(function(i,s,o,g,r,a,m){i['GoogleAnalyticsObject']=r;i[r]=i[r]||function(){ (i[r].q=i[r].q||[]).push(arguments)},i[r].l=1*new Date();a=s.createElement(o), m=s.getElementsByTagName(o)[0];a.async=1;a.data-privacy-src=g;m.parentNode.insertBefore(a,m) })(window,document,'script','//www.google-analytics.com/analytics.js','ga'); ga('create', 'UA-58937473-2', 'auto'); ga('send', 'pageview');
Slovenské centrum AICT: Slovenské centrum AICT logo
Monitoring divadiel logo
Divadlo
InscenáciaDenisa Fulmeková: Konvália (Zakázaná láska Rudolfa Dilonga)
Premiéra3. októbra 2021
Divadelná sezóna

Denisa Fulmeková: Konvália (Zakázaná láska Rudolfa Dilonga)

Divadelná adaptácia románu a réžia: Sára Zetocha Čermáková

Dramaturgia: Martin Kubran

Kostýmy: Marija Havran

Videoprojekcie: Igor Stančík

Zvukový dizajn: Matúš Kobolka

Svetelný dizajn: Jozef Miklós

Produkcia: Barbora Chovancová

Technická spolupráca: Eduard Mikuš

Inšpícia: Barbora Poliaková

Realizácia zvukovej nahrávky piesne Svet nemá slzy rád: Five Gentleman

Účinkujú:

Vali Reiszová: Andrea Sabová

Rudo Dilong: Martin Hronský

Herman Reisz: Milan Chalmovský

Jožko Krivda: Andrej Remeník, Jozef Jurčišin Kukľa

Autorka: Alexandra Palatínusová

Dramaturg: Marián Viskup, Marián Chalány

Divadlo Ludus, premiéra 3. 10. 2021 v Štúdiu L+S. Recenzia vznikla na základe reprízy zo dňa 22. 11. 2021.

Román Konvália : Zakázaná láska Rudolfa Dilonga (2016) je útlou knihou poskladanou z rodinných spomienok, dobových výstrižkov a svedectiev súputníkov. Autorka Denisa Fulmeková si názov pre spomienkovú biografiu o svojich starých rodičoch požičala z rovnomennej básne starého otca. Príbeh lásky františkánskeho kňaza a básnika Rudolfa Dilonga k mladej židovskej dievčine a poetke Valérii Reiszovej je veľmi pútavý. Aj keď ide o biografický román, autorka priznáva, že je napísaný z jej uhla pohľadu a mozaika útržkov rodinných príbehov a vzťahov môže byť do istej miery skreslená. Román je zostavený z číslovaných obrazov, niektoré tvoria len úvahy a krátke poznámky autorky, iné sú opismi životných udalostí hlavných hrdinov. Najväčšiu časť však tvoria ukážky z Dilongovej korešpondencie. Po emigrácii do Ríma a následne do Argentíny začal Valérii písať listy, v ktorých sa zaujímal o život na Slovensku.

Inscenácia zachytáva iba časť knihy. Zobrazuje príbeh hlavných hrdinov po Dilongovu emigráciu a krátky úsek z Valinho neskoršieho života. Divadlo Ludus prenieslo príbeh na javisko v snahe zoznámiť študentov s Rudolfom Dilongom aj inak, než sa s ním stretávajú v rámci povinnej školskej literatúry. A tiež v snahe predstaviť poetku Riu Valé, teda Valériu Reiszovú a jej životný príbeh. Pre tvorcov bolo iste výzvou stvárniť na javisku časť životného príbehu dvoch literárnych osobností a skĺbiť fakty so spomienkami a poéziou.

Režisérka a autorka dramatizácie Sára Zetocha Čermáková zvolila cestu minimalizmu a multifunkčnosti. Aby deju pridala konflikt a väčšie napätie, postavila inscenáciu na dvoch rozprávačoch príbehu, ktorí sa hneď v úvode sami predstavujú ako zástanca a kritik príbehu. Alexandra Palatínusová predstavuje postavu Autorky príbehu (Denisu Fulmekovú) a zároveň ďalšie postavy z jej rodiny. Je rozprávačkou, ktorá súcití s hlavnou hrdinkou a súhlasí s ňou v každej situácii. Snaží sa o civilný prejav a zachováva si emočný odstup. Je oblečená v čiernom nohavicovom kostýme, aby mohla byť nenápadná nielen na javisku, ale aj v hľadisku, do ktorého si často sadá, aby z neho mohla pozorovať dianie na scéne alebo naň reagovať, a tým posúvať dej ďalej. Niekedy pôsobí jej postava chladne, akoby o príbeh ani nemala záujem, akoby len prechádzala okolo. Drží si nadhľad.

