Zatiaľ čo na filmovom plátne a na televíznych obrazovkách sa detektívnymi príbehmi len tak hemží, divadlá uvádzajú detektívne tituly iba zriedka. Chce vari divadelný divák niečo iné? Sotva. Problémom nízkeho počtu divadelných detektívok je skôr fakt, že nájsť vhodný titul a zároveň dôsledne vybudovať napínavý príbeh nie je ani zďaleka jednoduchou záležitosťou. Aj preto je viac ako príjemným prekvapením, že sa niečo podobné podarilo zrealizovať na pôde VŠMU.
Spišské divadlo stavilo na osvedčený starý titul a uviedlo milú poučnú rozprávkovú hru Tri prasiatka a vlk. Zvolili si divadelnú predlohu od Ladislava Farkaša, ktorý ju napísal podľa rozprávkového námetu Sergeja Michalkova. Divadlo tak túto rozprávkovú hru uviedlo na svojom javisku tretíkrát s odstupom viac ako dvadsať rokov.
Grécko je v súčasnosti vďaka finančnej kríze snáď najviac skloňovaná európska krajina. Naši grécki spoluobčania boli postavení na pranier, na ktorom sa môže ocitnúť každá krajina, ale v tej gréckej dosiahli ekonomické problémy gigantické rozmery. Kam až môže zájsť snaha mať sa lepšie? V túžbe zaistiť si dobrý život často používame klamstvá a prázdne reči. Politici všade na svete s tým majú nemalé skúsenosti a ich voliči sa im chcú aspoň trochu vyrovnať. Tak hľadajú, prekrucujú, banalizujú, aby vzápätí našli, viac prekrútili a zveličili. Všetko s vierou v dobro (predovšetkým svoje vlastné). Jednoducho sa snažia nájsť v zákone nejakú nedokonalosť, aby si mohli svoj blahobyt aj pekne zlegalizovať.
Nezávislé alternatívne divadlo Na peróne predstavilo ďalšie z radu vlastných autorských predstavení. Tentoraz ide o divadelnú mozaiku inšpirovanú víťazným textom druhého ročníka autorskej súťaže dramatických textov „Vejk ap!“ Veľký šváb na facebooku od autorky Jany Micenkovej. Jej metaforicko-fantastický text hovorí v skratke o tom, aká je neosobná komunikácia prostredníctvom facebooku, internetu, či skype-u, ako sa za ňou dá ukryť skutočná ľudská bytosť, ako ďalej ovplyvňuje životy (nielen) ľudí, ktorí jej podľahnú ako vášni, ako sa z nich pomaly ale isto stávajú šváby.
Inscenovanie realistickým textov je počas štúdia na VŠMU iste logickou a správnou vývojovou fázou. Všetci tvorcovia akýmkoľvek spôsobom zapojení do tvorivého procesu majú práve na nich možnosť spoznať základné princípy budovania vzťahov, napätia, situácií, získajú základné zručnosti pri vytváraní humorných alebo tragických momentov, a pritom sa stále pohybujú vo viac-menej bezpečnom prostredí klasického textu.
Aj keď je Carmen neomylne synonymom najslávnejšej francúzskej opery Georgesa Bizeta, v priebehu rokov získala množstvo podôb, variácií a spracovaní. Rytmicky aj melodicky podmanivá hudba, ktorá jej autorovi za života veľa slávy nepriniesla, je stále vhodnou umeleckou komoditou pre ďalší kultúrny „predaj“.
Máloktoré operné dielo malo také pohnuté osudy ako Janáčkova Její pastorkyňa, potom v zahraničí (a teraz aj v SND) uvádzaná pod menom jej hlavnej predstaviteľky ako Jenůfa. Hoci celosvetový janáčkovský boom (najsilnejší na nemeckých operných javiskách ale prítomný v podstate všade) sa zameriava na viaceré z jeho diel – Káťu Kabanovú, Vec Makropulos, Lišku Bystroušku, Z mrtvého domu, ba v Benátkach nedávno uviedli aj jeho prvotinu Šárka, v Brne (po pražskej Wilsonovej inscenácii) chystajú ďalšie predvedenie jeho Osudu – najhranejšou (a treba povedať, že aj divácky najvďačnejšou) jeho operou zostáva Její pastorkyňa.
Pred istým časom som o súčasnej slovenskej dráme ostatných 20. rokov napísala, že nám chýbajú dramatické texty, ktoré by zachytávali univerzálnejšiu ľudskú skúsenosť, mali by silu osloviť širšie vrstvy potenciálnych prijímateľov a ktoré by dokázali vo verejnosti dlhodobejšie rezonovať – skrátka byť zrkadlom i výzvou. Mala som na mysli práve také texty, ktoré by tematicky vychádzali napríklad z nedávnej (novej) spoločenskej a politickej skúsenosti, ktorá zanechala v našich životoch výrazné stopy a ktorú sme spoločne zakúšali na vlastnej koži naprieč generáciami.
Staré divadlo K. Spišáka v Nitre sa poslednou premiérou sezóny 2011/12 rozhodlo vzdať hold jednému z najvýznamnejších predstaviteľov dobrodružnej literatúry, otcovi vedeckej fantastiky, francúzskemu spisovateľovi Julesovi Vernemu. Na javiskové stvárnenie toho, čo Verneho romány v sebe nesú – dobrodružstvo, napätie, oslavu odvahy, čestnosti a spravodlivosti jednotlivca, rovnako ako vedecko-technického pokroku ľudstva, zdolávanie neprekonateľných prekážok a neobyčajné, nevšedné zážitky hrdinov – si vybrali román Deti kapitána Granta.
Ak nás premiéry žilinského BD nie vždy uspokoja svojím inscenačným výsledkom, rozhodne sú vo väčšine prípadov dramaturgickým prínosom. Často totiž ide o netradičné, objavné tituly či premiéry pôvodných hier slovenských autorov. To je aj prípad spisovateľky Libuše Friedovej a jej Neobyčajného týždňa.
SC AICT je členom Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov AICT/IATC.
Projekty ako hlavný partner z verejných zdrojov podporil FPU.
Projekty z verejných zdrojov podporil BSK.