„Ženy históriu vždy vytvárali rovnakou mierou ako muži, nielen sa na nej ´podieľali´. To, čo je dnes iné, je, že si svoju minulosť plne nárokujú a majú prostriedky, vďaka ktorým ju dokážu interpretovať. História nás učí najmä to, že ľudské konanie má svoje dôsledky a isté rozhodnutia nie je možné vziať späť,“ tvrdí zakladateľka feministickej historiografie Gerda Lerner, ktorá v roku 1939 spolu so svojimi rodičmi utiekla pred nacizmom do Spojených štátov amerických.
Hoci je József Czajlik umeleckým riaditeľom košického divadla Thália od mája 2011, je Ahlforsova komédia prvou jeho réžiou v tomto divadle. Hráva sa v Máraiho Štúdiu, čiže v menšej komornej sále divadla. Hra fínskeho autora Bengta Ahlforsa nie je na Slovensku neznáma, dokonca v tejto istej sezóne ju uvádza aj SKD Martin.
Stalo sa už zvykom, že inscenácie Lukáša Brutovského patria k tomu najlepšiemu, čo sa dá na javisku študentského divadla Lab vidieť. Samozrejmosťou sa stáva aj istá celistvosť výpovede, ktorú sa Brutovský spolu s dramaturgom Dachom snažia opätovne tlmočiť. Nie, nedá sa hovoriť o jednoznačnom opakovaní sa, skôr je na mieste poukázať na skutočnosť, že Brutovského výrazne láka karikovanie spoločenského pokrytectva a sústavné tlmočenie smutnej pravdy o tom, že so slušnosťou to v tomto svete nikto nikam „nedotiahne“.
Inscenáciou Kafkovho Zámku akoby členovia súboru Divadla Astorka Korzo ´90 chceli zdôrazniť, v akej tradícii je zakotvená ich estetická identita. Všetky komponenty inscenácie kričia „Divadlo na Korze!“, no napriek polstoročiu, ktoré nás od šesťdesiatych rokov delí, súčasná inscenácia nepodlieha klišé či recyklácii scénických postupov tohto legendárneho súboru. V dokonalej harmónii však udržiava intelektuálnu a prízemnú rovinu, grotesku a psychologizmus, humor a tragédiu. Farby inscenácie sú, ako inak, čierna a biela, no napriek tomu je prvotný dojem bujarou explóziou vnemov všemožných odtieňov a chutí. Tak ako Kafkove texty, je aj táto inscenácia mnohovrstvová, mnohovýznamová, inteligentná a vtipná.
Bela Schenková predlohu Charlesa Perraulta výrazne upravila v medziach vlastnej poetiky formovanej štúdiom bábkoherectva na DAMU, vplyvmi cirkusu, jarmočného divadla a prácou v experimentátorských divadlách vo Francúzsku a Čechách. Kocúr v čižmách sa v jej inscenácii stal prefíkanou, dynamickou mačkou.
Nikolaj Vasilievič Gogoľ považoval divadlo za možnosť šírenia myšlienok, a to najlepšie s humorom. Vo svojej dobe sa však snažil bojovať proti nízkym žánrom (akým bol napríklad vaudeville) a skôr vytvoriť niečo ako vysokú komédiu – čo sa mu svojím spôsobom aj podarilo, pretože jeho hry nie sú naivné, postavené na ľúbostnej zápletke a happy ende, ale sú satirickým pohľadom na pokryteckú spoločnosť ženúcu sa za majetkom a titulmi. Nadčasovosť jeho komédií však tkvie nielen v univerzálnej zápletke a satirickom prístupe k téme, ale najmä v jeho večne živých postavách. Pritom práve Ženba je na Slovensku jeho najhrávanejšou komédiou.
Divadlo Ludus dáva značný priestor študentom VŠMU a mladým divadelníkom, aby na jeho scéne mohli realizovať svoje nápady. Tento krát tu uviedli jednu inscenáciu dokonca troch mladých režisérok, Jany Mikitkovej, Nade Uherovej a Kristíny Chlepkovej. Celý koncept, v ktorom sa detskému publiku predvedú tri bájky, je dielom Kamila Žišku a Petra Kubu. Každá režisérka uviedla divadelné spracovanie jednej bájky. Príbehy sú prepojené jednotnou výtvarnou koncepciou, keď sa odzadu nasvietení herci prezliekajú za bielym závesom. Táto tieňohra je nielen pôsobivým vizuálnym a zjednocujúcim prvkom, ale aj otvoreným priznaním divadelnej konštrukcie.
Jánošík je možno náš jediný poriadny mýtus. Určite však nie jediný fenomén. V texte Michaely Zakuťanskej väčšina slovenských fenoménov krúži okolo národného hrdinu a takpovediac mu nedá ani len zomrieť na háku, ako sa na tradičného slovenského zbojníka patrí. O tom to ale je, Jánošík zo spisu 00 7 nie je tradičný, ale takzvaný poriadny slovenský zbojník. Namiesto toho, aby na háku odvisol, stanú sa kľučky a háčiky jeho novým spôsobom boja. A samotný Jánošík? Ten by spočiatku mal všetko najradšej na háku.
Na pôde Vysokej školy múzických umení vznikajú nezriedka inscenácie, ktoré svojimi formálnymi aj obsahovými kvalitami prevýšia inscenácie už kvalifikovaných a rutinovaných tvorcov. Menej často sa stáva, že vzniknú inscenácie, ktoré vynikajú aj zrelou emocionalitou a vyvolávajú silný katarzný pocit. V prípade inscenácie Vĺčik uvedenej v už takmer zabudnutom priestore Burkovne na Ventúrskej ulici sa tak stalo. Režisérka Zuzana Galková tak po minuloročnej, len o trochu menej zrelej inscenácii Medei znova poukázala na skutočnosť, že na pôde VŠMU rastie výnimočný režijný talent.
Inscenácia Pýcha a predsudok zaujíma osobitné postavenie v rámci divadelnej sezóny 2011/2012 v DAB v Nitre. Základom inscenačnej koncepcie sa stalo rozprávanie, príznačné pre literárne, ako aj divadelné dielo. Inscenátori si museli poradiť hlavne s naratívnosťou románovej predlohy.
SC AICT je členom Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov AICT/IATC.
Projekty ako hlavný partner z verejných zdrojov podporil FPU.
Projekty z verejných zdrojov podporil BSK.