Marián Viskup je druhým rozprávačom príbehu, v bulletine je označený ako Dramaturg. Zasahuje do deja faktami, umiestňuje ho do dobového kontextu, opisuje, čo sa počas Slovenského štátu v krajine dialo (fašizmus, židovské zákony, deportácie a pod.). Spochybňuje romantické predstavy hlavnej hrdinky a zároveň vytvára cestu, ako študentom hravou formou priblížiť dejepis a historické udalosti. Viskup hrá viac postáv, od nemeckých oficierov cez predstaviteľov štátnej bezpečnosti až po slovenských spisovateľov. Jednotlivé postavy odlišuje mimikou, hlasom a dikciou. Niekedy premenu podporí doplnením či zmenou kostýmu – nasadí si vojenskú čapicu, fajčí cigaretu alebo si vymení sako. Pásmo postáv sa mu darí udržiavať v celku prehľadne. Má tiež funkciu technika – sedí vedľa javiska (na pravej strane z pohľadu diváka) za technickým pultom, prostredníctvom ktorého prenáša projekcie na panelovú stenu, umiestnenú centrálne na javisku. Stena s otváracím okienkom slúži na zobrazenie rozhlasového štúdia, domu s oknom či ako podklad pre projekcie, napríklad lesa či tváre hlavných hrdinov.

Vizuálna stránka inscenácie je originálna. Divák má možnosť sledovať mágiu techniky. Keď si Dilong sadne za technický pult a začne hovoriť báseň, jeho tvár sa premieta na panelovú stenu a keď už stojí opäť na javisku, jeho tvár je ďalej projektovaná a prednes plynulo pokračuje ďalej, akoby ani neodišiel od technického pultu. Tieto technické riešenia dodávajú inscenácii eleganciu a pomáhajú v prechodoch medzi jednotlivými obrazmi.

Ústredné postavy sú stvárnené príťažlivo a farbisto. Martinovi Hronskému sa podarilo uchopiť duševný rozpor Rudolfa Dilonga. Je katolíckym kňazom, ktorý verí svojmu presvedčeniu, že láska a viera v Boha posilňuje človeka, ale ako príslušník fašistickej strany verí tiež svojej politickej angažovanosti. Zároveň je mužom, ktorý miluje ženu. Dilong tak žije niekoľkými životmi – je kňazom, básnikom, politickou osobou, milencom a neskôr i otcom. V tomto rozpore a v snahe všetko skĺbiť, je jeho postava veľmi zaujímavá a prináša na javisko konflikt, ktorý môže s Dilongom prežívať aj divák. Hronskému v hnedom mníšskom habite sa podarilo Dilongove básne veršovať rytmicky a ľahko, mnohé podal s veľkým zanietením a vášňou.

Andrea Sabová ako Vali Reiszová pôsobí na javisku krehko a žensky. Zo začiatku stvárňuje milé mladé dievča, postupne sa mení na rozhodnejšiu ženu skúšanú osudom. Podčiarkuje to aj zvolený kostým kvetovaných šiat s golierikom a bielymi ponožkami v topánkach. Jej úvodná plachosť prechádza do zrelosti, obraz školáčky, ktorá túži po poznaní a láske, sa postupne mení na obraz ženy v depresii, ktorá stráca kontakt so svetom a túži po slobode, nielen náboženskej a osobnej, ale aj spoločenskej – môcť slobodne prejaviť lásku ku kňazovi.

Stretnutie básnika a dievčaťa je zobrazené efektne, vystihuje silu osudového stretnutia. Režisérka vytvorila ľahko plynúcu scénu, v ktorej sa postavy letmo stretnú a prehodia pár slov. Pri druhom stretnutí je dievča plaché a básnik prekvapený, dotknú sa, prehodia pár veršov, tie sa začnú nabaľovať, až si obaja vyznávajú lásku vo veršoch. Z obyčajného stretnutia sa stáva poézia a z dvoch ľudí milenci.

