ukotvenie v skutočnosti. Šumenie sa tiahne aj ako leitmotív hudobnej zložky inscenácie. Ide o rušivý element, ktorý rozbíja väčšinou minimalistickú melancholickú elektroniku Naďy El. Hudba v inscenácii dokáže meniť atmosféru a jednoduchými zvukmi určiť prostredie či celkovú náladu scény. Zároveň sa postupne zosilňuje a spolu so svietením, ktoré naopak stráca na intenzite, gradujú oproti textu inscenáciu k pesimistickému záveru.
Andrej Šoltés, v hlavnej úlohe Samsona Bennetta, kreuje svoju postavu ako zmäteného, no hlavne inteligentného človeka. Dáva dôraz na to, aby každá jeho replika bola výsledkom logického uvažovania a najmä počúvania svojho hereckého kolegu. Šoltés sa nesnaží jednotlivé situácie emočne vyhrotiť, čo dodáva jeho stvárneniu veľmi prirodzený až civilný charakter. Jeho Samson miestami získava v hlase a výraze náznak radosti, často spôsobenej situáciou, ktorá mu ponúka pevnejší základ života. Sú to okamihy, ktoré sa buď spájajú so spomienkami na detstvo alebo otvárajú možnosť odchýliť sa od pôvodného, pre neho neznámeho života (Lana, ponuka zúčastniť sa experimentu, atď.).
Juliana Johanidesová hrá v inscenácii jediné ženské postavy – ženu a milenky Samsona. Ako manželka je v hlase aj výraze minimalistická a dôrazy na dlhé pauzy zrkadlia jej vnútorné trápenia. Herečka tu pôsobí oveľa prirodzenejšie ako v úlohe roztopašnej študentky Lany, ktorá každú jednu repliku musí znázorniť konaním, ako znak nadmernej energie a entuziazmu. Celkovo je Johanidesovej herectvo prirodzenejšie najmä v tlmených, zvnútornených polohách, ako v tých, ktoré musia byť expresívne vyjadrené.
Zaujímavý kontrast vzniká pri postavách dvoch doktorov, stvárnených hercom Jánom Jackuliakom (v alternácii s Michalom Rosíkom). Obaja herci kreujú neurológa Morgana ako umierneného terapeuta a Dr. Melcolma ako neurotického podivína. Hĺbavejší Morgan má v Jackuliakovom ponímaní oveľa jasnejšie motivácie a pestrejšiu intonáciu jednoduchých replík, zatiaľ čo Rosíkov neurológ je postavou bez výraznejšieho charakteru. Obaja herci sa ale vyhrali s kamenným výrazom, upnutým držaním tela a až strojovým spôsobom reči Dr. Melcolma, ktorý sa vie na malý okamih strihnúť do nečakanej reakcie. Rosík aj Jackuliak dokážu vystihnúť malé nuansy postavy, ktorá stojí na pomedzí génia a blázna. Vlado Zboroň v úlohe excentrického staršieho muža Donalda je skôr ukričaný, energický a najmä každú jednu emóciu expresívne vyjadruje intenzitou svojej reči. Hercovi sa miestami darí vytvoriť vtipný a pozitívny obraz muža, ktorý prináša isté odľahčenie ťaživej životnej situácie.
Civilné herectvo dotvára komornú atmosféru celej inscenácie, ktorá sa snaží o intímne nazretie do ľudskej mysle. Krištofovičovej Pamäť prináša pohľad na tieto témy cez optiku každodenných dní človeka, ktorý musí nanovo zistiť, kým je. Na základe zvolenej formy je inscenácia často zahltená nepodstatnými dialógmi, ktoré síce budujú ucelený obraz o jeho životnom príbehu, no výrazne spomaľujú celkové tempo divadelného diela. V tomto smere sa inscenačnému tímu darí oveľa lepšie pri práci s neverbálnymi prostriedkami, ktoré dokážu vyabstrahovať myšlienkovú podstatu a dramaturgicky budovať napätie. Vo výsledku je to najmä výtvarné riešenie a hudba, čo dodáva inscenácii aj osobitejší umelecký rukopis.

Diana Pavlačková

Absolventka a v súčasnosti doktorandka Katedry divadelných štúdií na VŠMU v Bratislave. V rámci štúdia absolvovala pobyt na slovinskej Univerzite v Ľubľane. Venuje sa divadelnej kritike a pravidelne prispieva do časopisu kød, na portál Mloki a do rôznych festivalových žurnálov. Momentálne pracuje v Centre výskumu divadla (Divadelný ústav) a je členkou dramaturgickej rady festivalu Nová dráma pre rok 2020.