Radošinské naivné divadlo, Bratislava

V kontexte posledných sezón Radošinského naivného divadla je ostatná premiérovaná inscenácia Ako sme sa hľadali nahnevanejšia a hádam aj prísnejšia nielen v jazyku inscenovania, ale aj v posolstve. Je v nej niekoľko obrazov, v ktorých nenájdeme žiadny komediálno-ironický nadhľad, láskavé „zvrtnutie“ tragickej situácie nečakaným klaunsko-komickým pohľadom či vtipný komentár, vďaka ktorému diváci pocítia úľavu. To isté sa týka aj pointovania niektorých obrazov. Jedným z takých je situácia, v ktorej na scénu príde skupina utrápených, zranených a hladných Slovákov a Sloveniek, ktorí už tri dni putujú za blahoslavenou Matkou Božou, aby ju prosili o pomoc.

K histórii môžeme pristupovať rôzne. Môžeme fakty z nej gumovať, obchádzať, vymýšľať si, t. j. zámerne klamať, zameriavať sa iba na tie, ktoré nás stavajú na najvyššie piedestály či chvália, aby sme vybudovali o sebe chýrny „chýr“, alebo môžeme byť k nej iba láskaví. Tak, ako to urobil Stanislav Štepka vo svojej zatiaľ poslednej inscenovanej hre Deti doby v réžii Ondreja Spišáka, ktorú Radošinské naivné divadlo pripravilo pri príležitosti 65. výročia svojho vzniku.

Téma poslednej inscenovanej hry Stanislava Štepku s názvom Madona s dieťaťom vychádza z reálnej udalosti. Kamarát mu porozprával o tom, ako sa jeho dve dospelé dcéry rozhádali kvôli bezvýznamnému obrazu s krajinkou od neznámeho maliara, pretože „zrazu“ chceli dediť iba ten a nič iné. V inscenačnej podobe sa základom tejto témy stala typická láskavo-trpká štepkovská snaha podať správu „o trpkých dedičných konaniach, čo poznajú mnohí, ktoré dokážu priam tragicky rozhádzať vzťahy v rodine tak, že ich naprávanie je záležitosť na veľmi dlhé trate.

V bulletine k 65. inscenácii bratislavského Radošinského naivného divadla Mužské oddelenie sa v slovách Stanislava Štepku dočítame prinajmenšom o dvoch hlavných dôvodoch jej napísania. Tým prvým je možno naplnenie jeho dávneho želania, ktoré vzniklo v súvislosti s mimoriadnym úspechom prvého „dielu“ z roku 1987 – Ženského oddelenia. Bola to kultová inscenácia s 362 reprízami, v ktorej kraľovala Katarína Kolníková. Stanislav Štepka v tejto súvislosti v bulletine k Mužskému oddeleniu napísal, že by si prial, aby vznikla inscenácia, ktorá by bola „... verným a dôstojným pokračovaním javiskovej ľudskej témy“.

Bozkávaj, bozkávaj s vášňou... Upravený text mexickej piesne Besame Mucho, ktorú v roku 1940 zložila mexická skladateľka Consuelo Velásquez a ktorú neskôr preslávilo Trio Los Panchos, sa stáva ústrednou piesňou novej komédie (v poradí 62. autorskej) Stanislava Štepku, ktorá mala symbolicky premiéru na výročie Nežnej revolúcie 17. novembra v 55. sezóne RND.

Jubilejná sezóna je vždy príležitosťou, aby dané divadlo ponúklo vo svojom dramaturgickom pláne inscenácie, ktoré rôznym spôsobom odkazujú aj na históriu (súboru, jednotlivých tvorcov, mesta, v ktorom sídlia a pod.). V prípade Radošinského naivného divadla ide konkrétne o dve inscenácie, ktoré na seba voľne nadväzujú.

Radošinské naivné divadlo je pomerne špecifický fenomén, a to nielen vzhľadom na domáce divadelné pomery. Nebýva totiž zvykom, aby súbor, ktorý nie je súčasťou tradičného repertoárového divadla, a teda jeho zriaďovateľom nie je mesto, kraj, či štát, existoval kontinuálne štyridsaťdeväť sezón. Od roku 1963, keď Stanislav Štepka, inšpirovaný tvorbou pražského Semaforu, zakladal v Radošine ochotnícky divadelný súbor, sa zmenilo veľa (nielen) v divadelnom svete.

Stanislav Štepka sa vo svojej novej divadelnej hre Len tak prišli... rozhodol pozrieť na „organizovaný bordel“ slovenských pomerov cez optiku dvoch mimozemšťanov. Tí prešli už deväť slnečných sústav, ale „to, čo zažili na tejto planéte, to nezažili ešte nikde“, pričom túto repliku vyslovujú s úprimným nadšením. Téma ironizovania slovenských zbohatlíkov - parazitov, ktorí sa k moci a majetku dostali prostredníctvom nečestných praktík, je zobrazená s obdivuhodnou harmonickosťou, ľahkosťou a srdečným humorom, aké možno čítať snáď iba v Štepkových hrách a vidieť len v Radošinskom naivnom divadle.

Radošinské naivné divadlo má svoju históriu, poetiku a pevnú divácku základňu. Textom Nesladím, s podtitulom Veselá balada o šťastí, sa Stanislav Štepka opäť dotýka citlivých tém každodenného života a snahy nájsť šťastie – v tomto prípade ho hrdinovia hľadajú online. V terajšej tvorbe S. Štepku však možno badať isté zmeny.

Všetci máme občas “okno“. Prejavy takéhoto okna poznáme taktiež všetci. Nevieme prísť na dôležité číslo, dátum...