Snaha tvorcov priblížiť osudy hlavných hrdinov a skĺbiť kontext doby s poéziou prináša na javisko ducha minulého storočia i modernú techniku. Spolu vytvárajú nevšednú atmosféru, ktorá je vystavaná na striedaní hraných obrazov a vstupov rozprávačov. Dej plynie chronologicky od stretnutia cez spoločné chvíle plné lásky a poézie, cez útrapy rodičovstva a vojny až po rozlúčenie a je doplnený o krátke ukážky života po vojne. Obrazy pretkané faktami a poéziou verne zobrazujú predlohu. Tvorcovia stavili na dobové prvky a minimalizmus nielen na scéne, ale aj v oblečení (kostýmy Marija Havran). Snažia sa o zachytenie kontrastov, ktoré v sebe ústredné postavy nesú, a tiež o tie, ktoré prinášala doba. Podarilo sa im vyvážiť poetickosť a realitu minulosti. Dramaturgii (Martin Kubran) sa však nepodarilo ustrážiť celkovú kompozíciu, niektoré scény sú rozvláčne a rozťahané a niektoré by výslednému tvaru vôbec nechýbali, ako napríklad stretnutie milencov v lese. Scény trvajú príliš dlho a inscenačnému tvaru chýba dynamika a tempo. Treba však povedať, že inscenácia je aj napriek tomu edukatívne a vizuálne efektná.

Ako v inscenácii, aj v knihe je Vali tou, ktorá trpí pre lásku a túžbu žiť všedný život vydatej ženy a matky. Dilong je tým, ktorý síce miluje, ale strach z perzekúcií za politické názory je silnejší, a tak emigruje. Vali s dcérou necháva na Slovensku. Valéria nakoniec nachádza útočisko v náruči jednoduchého a pracovitého Jožka (Jozef Jurčišin Kukľa)[1], s ktorým prežije život vydatej ženy.

V závere inscenácie zaznie rozhlasový záznam so skutočnou Valériou Reiszovou, ktorá bola v čase nahrávky už staršou dámou. Prerozpráva takmer všetko, čo sa na javisku už udialo, a tak je príbeh zbytočne duplikovaný. Zároveň sa počas zvukovej nahrávky pred očami divákov mení na starú dámu aj Andrea Sabová – pomocou Alexandry Palatínusovej sa pudruje do biela, oblieka do sivej a nasadzuje si sivú parochňu. Akoby sme pozorovali proces vzniku posmrtnej masky. Keď nahrávka doznie, v pozadí sa začne premietať záznam s kapelou Five Gentleman a mladou Vali, spievajúcou pieseň Svet nemá slzy rád. Stará Vali sa postaví a pieseň dospieva naživo. Takýto záver vyvoláva rôzne otázky. Prečo vybrali inscenátori taký dlhý úryvok z rozhlasovej nahrávky, prečo potrebovali zdôrazňovať obraz premeny mladej Vali na starú? A bol takýto záver nutný? Podľa interpretácie Dilongovho vzťahu, ktorý ponúka inscenácia, sa básnik k svojej partnerke a dcére nezachoval veľmi čestne. No autentická Vali prináša obhajujúci pohľad: „On by aj bol vystúpil z kňazstva a oženil sa, ale…[2] V závere sa otázniky, ktoré v inscenácií rezonujú, ešte viac znásobia. Rozporný, drsnejší a kritickejší pohľad na básnika je zjemnený autentickou nahrávkou. Práve toto záverečné „ale“ vytvára najväčší otáznik – aký postoj zaujímajú tvorcovia k obom postavám?


[1] Herec bol pravdepodobne záskokom, v bulletine ani na webovej stránke sa neuvádza.

[2] Citát vznikol na základe zápiskov recenzentky z predstavenia.

Od Uverejnené: 3. apríla 2022Kategórie: Recenzie / Monitoring divadiel

Recenzentka: Zuzana Poliščák Šnircová

Zuzana Šnircová absolvovala Vysokú školu múzických umení v odbore teória a kritika divadelného umenia. Ako kritička sa zúčastňuje kritických seminárov a divadelných festivalov. Príležitostne prispieva recenziami do projektu Monitoring divadiel. Zároveň je súčasťou redakcie internetového časopisu MLOKi. Pracuje pre Divadelný ústav v oddelení vonkajších vzťahov ako manažérka výstavníckej činnosti.

Posledné recenzie

Zanechajte komentár

Go to Top