(function(i,s,o,g,r,a,m){i['GoogleAnalyticsObject']=r;i[r]=i[r]||function(){ (i[r].q=i[r].q||[]).push(arguments)},i[r].l=1*new Date();a=s.createElement(o), m=s.getElementsByTagName(o)[0];a.async=1;a.data-privacy-src=g;m.parentNode.insertBefore(a,m) })(window,document,'script','//www.google-analytics.com/analytics.js','ga'); ga('create', 'UA-58937473-2', 'auto'); ga('send', 'pageview');
Avatar photo

Michal Denci

Michal Denci vyštudoval hudobnú, divadelnú a filmovú produkciu na Univerzite vo Florencii. Počas štúdia v Taliansku krátko pôsobil v neprofesionálnom univerzitnom divadelnom súbore. So svojou diplomovou prácou, ktorej témou boli umelecké a produkčné aspekty v slovenskom divadle XX. storočia, získal cenu „Premio Bardazzi“ udeľovanú najlepším prácam roka. Po návrate na Slovensko participoval na niekoľkých projektoch v Divadle Aréna, kde zastával pozíciu produkčného a asistenta réžie. V súčasnosti je externým doktorandom na DF VŠMU, v dizertačnej práci sa venuje talianskemu divadlu XX. storočia. V rámci dizertačnej práce prekladá teoretické texty talianskych dramatikov.

Skupinová terapia pre deprimovaných

Život súčasného človeka nie je vždy plný šťastia. Naopak, štatistiky nám jednoznačne dokazujú, že rastie nielen počet ľudí trpiacich depresiami, ale tiež počet samovrážd, pričom táto skutočnosť sa v alarmujúcej miere týka mladých ľudí. Pred relatívne vysokou suicidalitou si nemôžeme zakrývať oči. A musíme si položiť otázku: ako sa na samovraždu pozerá naša spoločnosť?

Bohémska rapsódia slovenského korupčníka

November 1989 predstavuje jeden z najvýznamnejších momentov novodobých československých dejín. Tento dátum na politickej časovej osi vymedzuje hranicu medzi komunistickým totalitným režimom a demokraciou, ktorú si nenásilným spôsobom vydobyl ľud na námestiach. V roku 2019 si udalosti nežnej revolúcie pripomíname s odstupom 30 rokov, čo je už dostatočne dlhá doba na to, aby sme sa pri tejto príležitosti zamysleli napríklad aj nad tým, ako sme za uplynulé tri desaťročia s našou slobodou naložili. Všetko, čo v nás podnieti aspoň náznak sebareflexie, možno považovať v tomto smere za prínos.

„Zdivadelnený“ Shakespeare

O živote Williama Shakespeara toho vieme relatívne málo: medzery v jeho životopise vytvárajú priestor na rôzne fabulácie, domnienky či dokonca spochybnenia. Svedectvom o jeho existencii zostávajú najmä dramatické texty a básne, ktoré inšpirovali a inšpirujú divadelníkov po celom (západnom) svete. Je preto prirodzené, že s odstupom niekoľkých storočí máme tendenciu vnímať tohto velikána najmä skrz jeho hry ako spisovateľa – dramatika. Mimovoľne tak možno trochu zabúdame, že Shakespeare bol nielen dramatickým autorom, ale aj divadelníkom – hercom.

Euripides: Bábkantky

Scénické dielo Bakchantky, ktorého autormi sú študenti onoho času (február 2017) štvrtého ročníka bábkarskej tvorby na VŠMU, vedení režisérkami Zuzanou Strnátovou a Paulínou Belickou, nemožno charakterizovať ako inscenáciu Euripidovej drámy v klasickom zmysle slova. Neznamená to, že by bábkarské Bakchantky s tými Euripidovými nemali nič spoločné: ten, kto Euripidovu poslednú tragédiu čítal, ju identifikuje aj v obrazoch na javisku. Ak sa však na predstavenie dostane divák, ktorý ešte nemal možnosť sa s drámou zoznámiť a domnieva sa, že práve vďaka tomuto divadelnému spracovaniu spozná text, ktorý Euripides napísal, mýli sa. Bakchantky totiž nie sú len „bohapustou“ činohrou.

Pirandellove rodinné prípady

V tomto roku si pripomíname 150. výročie narodenia dramatika Luigiho Pirandella, ktorý prišiel na svet 28. 6. 1867 neďaleko sicílskeho mesta Agrigento, a možno práve spomínané jubileum je jedným z dôvodov, prečo sa režisér a pedagogický vedúci Michal Vajdička rozhodol so študentmi absolventského ročníka inscenovať hru autora, ktorý sa v slovenských divadlách nevyskytuje príliš často.

Go to Top