Inscenovanie realistickým textov je počas štúdia na VŠMU iste logickou a správnou vývojovou fázou. Všetci tvorcovia akýmkoľvek spôsobom zapojení do tvorivého procesu majú práve na nich možnosť spoznať základné princípy budovania vzťahov, napätia, situácií, získajú základné zručnosti pri vytváraní humorných alebo tragických momentov, a pritom sa stále pohybujú vo viac-menej bezpečnom prostredí klasického textu.
Aj keď je Carmen neomylne synonymom najslávnejšej francúzskej opery Georgesa Bizeta, v priebehu rokov získala množstvo podôb, variácií a spracovaní. Rytmicky aj melodicky podmanivá hudba, ktorá jej autorovi za života veľa slávy nepriniesla, je stále vhodnou umeleckou komoditou pre ďalší kultúrny „predaj“.
Máloktoré operné dielo malo také pohnuté osudy ako Janáčkova Její pastorkyňa, potom v zahraničí (a teraz aj v SND) uvádzaná pod menom jej hlavnej predstaviteľky ako Jenůfa. Hoci celosvetový janáčkovský boom (najsilnejší na nemeckých operných javiskách ale prítomný v podstate všade) sa zameriava na viaceré z jeho diel – Káťu Kabanovú, Vec Makropulos, Lišku Bystroušku, Z mrtvého domu, ba v Benátkach nedávno uviedli aj jeho prvotinu Šárka, v Brne (po pražskej Wilsonovej inscenácii) chystajú ďalšie predvedenie jeho Osudu – najhranejšou (a treba povedať, že aj divácky najvďačnejšou) jeho operou zostáva Její pastorkyňa.
Pred istým časom som o súčasnej slovenskej dráme ostatných 20. rokov napísala, že nám chýbajú dramatické texty, ktoré by zachytávali univerzálnejšiu ľudskú skúsenosť, mali by silu osloviť širšie vrstvy potenciálnych prijímateľov a ktoré by dokázali vo verejnosti dlhodobejšie rezonovať – skrátka byť zrkadlom i výzvou. Mala som na mysli práve také texty, ktoré by tematicky vychádzali napríklad z nedávnej (novej) spoločenskej a politickej skúsenosti, ktorá zanechala v našich životoch výrazné stopy a ktorú sme spoločne zakúšali na vlastnej koži naprieč generáciami.
Staré divadlo K. Spišáka v Nitre sa poslednou premiérou sezóny 2011/12 rozhodlo vzdať hold jednému z najvýznamnejších predstaviteľov dobrodružnej literatúry, otcovi vedeckej fantastiky, francúzskemu spisovateľovi Julesovi Vernemu. Na javiskové stvárnenie toho, čo Verneho romány v sebe nesú – dobrodružstvo, napätie, oslavu odvahy, čestnosti a spravodlivosti jednotlivca, rovnako ako vedecko-technického pokroku ľudstva, zdolávanie neprekonateľných prekážok a neobyčajné, nevšedné zážitky hrdinov – si vybrali román Deti kapitána Granta.
Ak nás premiéry žilinského BD nie vždy uspokoja svojím inscenačným výsledkom, rozhodne sú vo väčšine prípadov dramaturgickým prínosom. Často totiž ide o netradičné, objavné tituly či premiéry pôvodných hier slovenských autorov. To je aj prípad spisovateľky Libuše Friedovej a jej Neobyčajného týždňa.
Žilinská dramaturgia sa po relatívne krátkom čase vrátila už po druhý raz k dielu Roalda Dahla, anglického spisovateľa s nórskymi koreňmi. Po uvedení jeho rozprávky Akčantyrok, v scenáristickom spracovaní Kataríny Aulitisovej (2008) zaradila jeho Hastrošovcov, ktorých zdramatizoval spoločne s Davidom Woodom.
Čiernobiela hypnotická špirála na veľkom kolese sa roztočí v temnom prítmí divadla, aby diváka vtiahla do psychedelickej atmosféry príbehu, ktorý má nasledovať. Nie náhodou práve takto začína inscenácia hry Georga Büchnera Woyzeck v réžii študenta Katedry réžie a dramaturgie na VŠMU Pavla Száza. Toto mystické koleso si netreba nevšímať, pretože mnoho napovie o svete, ktorý sa pred divákom otvára. Špirála ako tvar dvojzávitnice DNA aj obrovských galaxií symbolizuje mikrosvet aj makrosvet, je symbolom nekonečna, evolúcie ľudstva a duchovného rozvoja.
Chudoba cti netratí, hovorievali naše staré mamy. Inscenácia Psota nám ukázala hneď niekoľko možností, ako sa môžu chudobní poľahky doslovne zvlčiť, podľahnúť alkoholizmu, krádežiam, prostitúcii, incestom, ba i vraždám. Divadlo Pôtoň vyvolalo touto svojou produkciou u odbornej verejnosti veľmi rôznorodé reakcie - od nadšenia až po ostrú kritiku; narušuje totiž spoločenské i divadelné konvencie.
Divadlo a tanečná škola elledanse sa rozhodlo vytvoriť všeobjímajúcu inscenáciu pre deti aj dospelých. Siahli po knižnom titule, ktorý všetky vekové kategórie dobre poznajú. Vznikla tak tanečno-divadelná inscenácia Malý princ.
SC AICT je členom Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov AICT/IATC.
Projekty ako hlavný partner z verejných zdrojov podporil FPU.
Projekty z verejných zdrojov podporil BSK.