Ak nás premiéry žilinského BD nie vždy uspokoja svojím inscenačným výsledkom, rozhodne sú vo väčšine prípadov dramaturgickým prínosom. Často totiž ide o netradičné, objavné tituly či premiéry pôvodných hier slovenských autorov. To je aj prípad spisovateľky Libuše Friedovej a jej Neobyčajného týždňa.
Žilinská dramaturgia sa po relatívne krátkom čase vrátila už po druhý raz k dielu Roalda Dahla, anglického spisovateľa s nórskymi koreňmi. Po uvedení jeho rozprávky Akčantyrok, v scenáristickom spracovaní Kataríny Aulitisovej (2008) zaradila jeho Hastrošovcov, ktorých zdramatizoval spoločne s Davidom Woodom.
Čiernobiela hypnotická špirála na veľkom kolese sa roztočí v temnom prítmí divadla, aby diváka vtiahla do psychedelickej atmosféry príbehu, ktorý má nasledovať. Nie náhodou práve takto začína inscenácia hry Georga Büchnera Woyzeck v réžii študenta Katedry réžie a dramaturgie na VŠMU Pavla Száza. Toto mystické koleso si netreba nevšímať, pretože mnoho napovie o svete, ktorý sa pred divákom otvára. Špirála ako tvar dvojzávitnice DNA aj obrovských galaxií symbolizuje mikrosvet aj makrosvet, je symbolom nekonečna, evolúcie ľudstva a duchovného rozvoja.
Chudoba cti netratí, hovorievali naše staré mamy. Inscenácia Psota nám ukázala hneď niekoľko možností, ako sa môžu chudobní poľahky doslovne zvlčiť, podľahnúť alkoholizmu, krádežiam, prostitúcii, incestom, ba i vraždám. Divadlo Pôtoň vyvolalo touto svojou produkciou u odbornej verejnosti veľmi rôznorodé reakcie - od nadšenia až po ostrú kritiku; narušuje totiž spoločenské i divadelné konvencie.
Divadlo a tanečná škola elledanse sa rozhodlo vytvoriť všeobjímajúcu inscenáciu pre deti aj dospelých. Siahli po knižnom titule, ktorý všetky vekové kategórie dobre poznajú. Vznikla tak tanečno-divadelná inscenácia Malý princ.
V neštandardných priestoroch pod svojou strechou už Divadlo Aréna v minulosti uvádzalo niekoľko komorných produkcií, komédiou Ráno po však odštartovalo ich marketingové označenie Loft Aréna. Predpokladám, že kto príde na túto inscenáciu, nebude čakať žiadny intelektuálny kúpeľ, aj keby meno autora Petra Quiltera nepoznal z iných u nás uvádzaných komerčných projektov typu Je úžasná! (Činohra SND) či Boyband (Nová scéna Bratislava).
Najnovšia inscenácia Blaha Uhlára v Divadle Alexandra Duchnoviča sa odlišuje od jeho predchádzajúcich spoluprác s rusínskym divadlom najmä „svojím vznikom“, keďže nejde o javiskový tvar, ktorého jadrom sú kolektívne improvizácie súboru či iné alternatívne divadelné postupy. Hoci tvorcovia tentoraz ako východisko použili starší dramatický text, inscenácia tematicky zapadá do spomínaného radu spoločných diel, keďže Ladislav Smoček v hre Čudné popoludnie Dr. Zvonka Burkeho vytvára absurdný, groteskný svet plný bizarností a obrátenej logiky.
Desaťročná existencia divadelného štúdia T.W.I.G.A. predstavuje dostatočný priestor pre možnosť akejsi „bilancie“, respektíve hľadania aspoň nesmelých čŕt pri budovaní tradície. Oveľa jasnejšie sa už ale rysujú charakteristické prvky v špecifickej tvorbe Ivety Škripkovej, ako autorky (v tomto prípade všetkých jej autorských identít) a režisérky tohto štúdia. A spolu s ňou sa o nezameniteľnú podobu a poetiku zaslúžili aj jej herecké protagonistky, azda najvýraznejšie Mária Šamajová a Marianna Mackurová.
„Ženy históriu vždy vytvárali rovnakou mierou ako muži, nielen sa na nej ´podieľali´. To, čo je dnes iné, je, že si svoju minulosť plne nárokujú a majú prostriedky, vďaka ktorým ju dokážu interpretovať. História nás učí najmä to, že ľudské konanie má svoje dôsledky a isté rozhodnutia nie je možné vziať späť,“ tvrdí zakladateľka feministickej historiografie Gerda Lerner, ktorá v roku 1939 spolu so svojimi rodičmi utiekla pred nacizmom do Spojených štátov amerických.
Martin Hvišč získal za hru Triáda, ktorú sám nazval „divadelnou jednoaktovkou“, tretie miesto v súťaži pôvodnej slovenskej drámy Dráma 2010. V dramatickom texte sa odráža autorova orientácia na rozhlasovú tvorbu, ktorej sa vo svojom profesijnom živote venuje a za ktorú získal aj viacero ocenení. Dráma Triáda je založená na slove, na výpovedi postáv, na rozhovore. Nie je dôležité, kde presne, stačí vedieť, že v opustenej zadymenej kaviarni sa po záverečnej stretajú tri postavy: Barman, Hosť a On, ktorý do deja vstupuje ako posledný.
SC AICT je členom Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov AICT/IATC.
Projekty ako hlavný partner z verejných zdrojov podporil FPU.
Projekty z verejných zdrojov podporil BSK.