Divadlo Pôtoň, Bátovce

O vode v bežnom živote zrejme nezvykneme uvažovať často. To, že pokrýva približne sedemdesiat percent našej planéty a tvorí okolo šesťdesiat percent ľudského tela, že je zdrojom života alebo to, že sa na Zemi vyskytuje vo všetkých skupenstvách sú fakty, ktoré nás letmo zaujmú v základnej škole, no potom sa nimi už príliš nezaoberáme. Žijeme predsa v krajine, kde je úžitkovej i pitnej vody stále dostatok a považujeme ju za samozrejmosť. Ako by to však vyzeralo, keby bola jej prítomnosť malým zázrakom? Divadlo Pôtoň v inscenácii H2O hravo približuje možnosti a podoby tejto bežnej, no tak dôležitej látky najmenšiemu publiku.

Geografická poloha situuje Divadlo Pôtoň na perifériu vidieka, no napriek tomu svojimi aktivitami a reflexiou zásadných spoločenských tém tne do živého. Divadlo pre jeho tvorcov a tvorkyne nie je len reprezentáciou, ale nástrojom s potenciou zasahovať do stavu vecí, rozpúšťať názorovú strnulosť, dekonštruovať stereotypy a presvedčenia.

Dá sa povedať, že každý obraz Pastierskej symfónie vyjadruje istú obeť, ale obsahuje aj okamihy krátkeho potešenia. Príťažlivo ťaživú atmosféru podporuje svetelný dizajn v kombinácii s umelým dymom ako súčasť výtvarného jazyka inscenácie; materiál, masky a kostýmy na prvý pohľad pôsobia jednoducho, v skutočnosti však tvoria unikátny celok. S jasnými výtvarnými odkazmi na folklór, či jednotlivé desaťročia dvadsiateho storočia. Sú realistické, ale aj obrazné a estetické.

Tvorcovia nezávislého Divadla Pôtoň a Štúdia 12 zavili reportážny román Martina Pollacka Americký cisár do venca súvislejších partitúr, z ktorých sa vyjavovali reálne príbehy migrantov z konca 19. storočia. Z enormného počtu osudov vysťahovalcov sa postupne sústredili na individuálny príbeh Mendela Becka a Rifke Beck, ktorých si autor dramatizácie Michal Ditte zvolil za rámcový (na tomto konkrétnom príklade mohol zároveň vykresliť osud tisícok iných).

Chudoba cti netratí, hovorievali naše staré mamy. Inscenácia Psota nám ukázala hneď niekoľko možností, ako sa môžu chudobní poľahky doslovne zvlčiť, podľahnúť alkoholizmu, krádežiam, prostitúcii, incestom, ba i vraždám. Divadlo Pôtoň vyvolalo touto svojou produkciou u odbornej verejnosti veľmi rôznorodé reakcie - od nadšenia až po ostrú kritiku; narušuje totiž spoločenské i divadelné konvencie.

Takmer všetko s prívlastkom slovenské je dnes, najmä z politického hľadiska, zdanlivo „v ohrození“. Vláda schvaľuje všelijaké ochranné zákony a väčšina politikov sa predháňa v tom, kto myslí národnejšie. Bohužiaľ, je to všetko len politický kalkul a reálne činy v konkrétnych oblastiach absentujú a nie sú systematické. O kultúre ani nehovoriac. Túto úlohu čiastočne a z vlastnej iniciatívy preberá Divadlo Pôtoň

Popri budovaní myšlienky európskeho občianstva, spoločného európskeho kultúrneho priestoru, či sťahovaní mladých za lepšou prácou ďaleko od domoviny, sa zvyšuje potreba hľadania vlastnej národnostnej identity jednotlivca. V dobe rastúcej globalizácie je aktívna mladá generácia, ktorá sa pasuje s otázkou, kde vlastne patrí a preto, že má nepreberné množstvo možností, rieši zároveň aj to, kde vôbec patriť chce.