V posledných rokoch banskobystrický operný súbor vo svojej inovatívnej dramaturgii siahol v rámci talianskeho verizmu k dielam mimoriadne zriedkavo uvádzaným na talianskych či svetových javiskách (Leoncavallovi Cigáni, Mascagniho Silvano). Tentoraz obrátil svoju pozornosť inam a opäť v slovenskej premiére uviedol dielo, ktoré (ak vynecháme Pucciniho) patrí k piatim najhranejším veristickým operám, navyše v posledných rokoch uvádzaným čoraz častejšie.
Návrat Romana Poláka k dielu Franza Kafku nie je nijakou náhodou a už vôbec nie na doskách divadla Astorka Korzo ´90. Keď inscenoval Kafkov Proces (Korzo ´90, 1990) bol to jeden z úvodných akordov budúceho úspešného komorného divadelného zoskupenia, ktoré nadviazalo na legendárne DnK.
Tvorcovia Divadla Andreja Bagara v Nitre chvályhodne pokračujú v línii premiér, venovaných životným jubileám hereckých osobností. Podobne ako v prípade one woman show Leslie Ayvazianovej Skok z výšky (DAB Nitra 2010) venovanej herečke Eve Pavlíkovej, v tejto sezóne uviedli inscenáciu Korepetítor pri príležitosti významného životného jubilea Evy Večerovej.
Réžie Eduarda Kudláča už môžeme považovať v kontexte slovenského divadla za – svojím spôsobom – typické. Ak ideme na Kudláča, vieme, čo asi dostaneme. Dôraz na vytváraní statických mizanscén. Pohyby a správanie postáv nebývajú motivované logickými požiadavkami textu, ale abstrakciou vnútorných pocitov.
Banskobystrická Štátna opera si do svojho umeleckého životopisu zapísala opäť raz celoštátny primát. Vlastne – v rámci festivalu Zámocké hry zvolenské 2012 – až dva. Popri slovenskej premiére opery Umberta Giordana Fedora uviedla, rovnako po prvý raz na Slovensku, v koncertnej verzii dielo Vincenza Belliniho Beatrice di Tenda. Ide teda o cielenú honbu za prvenstvami, alebo o ambíciu zapĺňať biele miesta na mape celoslovenskej hudobno-divadelnej dramaturgie?
Radošinské naivné divadlo je pomerne špecifický fenomén, a to nielen vzhľadom na domáce divadelné pomery. Nebýva totiž zvykom, aby súbor, ktorý nie je súčasťou tradičného repertoárového divadla, a teda jeho zriaďovateľom nie je mesto, kraj, či štát, existoval kontinuálne štyridsaťdeväť sezón. Od roku 1963, keď Stanislav Štepka, inšpirovaný tvorbou pražského Semaforu, zakladal v Radošine ochotnícky divadelný súbor, sa zmenilo veľa (nielen) v divadelnom svete.
Keby bolo komu pripomínať minulosť a keby bolo toto pripomínanie adekvátne umelecky spracované, teda v tomto prípade divadelne naštudované, možno by to malo zmysel. Ale koho by to zaujímalo? Trocha alibistická parafráza o nič menej alibistickej repliky z inscenácie Stalin v Žiline v sebe nesie o čosi viac pravdy než pôvodne tvorcovia zamýšľali.
Tvorcovia a tvorkyne v Bábkovom divadle na Rázcestí (BDnR) si vybrali pre inscenáciu určenú deťom od šiestich rokov zaujímavú tému. Hra Tatranky ponúka pohľad na Slovensko a slovenskosť. V divadle pre deti je to nezvyčajná téma. Odvážny výber je hodný ocenenia. Naša spoločnosť je nasiaknutá hejslováctvom, pseudonárodovcami a predovšetkým nevedomosťou – neznalosťou vlastného jazyka a krajiny. Práve tí, ktorí sa najviac bijú do svojich slovanských pŕs a považujú sa vzor správnych Slovákov a Sloveniek, neovládajú ani len spisovnú normu národného jazyka.
Aký majú médiá vplyv na realitu, ktorú žijeme? U nás už dávno platí, že čo je na papieri, ani zďaleka nemusí byť pravda. Naopak, dnes, v časoch bujného množenia sa novinárskych kačíc v bulvárnych periodikách, zažívame obdobie, kedy spravodajstvo dávno nie je zdrojom dôveryhodných informácií, ale prostriedkom manipulácie čitateľov či divákov. Ako ďaleko to až môže zájsť alebo už zašlo?
Tvorbu spisovateľa Iru M. Levina (1929 – 2007) slovenským divákom zvlášť predstavovať netreba, najmä ak sa pripomenú jeho úspešné romány, ktoré boli adaptované do filmovej podoby: Bozk pred smrťou, Rosemarino dieťa, Chlapci z Brazílie, Stepfordské paničky či Niekto sa pozerá. Tento úspešný autor románov má na svojom konte aj rad hier, z ktorých azda najznámejšou je práve hra Deathtrap z roku 1978, ktorú na Slovensku prvý raz uvádza práve prešovské divadlo pod názvom Smrtiaca pasca.
SC AICT je členom Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov AICT/IATC.
Projekty ako hlavný partner z verejných zdrojov podporil FPU.
Projekty z verejných zdrojov podporil BSK.