(function(i,s,o,g,r,a,m){i['GoogleAnalyticsObject']=r;i[r]=i[r]||function(){ (i[r].q=i[r].q||[]).push(arguments)},i[r].l=1*new Date();a=s.createElement(o), m=s.getElementsByTagName(o)[0];a.async=1;a.data-privacy-src=g;m.parentNode.insertBefore(a,m) })(window,document,'script','//www.google-analytics.com/analytics.js','ga'); ga('create', 'UA-58937473-2', 'auto'); ga('send', 'pageview');
Slovenské centrum AICT: Slovenské centrum AICT logo
Monitoring divadelných hier a teatrologickej literatúry logo

Zuzana Poliščák Šnircová

Zuzana Šnircová absolvovala Vysokú školu múzických umení v odbore teória a kritika divadelného umenia. Ako kritička sa zúčastňuje kritických seminárov a divadelných festivalov. Príležitostne prispieva recenziami do projektu Monitoring divadiel. Zároveň je súčasťou redakcie internetového časopisu MLOKi. Pracuje pre Divadelný ústav v oddelení vonkajších vzťahov ako manažérka výstavníckej činnosti.

Pasáž spomienok

Choroba, staroba, smrť. Slová, ktoré v mladom veku nechceme počuť. Netýkajú sa nás, ešte nie sú našou súčasťou. Alebo sú? A my ich len odsúvame niekam ďalej, viac do útrob, aby sme nemuseli rozmýšľať nad budúcnosťou. Nad tým, aké to je zostarnúť, byť starý, umrieť. Nechceme byť ako naši rodičia, ktorých považujeme za starých. A nielen to! Niekedy sú pre nás naši rodičia či starí rodičia aj nemoderní, zaostalí alebo dôverčiví. V istom veku s nimi nedokážeme komunikovať, nevieme pochopiť, prečo konajú a hovoria to, čo hovoria. Nevieme sa s nimi stotožniť. Delí nás čas, poznatky a skúsenosti.

Trnavské vtáčie blues

Trnavské divadlo prinieslo v čase adventu hru pre rodiny s deťmi od belgického autora Mauricea Maeterlincka Modrý vták. Hra o hľadaní modrého vtáka od predstaviteľa symbolistickej drámy, básnika, esejistu a nositeľa Nobelovej ceny za literatúru, ktorý opustil advokátske povolanie a písal výhradne po francúzsky, je emblémovou hrou, po ktorej tvorcovia siahajú, aby ľuďom pripomenuli hodnoty ako ľudskosť, empatia, láska a dobro, a aby nezabudli na to, v čom je ukryté šťastie, keď sa nezmyselne plahočia za vzdialenou predstavou ideálneho sveta. A hlavne vtedy, keď si znova potrebujeme pripomenúť, v čom je podstata ľudského života.

Džungľa v nás alebo všetci sme z jednej krvi

Divadlo Ludus sa tiež nechalo inšpirovať a po niekoľkých desaťročiach sa opäť vracia k príbehu o dieťati, ktoré vychovala džungľa. V roku 2016 sa Peter Kuba k tomuto textu a princípu inscenovania vracia. Kolektívnu hru viacerých vekových kategórií tentoraz obohacuje o výraznejšie výtvarné prvky, symboly a hudobný sprievod. Inscenácia vytvára veľmi emotívny celok, ktorý atakuje všetky divácke zmysly.

Pozor, double stress!

Jana Mikitková režijne uchopila inscenáciu ako akési divadlo v divadle a hercov sa snažila nastaviť z úvodnej civilnej polohy do polôh násťročných detí. Hlavná hrdinka Lucia v podaní Adely Mojžišovej otvára inscenáciu príchodom na scénu s príhovorom, čo je javisko, hľadisko, kto je divák, herec a kto bude hrať akú postavu.

Neprekonaná statickosť

Útla knižka Malý princ francúzskeho spisovateľa Antoina de Saint-Exupéryho neustále priťahuje tvorcov. Filozofický príbeh sa snaží osloviť čitateľa cez rozprávkový príbeh o malom chlapcovi, ktorý putuje vesmírom a spoznáva rôznorodosť svetov a ľudí. Pre svoju popularitu bola novela niekoľkokrát adaptovaná pre film, televíziu i divadlo. Najnovšie jej úpravu uviedlo Divadlo Ludus v réžii Petra Kubu.

Jakub a jeho sen

Spišské divadlo sa neustále venuje aj mladšiemu divákovi a prináša mu nové a nové rozprávkové inscenácie. Pri tejto príležitosti sa snaží dať vždy priestor aj novým tvorcom či hercom. Inak to nie je ani v prípade poslednej rozprávky Jakub s veľkými ušami. Divadlo opäť prichýlilo režisérku Danu Turanskú, ktorá so sebou priniesla viacero nových tvárí. Ján Milčák je známy autor detských rozhlasových i prozaických diel. Jeho dielo je poznačené žánrom imaginatívnej rozprávky. Svet jeho postáv je postavený na mystifikácii, v ktorej sa realita prelína so snom či predstavou. Prozaický text Jakub s veľkými ušami, po ktorom siahla režisérka Turanská, vychádza z rozhlasovej hry Vrana Florenťanka.

Poetický obraz na bielom plátne

Pavol Országh Hviezdoslav je autor mnohých tvárí, básnických i dramatických. Lyricko-epická skladba Hájnikova žena vznikala veľmi komplikovane, nakoľko si sám autor neveril a pochyboval o svojej tvorbe. Nakoniec ju však dokončil a úvod a záver knihy sa stali najznámejšími a najkrajšími básňami v slovenskej literatúre. Jeho „pozdrav horám a lesom“ sa doteraz žiaci učia na základných školách. Zároveň sa dej tejto skladby stal námetom rozmanitých spracovaní. Máme možnosť vypočuť si rozhlasovú hru, pozrieť si film a po niekoľkých rokoch aj divadelnú inscenáciu.

Go to Top